Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (3.1969)

pracovanie nadčasovej kategorie stylu, oslobodenej
už od normativizmu a ktorú súhlasne s Beenke-
nom^ netřeba asi považovat za estetickú kategó-
riu, poskytuje kluč k všetkým typom pojmov
štýlu. (A takto zaostřený by mal byt aj predmetom
úvah marxistickéj teorie štýlu.) Styčným problé-
mom historickej kategorie štýlu a nadčasovej
štýlovej kategorie sú otázky, ktoré sa usilovali
riešit viaceré umělecko-historické školy a vynika-
júci predstavitelia disciplíny. Zapodievali sa vlast-
ně nie menej významnými otázkami ako tým,
čo je vóbec podstata štýlu, či štýl je identický
s uměním samým, alebo je len jeden jeho vonkajší
fenomén? Či pre špecifitu štýlu je rozhodujuca
predovšetkým, alebo výlučné forma, alebo je
neodmyslitelnou súčasťou štýlu aj obsah umělec-
kého diela alebo dobový svetonáhlad, alebo
třeba chápat umenie ako symboi, podobenstvo,
vyjádřené vo vzájomnom účinkovaní formy a ob-
sahu a štýl chápat ako jeho funkčnú realizáciu?
Ak by sme sa ešte pokúsili zamysliet nad úlo-
hami, ako rozpracovat marxistickú teóriu štýlu
v relácii k otázkám, ktoré predchádzajúce kapitoly
pre nás nastolili, ukazujú sa dve možné princi-
piálně, aj keď predbežne pochopitelné len hypo-
tetické riešenia: aj keď ide napr. u Coellena
o realizáciu teorie štýlu v heglovskom duchu
a v časovo-priestorových kategóriách ovplyvnenou
už aj Einsteinom. yn-edsa Coellenov podrobný
a konkrétny pokus rozpracovat vztah umeleckej
formy a filozofického ponímania světa musí nás
z marxistického hladiska velmi zaujímat. Otázka
možno stojí tak. že bude třeba —, ako Marx
obrátil Hegla — materialisticky přepracovat Ooelle-
na; azda by to mohlo pomoct riešit tie otázky
marxistickej teorie štýlu, kde sú doteraz značné
medzery. Tak sa zdá, že aj od Weisbachovej vecnej,
realistickéj koncepcie, ktorá spája htadisko hete-
ronómne s autonómnym, existuje poměrně naj-
schodnejšia cesta k marxistickému spósobu štúdia
a výkladu dějin umenia, aj keď inak v nejednom
ohlade jeho teoretická výzbroj dnes už azda
pósobí zastaralo. Jeho koncepcia jednotlivých
slohov si taktiež vyžiada predovšetkým prehlbenie
a korekcie. Alebo problém móže existovat aj tak,
či sa nevrátit k staršiemu náMadu Mukařovského,
ktorý tvrdil, že medzi teóriou znaku a teóriou
odrazu nie je nepřekonatelná priepast, a potom
by bolo možné azda tvorivo integrovat do marxis-
tickej teorie štýlu aj výsledky spomínaných

uměleckých historikov symbolistov, opierajúcich
sa o novokantovskú hlozohu.
V každom případe pre marxistickú interpretáciu
pojmu štýlu považujeme za potřebné zdórazniť
jeden — sice celkom samozřejmý — předpoklad,
že musíme striktně odlišovat dve rozdielne roviny,
ktoré sa sice navzájom podmieňujú, ale vóbec
nie sú totožné. Na jednej straně sa musíme
zamysliet nad štýlom samým, ako sa on prejavuje
konkrétné v umění, číže povedzme nad jeho
stránkou ontickou, a na druhéj straně nad pojmom
štýlu ako kategóriou, teoretickou konštrukciou,
ktorá má túto realitu postrehnúť a vyjadřovat
čo najadekvátnějším spósobom. Neostává teda
nič iné, ako sa vrátit k úplné paradoxnej otázke,
či je naozaj pravda, že sloh v umění existuje,
a aký je vzájonmý vztah slohu a umenia samého?
Či potom také umělecké výtvory, ktoré nie sú
súčasne aj ,,slohové", máme kvalifikovat ako
neumělecké, postrádájúce hlavný atribút umelec-
kosti, alebo považovat sloh len za vonkajší
fenomén určitých uměleckých prejavov, ktorý
nemóže s rozhodujúcou platnosťou determinovat
kvalitatívnu hodnotu uměleckého diela? Marxistic-
ká analýza pojmu štýlu sa teda, po prvé, nemóže
vyhnút tomuto problému: aký je vlastně vzájom-
ný vztah slohu a samej podstaty umenia, či ide
o to, že sloh třeba chápat ako jav, ktorý rozhodu-
júcim spósobom determinuje ontickú povahu
umenia, alebo je sloh len jeden z možných, ale
přitom aj postrádatetných fenoménov podstaty
umenia? Problém přitom třeba vyjasňovat nielen
so zretelom na tzv. vysoké výtvarné umenia, ale
aj s ohl'adom na ludové výtvarné umenie.
Po druhé, v súvise s problémom slohu samého
sa ocitáme aj před niektorými základnými noetic-
kými otázkami, ktoré majú nepochybné aj svoj
nemalý metodologický dosah. Ide predovšetkým
o to, akým spósobom sme naj skór spósobilí spo-
znat, interpretovat, ako aj primerane vyjádřit
predmetnú skúmanú realitu, teda v tomto našom
případe sloh v umění. Privedie nás k nášrnu vě-
deckému cielu skór to, ak budeme postupovat
metodou intuitivnou, resp. fenomenologickou,
štrukturálno-analytickou či niektorou inou, alebo
musíme nutné operovat celým súborom metod
skúmania? Ťažkosti a problémy sú to rozhodne
nemalé a podlá nasej skromnej mienky, aj keď
nemienime převalovat zodpovědnost jednostranné
len na inú disciplínu — ich bezprostředný zdroj

92