Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1.1967)

a diela, spâté so slovenským národným hnutím. Túto zrejme ochudobňujúcu koncepciu sa usilovali
korigovat inštalácie zbierok Slovenskej národnej galérie začiatkom pätdesiatych rokov. V nich sa,
v priamom protiklade k Wagnerovi, dějiny novodobného slovenského výtvarného umenia v 19. storočí
v podstatě stotožňovali s výtvarným dianím na Slovensku, pričom zahrnovali aj tvorbu
zo slovenského územia pochodiacich umelcov. Tým sa, pravda, priberali aj zjavy očividné cudzie
a nerespektovala sa historicky měnlivá náplň pojmu národnosti.
V Kabinete teorie a dějin umenia Slovenskej akadémie vied sa od jeho založenia (1952) postupné
pracovalo aj na vymedzení predmetu slovenských dějin umenia, a tým aj na národnostnej otázke.
Závěry sú zdanlivo prosté: výtvarné dianie na území Slovenska nebolo v žiadnom období homogénne,
ale sa člení na události a tvorbu, patriace buď k vlastnému výtvarnému vývinu, alebo len
k tunajšiemu výtvarnému životu (kultúrnemu prostrediu). Umělecká „národnost“ nemusí byť totožná
s materinským jazykom, a najmä nie v takej jazykové zložitej spoločnosti, aká existovala na našom
území v bývalom Uhorsku. Okrem toho je nevyhnutné pri niektorých osobnostiach vidieť fakt, že
patria k dvom i viacerým výtvarným kultúram (Ján Kupecký, Ladislav Mednyánszky a pod.). Takéto
stanovisko k problému, ako ukazuje prax, zodpovedá nielen objektívnej historickej situácii, ale má
předpoklady — ako v zásadě historickomaterialistické — pomoct spresniť predmet výskumu v dějinách
nášho umenia a preklenúť existuj úce „kompetenčně“ problémy vo vztahu k susedným štátom.
Pokial ide o metodologický profil výtvarného dějepisu na Slovensku, možno ho v krátkosti
charakterizovat aj historickými změnami: póvodná „kultúrnohistorická“ koncepcia, ktorá dost
neprihliadala na specifičnost umenia a najmä nie na specifičnost vědeckých kritérií, postupné sa
vystriedavala — od konca tridsiatych rokov — pozitivistickou a štrukturalistickou koncepciou.
Popritom tu existovala vzdialená a sprostredkovaná ozvěna viedenskej školy a jej pražských
pokračovatelův. Po oslobodení roku 1945 a najmä okolo roku 1950 sa so šířením marxizmu
prebudúva aj metodologická báza dějin umenia, a to uplatňováním dialektického a historického
materializmu. Spočiatku sa tento proces zrkadlí najmä vo vypukle sociologizujúcej koncepcii vývinu
umenia. S tým išli známe vulgarizujúce interpretácie, ktoré sa však od polovice pätdesiatych rokov
prekonávajú úsilím o prehíbené uplatnenie materialistickej dialektiky a o rešpektovanie Specifičnosti
umenia. Zároveň sa študujú rozličné umeleckohistorické teorie, ktoré sa vyznávali od konca
19. storočia a ovplyvňovali vývin metod v dějinách umenia. Povodně stroho kritický postoj k nim
sa časom mění na chápavý vztah k ich racionálnemu jádru, ktoré bolo alebo je spravidla aspoň
z jedného aspektu prínosom do metodickej výzbroje súdobého historika výtvarného umenia.
5
Publikačná činnost slovenských historikov a teoretikov výtvarného umenia sa začala viditelné
rozrastať od roku 1950 jednak s nástupom nových odborných sil, jednak so vznikom rozvetvenejšej
vydavatelskej činnosti. Najprv to boli prevažne populárně monografie o vybraných zjavoch světového
umenia (reprezentujúcich, podlá vtedajších predstáv, klasické realistické dedičstvo), ďalej monografie
o vedúcich výtvarníkoch slovenských a prvé pokusy o súhrnné pohlady na určité vývinové epochy
alebo určité výtvarné žánre. Výdatnou pomocou v umeleckohistorickej publicistike, týkajúcej sa
slovenskej problematiky, boli výstavy v Slovenskej národnej galérii a v niektorých krajských
galériách. Dovtedy roztrúsený materiál o jednotlivcoch, žánroch a epochách sa dařilo novozaloženým
galériám rýchlo sústreďovať a získávat tak súbory ponúkajúce sa na umeleckohistorické spracovanie.
K sérii hodnotných retrospektívnych výstav v galériách pribudli aj niektoré výstavy usporiadané
Sväzom výtvarných umelcov a věnované významným žijúcim slovenským výtvarníkem 20. storočia.
Škoda však, že vačšina umeleckohistorických publikácií z pätdesiatych rokov, věnovaná týnito
problémom, nesie stopy zužujúceho a vulgarizujúceho pohladu, takže sa k nim bude třeba
v budúcnosti znova vracať.
V období posledných 7—10 rokov sa dostávajú dějiny umenia na Slovensku do kvalitativně novej
situácie. Prehlbovanie a znáročňovanie metodologickej bázy, ako aj kvantitativné budovanie

5