Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1.1967

Page: 111
DOI issue: DOI article: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1967/0275
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
krátkodobejšie, konkrétné v priebehu riešenia urči-
tých problémov; to je napr. vývin riešenia gotickej
katedrály, vývin riešenia madony, holandského
zátišia a pod. Sú však aj zložky, ktoré sa v umění
nevyvíjajú a niet v nich stupňovitého napredova-
nia, lebo sú buď nesúmeritelné, alebo představuj ú
relativné vrcholy. Ak sa dá napr. povedať, že
Rafael značí „vyšší“ stupeň v riešení renesančného
obrazu madony než Leonardo, už nemožno po-
vedať, že Rafael je vačší umelec než Leonardo,
alebo že jeho obrazy madon sú hodnotnejšie než
Leonardove. Vidieť, že vztah medzi vývinom
techniky a vývinom poznania v umění na jednej
straně a hodnotou či významom konkrétných diel
na druhej je neobyčajne komplexný, čo napokon
logicky zodpovedá zložitej štruktúre umenia a kaž-
dého uměleckého diela. Preto sa kloním k názoru
teoretikův, ktorí sa domnievajú, že v umění niet
vývinu v zmysle sústavného smerovania k pokroku.
Dá sa hovořit iba o vývine v umění, a to v zmysle
riešenia určitých dobových úloh či problémov.
5. Umenie ako objektivizácia člověka
Keby sme hladali adekvátny korelát zložitosti
umenia a uměleckého diela, nemohli by sme ho
nájsť nikde inde ako v samom člověku a jeho
vývine. Tento zdanlivo prostý fakt móže na prvý
pohlad prichodiť ako fráza alebo neregulárne
básnické přirovnáme, ale v skutočnosti má hlboké
zdóvodnenie v súvislosti medzi ontológiou člověka
a umenia. Už som sa pokúsil pri inej příležitosti
interpretovat umenie — vnadväznosti na teoretický
odkaz Heglov a Marxov — ako spredmetnenie
člověka podlá zákonov krásy.11 Další výskům tejto
otázky prináša len potvrdenie póvodného před-
pokladu, a to získáváním nových aspektov a apli-
kácií, ktoré majú dosah aj pře našu tému.
Kvóli plastičnosti problému možno povedať, že
— per analogiam — to, čo je konštantné v člověku,
je konštantné aj v umění v dějinách; to čo sa
vyvíja a móže vyvíjať na člověku, móže sa vyvíjat
aj v umění. Sú však určité antropologické kon-
stanty, ktoré spósobujú a umožňujú, že sa dá
hovořit o člověku v priebehu celých jeho doteraj-
ších dějin. Vnútorné rozměry člověka boli sice
v každej epoche iné a inak konkretizované, ale
dosiahnuté vrcholky 1'udskosti v jednotlivých epo-
chách sú si relativné rovnocenné (ak připustíme,

že sú súmeritelné). Člověkovo poznanie a jeho
pracovné nástroje sa sice v dějinách vyvíjajú
a zdokonaluji! závratným spósobom, ale už to
nemožno povedať o 1'udských zmysloch, pamäti,
vôli, citoch. To, čo Marx nazýva procesem po-
1’udšťovania člověka, je v skutočnosti skultúrňo-
vanie a civilizovanie člověka, ale už nie narúšanie
identity člověka alebo antropologických konštánt.
Poludštený člověk v dósledku umocněných du-
chovných sil pri vnímaní viac „vyvidí“, ale nevidí
ani viac, ani lepšie ako člověk prírodný. Citovo-
predstavový svět prírodného člověka má zjavne
iné obsahy a zacielenia ako člověka kultivova-
ného, ale nemusí byť menej intenzívny, ba —
teoreticky vzaté — móže sa v ňom akumulovat
vačší potenciál než u kultivovaného člověka, kte-
rého duševně a duchovné energie sa angažujú
rovnomernejšie do viacerých smerov, a teda ani
jeden z nich nemá k dispozícii celý potenciál
daného člověka.
Myslím, že Marx pri materialistickom přehodno-
covaní kategorie objektivizácie dokázal, že člověk
sa spredmetňuje v celej svojej činnosti. Specifické
postavenie umenia v rámci produktov človekovej
práce je v tom, že tu ide o záměrné, vědomé
spredmetňovanie duchovnej podstaty člověka „po-
dlá zákonov krásy“, teda s estetickou tendenciou.
V rámci uměleckého spredmetňovania má potom
osobitné postavenie výtvarné umenie, do ktorého
spadá tvorba akýchkolvek materiálnych — dvoj-
či trojrozměrných — objektov úžitkových alebo
neúžitkových, pri ktorých bol rozhodujúcim akcent
estetičnosti.12
Analógia umenie — člověk, meniaca sa na on-
tologický korelát tým, že umenie je objektivi-
záciou celistvého člověka, dává do nového vztahu
védy o umění s védami o člověku čiže s antropo-
lógiou v širokom zmysle slova. Védy o umění
si doteraz teoreticky neuvědomili tento vztah,
preto len velmi sporadicky, příležitostné a málo-
kedy híbkove (a keď, tak len výběrově) siahali
po poznatkoch vied o člověku; takto sa využívali
niektoré poznatky psychologie, niekedy výsledky
psychoanalýzy a patopsychológie, inokedy sociolo-
gie a sociálněj psychologie, najčastejšie však ma-
teriál a metody historických vied, kombinované
so sociologickými hTadiskami. Ukazuje sa však,
že vztah medzi védami o umění a védami o člověku
bude potřebné usústavniť. Ich užšou spoluprácou
sa čoskoro objavia nové konkrétné výskumné

111
loading ...