Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 25
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0221
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
a zvyky (v postupoch pri výtvarnom pojednaní priestorov a věcí okolo nás), aké možno uplatňoval
na plochách mnohonásobné váčších. O tíeto — na prvý pohl'ad azda nedóstojné, malicherné
a kvelurantstvom zavánajúce rozdiely v materiálnych podmienkach spoločnosti sa velkorysá teória
tvorby prostredia a medzinárodne módný architektonický vkus příliš nezaujímá; avšak vzhladom
na to, že nám musí ist o vedu s konkrétnými humanizačnými cielmi, nemožno sa vyhýbat triezvemu
posudzovaniu účinnosti teorie na prax. V důslednosti záujmu o vyústenie teorií v sociálnej realizácii.
v tejto ciel'avedomosti a v poctivom úsilí o skutočné zlepšenie prostredia člověka vidíme základné
spoločenské hodnoty existencie takých avantgárd. akou bolí napr. u nás před druhou světovou vojnou
tzv. 1'avičiarski architekti.
Vztah medzi uměleckou koncepciou člověka a jeho občianskym postojom či jeho politickou
angažovanosťou nie je bez významu pri posudzovaní skutočnéj avantgardnosti umelca. Docent Claude
Schnaidt výstižné konštatuje — a preto si dovolím odcitovat jeho pasáž (z časopisu Ulm 19 — 20/67,
podlá překladu Ing. Kuhna) — že teorie architektův a urbanistov, ako Corbusier, Wright, Gropius,
Mumford a iných ,,majú zakaždým isté charakteristické znaky: najprv kritizujú urbanistické dósledky
jestvujúceho spoločensko-politického režimu". K tomu by sme mohli presnejšie dodat, že nielen
urbanistické dósledky, ale vóbec priestorovú organizáciu 1'udí vo fyzickom i sociálnom prostředí ako
výraz ich podielu na ovládnutí života. Potom takíto umělci a teoretici ,,zdórazňujú neporiadok
a neiudskosť daných pomerov. Nato opúštaju vo svojich projektoch konkrétné revolučné plány
a odoberaju sa na idealistickú a utopistická platformu. Nepoukazuju přitom na nevyhnutné
dialektické spojenie medzi budúcou a súčasnou spoločnostou, z ktorého vzniká budúca spoločnost
rozchodom so súčasnou. Namiesto toho podriaďujú historický vývoj realizácii svojej idey, ktorej
pripisujú absolutnu platnost. Přítomnost je symbolom úplného neporiadku; budúcnost symbolom
dokonalého poriadku. Pre neschopnost efektívne změnit spoločnost a jej životné prostredie sú
náchylní verit, že spoločenský vývoj je v podstatě determinovaný ideami. Preto dávajú vo svojich
návrhoch doraz na rozum a nie na angažovanost a na politická aktivitu po boku znevýhodněných
tried." (K tomu iba poznámka, že to je úděl špecializácie v rámci spoločenskej dělby práce; odborníci
plné vykonávajúci svoj podiel práce majú mat sice svoje politické představy, ale nemóžu nahradzovat
angažovanost profesionálnych politikov; lroci v hraničných oblastiach by mohli všetci a spoločne
vykonat vela dobrého.) Schnaidt pokračuje tým, že tito umělci a teoretici ,,si rnyslia, že stačí 1'udí
přesvědčit o prednostiach svojich návrhov, aby sa tieto napokon mohli uskutočniť. Takýto koncept
konania sa vždy ukázal neúčinným. Táto neúčinnost předpokládá potlačenie pocitu sociálnej
zodpovědnosti, z čoho potom vyplývá celý rad menejcenných výrazových foriem, krotkých,
legitimných tendencií." Schnaidt si berie ako příklad formalizmus — zrejme ten tzv. funkcionalizmus
— v architektuře dvadsiatych a tridsiatych rokov. ,,Vyplýval z velkej časti z hmlistej představy
architektov o existujúcom protiřečení medzi ich humanistickým ponímaním industriálnej civilizácie
a medzi obchodným duchom meštiackej spoločnosti. Keďže tito architekti presne nevedeli, ako dostat
do súladu svoju tvorbu so skutočnostou, pokúšali sa riešiť vyskytujúce sa ekonomické a sociálně
problémy na estetickej úrovni. Domnievali sa, že móžu nahradit nevyhnutné historické předpoklady
na realizáciu svojho ideálu nespútaným hladaním novej řeči foriem."
Spomenul som tieto myšlienky (dávájúce istý hodnotiaci obrys nielen avantgardě dvadsiatych
a tridsiatych rokov, ale aj utopistom vóbec, v 18. storočí ako aj v súčasnosti) preto, lebo pociťujeme,
že zamýšlat sa nad sociálnymi aspektami mimoestetických vplyvov na umenie je dnes, z hladiska
účinného komplexného chápania výtvarnosti prostredia podstatnejšie, prvoradejšie než otázky
samých optických foriem. Najma preto, lebo vo svete prejavu tvarov a farieb panuje dnes velká
volnost, bez brehov, poskytujúca neobmedzené množstvo možností, variácií i návratov k minulosti.
Platí už nielen heslo, že ,,umenie dedov bývá bližšie ako umenie otcov", ale záujmy o vkus generácií
minulosti sa zrovnoprávňujú, ba aj s možným uměním potomkov.
Móžeme teda, pri našich úvahách o avantgardnom umění, mať na mysli tendencie umeicov, smerov
a hnutí, tiahnúce od nespokojnosti so súčasným stavom prostredia až k reformám sociálnym, tendencie,
ktoré bývajú zrejmejšie v oblasti architektúry; a na druhéj straně vidieť pod pojmom avantgarda

25
loading ...