Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (4.1970)

pokračuje tam, kde už bol raz přestal. V jeho tvor-
bě sú latentne přítomné isté konštanty, z ktorých
každá, aj keď dočasné stlmená, v zápatí sa objavuje
nanovo, tým výraznejšie, čím viac ju maliar po-
ciťuje ako čosi svoje.
Generácia. A predsa je akýsi zvláštny rozdiel
medzi tým, ako pôsobili a čím nám bolí obrazy
Milana Paštéku v dobách, ked začínal, před dva-
nástimi Či desiatimi rokmi, a čím sa stali a sú dnes.
On sám sa velmi nezměnil, ale změnilo sa mnohé
naokolo, situácia, atmosféra, klíma.
Paštékovým problémom je problém intenzity.
Postupné narastajúcej intenzity, ktorej sprvoti
takmer vóbec nebolo, nemohlo byť. Jeho maliarske
začiatky živí celkom prosto výtvarné nadanie
a tiež ten elementárny zrny sel pre Čistú hru, ktorý
bývá výsadou velmi mladých. Že sa rané práce
jeho i niekolkých dalších jeho vrstovníkov,
Vladimíra Kompánka, Milana Laluhu, Andrej a
Barčíka, Rudolfa Krivoša či Pavla Tótha, jednako
stanu čímsi viac, než výtvarné začiatky zvyČajne
bývajú, to je preto, lebo oni prví si ich dokážu
vy vzdorovat. Prví, vo výtvarnom umění, prelomia
začarovaný kruh páťdesiatych rokov. Pravda,
máloco sa vtedy móže objaviť odrazu a v jasnom
svetle. Najprv prichádzajú neocakávané politické
otřasy a iba postupné sa vlny poznania šíria od
miesta, kam dopadol kameň. Minulost sa ocitá
na váhách spatných pohladov. Mladí výtvarníci
sa nemajú velmi za Čím obzerať, ale nemajú sa
ani o Čo oprieť. Ešte ako študenti na Vysokej škole
výtvarných umění v Bratislavě zacítia v ovzduší
to, Čo v ňom klíči priaznivého, a miera ich před-
stihu stanoví i mieru odporu, ktorý im prichodí
zmáhat.
Budúci galandovci začínajň ako generácia ne-
zvyČajne osihotená, nepřipravená, bez akého-
kolvek duchovného zázemia, bez vonkajšej mrav-
nej opory. V rokoch vojny desať, patnásťrocní,
naplno prežívajú už len jej dósledky. Doba ich
ukracuje o študentské platonické lásky, nemajú,
povedzme, „svoje“ čítanie, „svojich“ autorov,
„svoju“ filozoíiu. A nespoznajú ani povzbudivé
vyžarovanie na blízku žijúcej tvořívej osobnosti.
Přitom skutočnosť, ktorú žijú, má v sebe čosi
nesmierne odzbrojujúceho — ako celok nedává
takmer možnost rozhodnúť sa, rozhodovat aspoň
o sebe. Nedává ju občanovi, ale začínajúci maliar
či sochár predsa len musí volit, buď nechať volný

priechod tvořivému pudu, ktorý sa v ňom hlásí,
alebo sa dobrovolné pohrúžiť do stohu predpisov
a zákazov.
Stanovisko mladých výtvarníkův formuje naj-
skór inštinkt, obyčajné zdravé svedomie. Pocit
nevole v nich klíči priamo před maliarskymi a so-
chárskymi stojanmi a začína sa kdesi pri rozčaro-
vaní z neslobody, z diktatúry zamaskovaného,
a o to trápnejšieho akademizmu. Škola im nedává
ani to najzákladnéjšie — řemeslo, lebo tí, čo ho
ovládali ako poslední, dávajú za pravdu iným,
ktorí ho neovládajú vóbec. Tým zvědavějšie vyhla-
dávajú študenti dielo vtedy neuznávaných, Ba-
zovského, Fullu, Galandu či Majerníka, listujú
v Elie Eaureovi, ktorého bol Paštéka objavil ešte
doma v otcovej knižnici, trocha i v Saldovi, po-
čúvajú zasvatené přednášky profesora Vojtěcha
Volavku z dějin umenia, vysedávajú nad repro-
dukciami Rembrandta, Corota, van Gogha. Cé-
zanne je zakázaný, nech žije Cézanne, kto iný,
ak nie on! Našťastie, to sú základy, na ktorých
sa už dá čosi postavit.
A potom je tu ešte neistota, odvěká neistota
začiatkov, zosilnená zmátkom doby. Tá plodná
neistota, ktorej cenu pre mladého umelca odhadol
kedysi Salda: „Váž si všetky neistoty, pochyb-
nosti a spory ... A najma, nechci ich zmenšovat
tým, že si ich necháš kýmkolvek a čímkolvek
zvonka rozriešiť.“4
Keď sa v decembri 1957 koná v Žiline prvá vý-
stava novozaloženej Skupiny Mikuláša Galandu,5
jej Členovia uvádzajú katalog spoločne podpísa-
ným krátkým vyznáním.6 Iste vóbec netušia,
že ich príhovoru sa bude v nasledujúcich rokoch
připisovat takmer zmysel manifestu a že ešte
viac ako po desaťročí bude jeden ako druhý prc-
meriavaný metrom věrnosti či nevěrnosti povod-
němi! „programu“. Ale stačí iba pozornější pohlaď
a vec sa ukáže v inom svetle. Šlová v katalogu
totiž, akokolvek na svoju dobu odvážné, po od-
stupe času nie sú viac než entuziastickou a neob-
ratnou formuláciou myšlienok o najzákladnějších
a najsamozřejmějších potřebách výtvarnej tvorby,
o potřebách kontinuity, volného rozvoj a osobnosti,
prostoty a pravdivosti zážitku i tvaru.
V skupině sa stretnú mladí výtvarníci, rovesníci,
spolužiaci, priatelia. Ale niet tu příbuznosti pováh,
ani 1’udských, ani výtvarných. A niet ani zvlášt-
neho a přesného výtvarného nasmerovania. Mu-
selo ich spojit najma vedomie toho, že v jestvu-

161