Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 2.1968

Page: 191
DOI issue: DOI article: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1968/0201
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
leží velkoměstské maloměsto Duisburg. V „srdci
Duisburgu“, nedaleko mamutieho Hortenovho
obchodného domu sa rozprestiera městský park
s novou budovou Múzea Wilhelma Lehm-
brucka. Je to architektúra, ktorá patří k najpo-
zoruhodnejším v Nemecku a nielen tam. Ide vlastně
o dvojicu budov odlišného typu, zviazaných pro-
skleným vstupným koridorom. Tá z nich, ktorá
dominuje vonkajšiemu pohladu, představuje cha-
rakteristický kubus zo skla, kovu a betonových
platní. Jej přednostou je maximum prirodzeného
osvetlenia, nevýhodou je vysoký strop a spósob
vnútorného členenia, nie najšťastnejší právě v sú-
vislosti s instalováním plastiky, ktorému je pre-
dovšetkým určená.
Zmienený běžný typ dramaturgie sochárskych
expozícií v múzeách nedalekých miest je tu obo-
hatený o doplnenie medzier v historickéj návaz-
nosti zastúpením Pevsnera, Moora, Mariniho,
Billa, Nevelsonovej, Larderu či Césara a dalších.
Vcelku dnešná situácia tejto zbierky nedosahuje
úroveň, povedzme, takého Múzea 20. storočia
vo Viedni, možno však dúfať v jej rozšírenie,
ku ktorému iste v nemalej miere přispěj ú i nákupy
z výměnných výstav modernej světověj plastiky,
organizovaných riaditelom múzea Gerhardom Hän-
derom. Pokial’ ide o přičleněný menší súbor ma-
liarstva, najváčšiu pozornost pútajú na seba rané
obrazy Noldeho, ktoré sú azda najlepšími dielami

tohto maliara, aké vóbec možno na severnom
Porýní uzrieť.
Architektonicky zaujímavejšia je druhá část
múzea, ktorá tvoří už v priečelí protiváhu spomí-
nanej sklenej pravouhlej krychli. Protiváhu ma-
teriálům, ktorým je nešlachetný režný beton so
stopami dřeveného šalovania; proporciou, nízkou
a výrazné horizontálnou; aj tvarom konvexno-
konkávne vzdutého slepého múru. Táto stavba je
vlastným sídlom Lehmbruckovej zbierky. A vzhl’a-
dom na podmanivé sošné architektonické pojatie
je aj akýmsi pomníkom architekta Manfreda
Lehmbrucka sochárovi Wilhelmovi Lehmbruckovi.
Priestor je tu vymedzený kompozíciou zaoble-
ných i rovných múrov, zdanlivo nepospájaných
— v skutečnosti však nezbadatelne zviazaných
skloní — takže mu je ponechaná fiktívna otvore-
nosť do krajiny okolitého parku. Reálne otvorený
je nekrytý strop centrálněj dominantněj časti
stavby, v ktorej sa opakuje myšlienka skleného
kubusu. Tentoraz má však jej uplatnenie iný
zmysel. Hoci tu ide o praktické využitie otvore-
ného priestoru, ktorý je hlavným zdrojom osvet-
lenia, predsa rozhodujúcim ostává záměrné vy-
pointovanie spätosti Lehmbruckových plastik
s volnou přírodou, zdóraznené ešte rovnoměrným
pokrytím podlahy vrstvou hrubozrnného piesku.
A tak socha mládenca, ktorá tu stojí v lyrickom
osamotení, raz obliata slnkom, inokedy v mokrom

8. Wassily Kandinsky,
Kompozicia IV, 1911.
Kunstsammlung
Nordrhein Westfalen,
Düsseldorf.


191
loading ...