Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

11. Juraf .Eq/aeü Douwe?*, Korunovanie trním, kap Inka
sv. Jána Almužníka, Bratislava, pozn. 19

pendanty Venuša vo Vnikáno ve j dielni a Paridov
súd so svojimi ranými bronzovými exemplármi
vo Wiener Barock-museumú^ ktoré vznikli zrejme
neskór.
Pri oboch reliéfoch Bičovanie a Korunovanie
trním pósobí navýše priestorové radenie postáv
za seba a vedla seba prvý raz vieryhodne vďaka
zodpovedajúcemu vztahu k reliéfnej základni.

Jednotlivé časti těla nie sú vyřezané z reliéfnej
hmoty, ale bez pomoci ostrého obrysu vyvinuté
z vrstiev položených za sebou.
Všetky tieto vlastnosti sa potom vynárajú
obzvlášť výrazné na reliéfe tabernákula. V kom-
pozícii sa překonává skupinové riešenie Olivetskej
hory zviazaním skupiny uzavretou konturou.
Olivetská hora sa ešte vyznačovala priestorovým
vzťahom, ktorý bol založený na plošnom radení
figur vedla seba. V reliéfnom štýle ukazuje reliéf
tabernákula (Pieta) právě tak ako Bičovanie
a Korunovanie trním kontinuitu přechodu jednotli-
vých priestorových vrstiev. Pomocou jemného
prekrývania plastických častí sa opticky zvyšuje
objem. Zváčšuje sa objemovost těla a tým re-
liéfny priestor. Pre všetky neskoršie Donnerove
reliéfy je obzvlášť důležité plastické spracovanie
reliéfneho základu (nebeská zóna). Pri ranom
reliéfe kaplnky bol stále rovnou prázdnou plochou
bez ,,rilievo"; tu sa prvý raz dostává do pohybu,
a tým okamžité přestává byť plošným pozadím.
Obidve pásma sa vďaka obdobnému spracovaniu
povrchu stávajú priestorove a plasticky zhodné,
to znamená, postavy teraz vystupujú v reliéfnom
priestore a nie před reliéfnym pozadim.
Už sme naznačili, že usporiadanie scén, pre
pašiový cyklus neobvyklé, třeba pravděpodobně
chápat ako dodatočnú změnu. Přitom možno
uvažovat o rozličných riešeniach. Rad reliéfov
mohol byť plánovaný úplné bez Bičovania a Koru-
no vania trním; v tomto případe by ostala — pri
rovnakom usporiadaní — dodržaná historická
následnosť (hypotetický rad I). Pripojenie dalších
reliéfov po bokoch sa pri malej vzdialenosti sokla
od nikovitej steny mohlo zdať zbytočné. Aké
dóvody prinútili Donnera napriek tomu rozšířit
cyklus o dva reliéfy, sa dnes už nedá jednoznačné
povedať. Pre ťažkosti, ktoré vyplývali z týchto
zmien, existuje predsa — pokial' vidím — jeden
dôkaz, ktorého si bádanie doteraz nevšímalo.
V Österreichische Galerie vo Viedni sa nachádza-
jú ako dlhodobá výpožička z mincovného úřadu
oba voskové reliéfy Kristus před Pilátom a Utešo-
vanie HárieV Tieto reliéfy, koncipované ako
pendanty, datuje Kurt Blauensteiner ,,okolo
1735", Andreas Pigler dokonca do ,,druhej polovice
t.ridsiatych rokov".^ Napriek značnej vypuklosti
hgúr a zjasňujúcemu sa půdorysu v Kristovi před
Pilátom nepatria tieto pendanty do obdobia
rokov 1733—1735. Porovnáme s bronzovými

26