Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 3.1969

Page: 29
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1969/0225
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Na ilustráciu nezanikajúceho zaujmu o objekty funkcionalistického pojednania sa núka nekonečný
rad běžných a niekedy i dost mimoriadnych príkladov.
Zaujímavé je sledovat změnu postoja 1'udí k objektom prostredia v takých okamihoch, keď je
civilizácia narušená zlyhaním niektorého svojho výdobytku; napr. vztahy 1'udí k hodnoteniu
predmetov v okolí, keď bol New York bez elektrického prúdu alebo pri nedávnej velkej štrajkovej
situácii vo Francúzsku, nehovoriac o maximálnych katastrofách, akými bývaju vojny. Vtedy sa
ověřujú poznatky, ktoré inak získáváme každodenně, že súčiastky prostredia, či už architektonické
diela, užité umenie alebo priemyselné výtvarníctvo so zložkami funkcionalisticky pojednanými sú
stálejšie, oprávněnějšie, životaschopnéjšie a žiadanejšie, a tým obsahujú aj prvky potřebné na
dosiahnutie celkového, teda aj estetického uznania. Tým sa však nehlásá zastaralé avantgardné heslo,
podlá ktorého estetičnosť objektu sa rovná jeho funkčnosti; ale závislost, ako vieme, tu, pochopitelné,
jestvuje.
Blahobytnost spoločnosti má teda velmi priamy dosah na utváranie objektov prostredia, teda
na prácu architektov, designerov a dalších, na ich úlohy, metody riešenia problémov, pracovné
postupy i na spösob ich výchovy. Lenže perfektná všezahrnujúca blahobytnost, úplná bezproblé-
movost a úplná saturovanosť všetkých 1'udských potrieb ne jestvuje; to znamená, že vždy bude
čo riešit, aj keď impulzy móžu prichádzat z iných oblastí, než v ktorých sa prejavia. Súčasná
neosecesia je podmienená skór psychologickými a výrazné komerčnými motívmi. Domnievam sa,
že výtvarnú aktivitu avantgárd charakterizovali zase — v dobrom slova zmysle — socialistické alebo
socialisticko-humanistické principy.
Všimnime si například avantgardu u nás, vo vztahu k nášmu dnešku. Československo sa medzi
dvorná vojnami zapojilo svojou architektúrou a inštitúciami sledujúcimi rozvoj užitých umění
a priemyselného výtvarnictva do diania vo vyspělých kultúrnych a priemyselných štátoch.
Bratislavská Škola uměleckých remesiel, na ktorej počest sa koná aj táto naša konferencia. je toho
uajlepším dókazom. Myslím, že jej výročia, ktoré si dnes připomínáme, totiž roky 1928 a 1938, sú
příznačné aj pre osud nášho avantgardného hnutia.
Prvé výročie (1928) je pamatníkom toho, že u nás jestvovali pokrokové umělecké sily, ktoré sa
věděli zoskupit, organizovat; věděli formulovat isté nové názory, všímajúcc si nielcn formové prejavy
vo výtvarnom umění. Mali i svoj vážný kultúrno-sociálny program. Napokon věděli vytvořit
učiliště, na ktorom zodpovědně vychovávali ďalšiu výtvarnú generáciu. To je symbolizované prvýn^
výročím.
Druhé výročie (1938) symbolizuje zánik avantgardného hnutia v našich pomeroch a tým začiatok
viacerých etáp, ktoré pokrokovému umeniu neboli priaznivé. Dovolte pripomenúť, že druhá světová
vojna zlikvidovala takrner do základov rozvíjajúcu sa aktivitu užitého umenia tridsiatych rokov
íía Slovensku. Povojnové obdobie, zamerané na pálčivé problémy znovuvýstavby krajiny, nevedelo
zaujat žiadúci postoj k otázkám kultivovanejšej tvorby prostredia. Užité umenie a priemyselné
výtvarníctvo bolí tu, na Slovensku, postihnuté dokonca v inom rozsahu než v českých krajinách
a taktiež v inom rozsahu než ostatné druhy výtvarných umění na Slovensku. Ich vývin bol na
polceste zalrataný v jednotlivých myšlienkových, pracovných aj organizačných zložkách. Rozpustenie
Školy uměleckých remesiel zmařilo možnosti výchovy kádrov. Odchod skúsených pracovníkov
a pedagógov, prerušenie stykov s medzinárodným dianírn, orientácia výroby na vojnové hospodárstvo
a nastávajúci nezáujem o otázky úžitkových objektov, ako aj importovanie cudzieho gýčovitého
nevkusu znamenali podviazanie úsilia o kultúrnejšie hmotné a duchovné prostredie. Vo vzniknutom
vákuu sa zastavilo a rozpustilo budovanie zdravých a pokrokových výtvarných tendencií, ktoré
před vojnou dosahovali v našich podmienkach už zdóvodnenú přesvědčivost.
Po vojně, začiatkom pätdesiatych rokov, nesprávné náhlady v kultúrnej oblasti neuznávali umenie
předvojnovej moderny a odmietali aj kladné črty funkcionalizmu; znejasnili tým význam našich
dobrých tradicií minulosti. Pätdesiate roky neboli schopné zaujat zdůvodněné stanoviská ani
v súčasných otázkách teorie užitého umenia a priemyselného výtvarnictva, ani v teorii architektúry,

29
loading ...