Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (5.1971)

vého zobrazovania objektívnej skutečnosti je
tento fenomén znakom realizmu, ako uměleckého
směru 19. storočia. Přitom, pravda, na rozdiel od
iných uměleckých metod realizmus nemá všeobec-
né platné formálno-štýlové znaky. Pre čiastočnú
neujasnenosť týchto otázek sa autorka pri svojich
analýz ach musí utiekať к nezvyklým termínom
a obratom, ako napr. „spontánny realizmus“,
„privátnorealistický“, ,,bezprostředný realizmus“
(str. 124), „realizmus afirmatívneho rázu“ (str.
213) i к dalším.
Podobné zmiešané pocity má člověk na miestach,
kde autorka Bohúňa bezmála ospravedlňuje, že
nepochopil a nepředvídal historické poslanie robot-
níckej triedy a že sa nevládal přepracovat к stano-
visku socialistického revolucionárstva (str. 194,
206 a n.).
Na str. 109 sa píše, že Bohúň „nepohrdol“
poučením ani u spišských miniaturistov. Odhliad-
nuc od toho, že ide o štylistickú nejapnosť, zdá sa
mi, že dr. Dubnická — napriek tomu, že na viace-
rých miestach připomíná spišské portrétně maliar-
stvo 17. storočia — predsa len nedoceňuje životný
vztah, ktorý existuje medzi portrétnym uměním,
ako sa rozvijalo i v druhéj tretine 19. storočia
právě na Spiši, a medzi Bohúňovým podobizniar-
skym uměním; tak sa mi vidí, že v tomto kon-
texte si bude třeba lepšie všimnúť Czauczikovo
umenie.
Pri niektorých analýzach sa autorke podařilo
„vyvidiet“ z rozoberaného cliela hádám aj viac, než
v ňom v skutočnosti je. Myslím, že príkladom toho
je str. 198, kde sa meclziiným píše: „Pohlad Meško-
vej napovedá, že táto žena si už nerobí romantické
ilúzie o spoločnosti a vtedajšom živote, no přitom
neprepadá ani depresívnym náladám alebo mystic-
kým náboženským víziám.“
Dr. Elena Dubnická na viacerých miestach svojej
práce hovoří v súvislosti s Bohúňovými obrazmi
ako o „valérovej malbě“. Zdá sa mi však, že
v súvislosti s Bohúňovým uměním možno hovořit
iba o tónovom maliarstve, čo konečne vyplývá
i z niektorých autorkiných formulácií, napr. na

str. 146, kde sa hovoří, že Bohúňova „valérová
malba je už jasných tónov“, a na str. 206, kde sa
píše, že „plasticitu buduje bohatšou škálou valéro-
vých tieňov“, pričom je jasné, že u Bohúňa ne-
mohlo ist napr. o farebné tiene.
Třeba dalej pripomenúť, že autorka vo svojej
práci nepozná termín „maliarstvo“, ktorý substi-
tuuje termínom „.malba“; termín „malba“ by sa
však mal používat diferencovanejšie, a to iba na
vyjadrenie výsledku malovania alebo připadne na
označenie aktu malovania a na všetky ostatné pří-
pady by sa mal vztahovat termín „maliarstvo“.
Terminologická neujasnenosť je aj v tvare pří-
davného mena zo substantiva „biedermeier“.
Autorka ho používá nespočetněkrát, a to vo forme
,, biedermeiere vý“, ale na str. 122 má aj formu
„biedermeierovský“ a na str. 182 ,,biedermeier-
ský“. Je zřejmé, že ide o nežiadúcu terminologickú
formovú triplicitu. Podlá mójho názoru, ako aj
podlá zaužívajúcej sa praxe správný je termín
„biedermeierský“ (porovn. například osobné měno
Majerský).
Narazil som ešte na rad dalších drobných věc-
ných nepřesností a hádám aj hodnotiacich omylov
v posudzovanej práci, týmito však nechcem zaťažiť
tento písomný posudok; pripomeniem ich připadne
v ústnej rozpravě pri obhajobnom pokračovaní.
Nepopieram, že aspoň část mojich pripomienok
tohto druhu by vychádzala zo subjektivného ná-
zoru a z odlišnosti mojich meradiel výtvarnéj hod-
noty.
Váčšina výhrad, které uvádzam, má alebo
diskusný charakter, alebo podružný význam a ne-
narúša celkovú hodnotu predloženej vedeckej
štúdiedr. Eleny Dubnickej. Zistenia a závěry tejto
práce sú — i přitom, že boli koncipované v zložitej
atmosféře pätdesiatych rokov — v úplnej váčšine
dostatočne zdôvodnené a pravdivé. Ide o velmi
cenný a v nejednom ohlade základný príspevok
do obrazu dějin slovenského výtvarného umenia.
Pretože tým plné vyhovuje požiadavkám klade-
ným na kandidátsku dizertačnú prácu, odporúčam
ju na obhajobu.

Dr. Ladislav Saučin, CSc.

245