Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (4.1970)

Katarina Biathová
Nástěnné mafby vo Velčiciach

Kostol sv. Trojice vo Velčiciach (Nitra)1 sa done-
dávna počítal medzi málo významné barokové
pamiatky slovenského vidieka. Výsledky nedáv-
ného restaurátorského prieskumu ho však ncča-
kane zařadili do vrstvy najstarších hmotné do-
chovaných sakrálnych stavieb. Ukázalo sa, že sa
pod škrupinou barokovej omietky skrývá celé
niekdajšie románské jednolodie s renesančnou
štvorcovou vežou na západnom priečelí. Přestavbě
roku 17192 padla za oběť iba stará apsida, aby sa
loď mohla predížiť. Z mozaiky náj děných archi-
tektonických detailov, sgrafitových fragmentov
nárožného kvádrovania, zvyškov rímsovej orna-
mentiky a z nástěnných malieb zostavili autoři
prieskumu súvislú stavebnú históriu objektu.3
Zvláštnu kapitolu tvoria nástěnné malby, náj-
dcné vo vrstvě gotickej omietky. Na západnej
fasádě je to stojaca postava sv. Doroty v pásovéj
pasparte s běžným geometrickým ornamentom,
čiastoČne překrytá severným múrom veže. Archa-
izujúci charakter glorioly i korunky, neosobný výraz
málo póvabnej tváře, dalej spósob zopnutia
plášťa na plochej hrudi i poňatie patrónovej
ornamentiky svedčia o tvorcovej výtvarnej za-
kotvenosti v názorovéj rovině druhéj polovice
14. stor. Štíhlost siluety, striedma elegancia
csovo-otácivého pohybu a mákká modelácia zá-
hybov sú už daňou estetickému ideálu krásného
slohu. Ak připočítáme priemernosť kvality umě-
leckého přednesu, nebude azda datovanie tejto
malby do druhej štvrtiny 15. stor. příliš onesko-
rené.
Názorová nepriebojnosť a formový archaizmus
charakterizuje i monumentálnu kompozíciu sv.
Krištofa, ktorá bola dominantou južnej fasády
až do spustošenia starého kostola roku 1713.4
Vzpriamenosť figury, zvýrazněná vertikalizmom

krátkého rúcha, a lineárna kresbovosť dokumen-
tuj ú tu přežíváni e výtvarného názoru prvej
polovice 14. stor. Naproti tomu, dětsky zvrúc-
nený typ Ježíška, mákká vlnitosť modelácie
visiaceho cípu obrovho plášťa, ale najma dyna-
mičnost žánrové koncipovanej, teda miniatúrne
pósobiacej postavičky v dolnej časti kompozície
posúvajú datovanie až do prvej polovice 15. stor.
Příbuznost poňatia niektorých detailov (Dagova
hlava, podanie pasparty, bodkovaný okraj Ježiš-
kovej glorioly) s obrazom sv. Doroty zaraduje
obe malby do tej istej časovej vrstvy, čím sa
datovanie sv. Krištofa móže spresniť na druhů
štvrtinu 15. stor.
Kult sv. Krištofa bol rozšířený v celom středo-
věkem kresťanskom svete. Maliarsky přepis le-
gendy v knižnej malbě i v nástěnných cykloch
západnej Európy podrobné liči jeho priebeh,
pocnúc premenou netvora až po martýrium.
Legendou podložená viera v hojivý účinok Krišto-
fovej muceníckej krvi prisúdila časom zázračnú
ochrannú moc aj obrazovým spodobeniam svátoa.
V spojení tejto viery so symbolickým výkladom
jeho mena sa vytvořil v 12. stor. typ obra —
Kristonositela, ktorý v ikonograficky ustálenej
podobě ovládol výtvarnú tvorbu celej stredo-
európskej oblasti a našiel uplatnenie najma v ná-
stennej mal’be.5 V našom prostředí zdomácněl
v priebehu 14. stor. a do reformácie bol častým
uměleckým spolukomponentom kostolných fasád.
Z tematickej stránky preto velčický nález ne-
překvapí. Kvalitativně patří tiež iba k běžnému
priemeru nástennej produkcie u nás. Pre medie-
vistiku je napriek tomu cenným prínosom vďaka
pozoruhodnej ikonografickej odchýlke od schémy
pokladanej doteraz za záváznú pre staroeurópsku
oblast. Medzi obrové lýtka je totiž včleněný další
výjav z legendy. Zobrazuje král’a Daga na tróne,
zdobenom bestiárnymi motívmi. Žánrovú figúrku
v popředí identifikuje atribút — pučiaci strom.
Krištof vystupuje takto v rámci jednej kompo-
zície raz ako obor Kristonositel’, druhý raz ako
úbožiak před umučením (chýba mu i gloriola).
Tri časové následné momenty Krištofovho martý-
ria koncentruje v sebe Dagova postava:
a) Dagus vydává rozkaz umučit Krištofa (zločin),
b) oslepuje ho šíp (trest),
c) martýrova krv ho uzdravuje (vykúpenie).6
Tieto momenty pósobia súcasne vo dvoch vý-
znamových rovinách: v epickej jednoduchým

245