H. Hartung, Kompozicia, 1961.
umenia doterajšej predmetnosti pre ciele umeleckej
výpovede, ktorá chce byť nová, neošúchaná a chce
tým překonat starú deskripciu v prezentácii světa
a života. Abstraktně maliarstvo prinieslo totiž
nové objavy v oblasti emotívnej a vóbec obsahovej
nosnosti farieb, ploch, linii, skvrn a iných prvkov.
Tieto na nový spsósob ověřované a kultivované
výrazové prostriedky sa postupné zvecňujú a pod-
riaďujú zobrazovacej funkcii, dávajúc súčasne nové
mohutnosti nášmu vnímaniu a našim citom. Ab-
straktný přejav sa v tomto zmysle javí ako základ
nových, vyšších — a, ak tak chcete, realistických
— syntéz. Je to možnost, je to fáza vývoja.
Na tento proces vo vnútri abstrakcionizmu sme
už poukázali v jednotlivých konkrétných prípa-
doch. Spomedzi tých, ktorých sme ešte nemalí
příležitost pripomenúť, je to napr. Jean Chevolleau
(*1924), ktorý do svojho obrazu Pólo vniesol
atmosféru pohybu s využitím abstraktných prvkov,
ktoré sa vzájomne skladajú a vytvárajú formy,
stojace už na pode objektivnosti. Podobné aj
v případe dvoch plátien Edelmannových (Kvar-
teto, 1963; Přístav Rouen, 1964). Celkom osobitné
miesto patří přitom Robertovi Lapoujadoví (*1921),
autorovi dvoch impresívno-abstraktných obrazov
(Stretnutie, 1960; Egypťanka, 1963 —1964). La-
poujadova impulzívna, krajné emancipovaná škvr-
novosť sa však nezakládá na atmosfericko-svetel-
ných vzťahoch, ale na vzláštnej, iba jemu vlastnej
senzibilizácii obrazového podnětu. Je to akoby
jednostranné domyšlená myšlienka V. A. Favor-
ského (1886—1965), podlá ktorého „spósob videnia
skutočnosti je tiež objektem umenia“.
Inú z črtajúcich sa možností novej figurácie
naznačuje potom jeden z naj osobitné j sich súčas-
ných francúzskych umelcov Jean Piaubert (*1900),
ktorého zaujali možnosti osobného poetického
symbolu ako substitútu vzťahov člověka ku sku-
točnosti. Namiesto opisu reality nastupuje uňho
metafora ako primer skutočnosti. Samozřejmé, vní-
máte! stojí v takýchto prípadoch před nie vždy
pohodlnou úlohou dešifrovat obsah podobných
výpovědí, otvorených neraz aj viacerým výkladom.
Takýmto zašifrovaným, polyvalentným symbo-
lickým oznámením z okruhu základných vitálno-
1’udských vzťahov je aj Piaubertovo dielo Adam
a Eva (1956). Je to, podlá nás, pokus vyjádřit
znakom daktyloskopickej stopy prsta a prirade-
ným akoby rotuj úcim buňko vitým zámotkom
intimitu i stigmatizáciu života. Pravdaže, už cel-
144