DOI Artikel:
Kresák, Fedor: Vývin športového štadióna do druhej svetovej vojny
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0029
25
Pravda, vývin medzi Pompejami a Colosseom
sotva prebiehal bez medzičlánkov, akým bolo
rimske Marcellovo divadlo, a je nemyslitelný bez
technickej revolúcie, ktorou římské staviteïstvo
přešlo, bez vynálezu starověkého liateho betonu,
emplektonu, stavebnej hmoty poměrně 1’ahkej
váhy a velkej nosnosti. Kým pompejský arnfi-
teáter je ešte prevažne terénnou úpravou, Colos-
seum je už čirou, ozrutnou, zvonka travertínovou
stavbou s viac než dvojnásobnou kapacitou hl’a-
diska (okolo 20 000 miest v Pompejach, asi 50 000
miest v Rime)8 a převýšením asi o 50 metrov.
Úalší vývin ho stavebné už nepřekonal. Kým
v dnešnom Taliansku a jeho najbližšom okolí9
sú amfiteátre ešte stavbou, v chudobnějších, okra-
jových a menej latinizovaných provinciách10 sú
v podstatě len terénnou úpravou. Konečne v hele-
nizovanom Oriente niet amfiteátrov: tu sa na
ich účely přestávali stadióny, ktoré v období rím-
skej nadvlády slúžili súčasne krvavým i nekrva-
vým hrám.
So zánikom antického světa zanikli aj antické
športové hry, pre ktoré Gréci javili nepomerne
váčší zmysel ako Rimania. Jeden a pol tisícročia,
ktoré uplynulo1 medzi zánikom antickej kultúry
a obnovením záujmu o sport v druhej polovici
19. storočia, je z tělovýchovného hladiska obdo-
bím tmy. Středověký člověk sa odvracal od po-
zemského života, k fyzickému zdraviu sa staval
fatalistický. Tento jeho životný postoj, ktorý vý-
razné dokumentuje ničenie antických športových
objektov, přetrvával hlboko do novověku. Příleži-
tostné ludové hry, odbavované obyčajne iba raz
do roka (napr. primitivný anglický futbal hráva-
ný na Popolcovú středu), nemalí charakter syste-
maticky pěstovaného sportu, a preto nepotřebo-
vali špeciálne zariadenia. Naopak, v baroku
a klasicizme ojedinele vznikajúcim stavbám
pripomínajúcim stadióny11 chýbal účel a ne-
prinášali nič nové ani z technickej, ani z vy-
tvarnej stránky. Významnejšie športové objekty
nezanechali po sehe ani telovýchovno-militaris-
tické organizácie, ktoré sa zrodili v čase prebú-
dzania sa európskych národov v 19. storočí, na
cele s německým turnénstvom; podři ad’o váli totiž
tělovýchovu politickým cielom, s ktorými pře-
žívali neraz aj jej zastarané formy. Sport pěsto-
vaný len pre zdravie a radost bol pre ne nanajvýš
doplnkom inej činnosti, a tak nepoznali ani jeho
pretekársku formu, ani športový stadión.
Kolískou moderného sportu, a teda aj miestom
znovuzrodenia štadióna bolo1 Anglicko viktorián-
skej éry. Kým starovekí Gréci poznali len indi-
viduálně disciplíny, Anglicko dalo světu kolektiv-
ně športové hry, spájajúce 1’udí putom solidarity
už svojou povahou. V sedemdesiatych rokoch
prichádza v Británii do olbluiby futbal a rýchlo
proniká medzi široké vrstvy. Vznikol z tradičnej,
ešte stredovekej' Tuidovej hry a jeho kolískou bolo
južné Anglicko, okolie Londýna. No čoskoro sa
šíři na sever do rapidně rastúcich robotníckych
centier, akými boli Manchester, Liverpool, Bir-
mingham, Sheffield alebo škótsky Glasgow. Kým
roku 1873 dosiahol londýnsky Kennington Oval
rekordnú návštěvu 3000 divákov, 13. marca 1880
sa v hTadisku vtedajšieho glasgowského Hamp-
den-Parku tiesnilo1 už 20 000 divákov. Ďalší vývin
bol ešte rýchlejší: roku 1896 na dnes už neexistu-
júcom stadióne Grystal Palace v Londýne-Syden-
hame 58 000, roku 1905 vo Villa-Parku v Birming-
hame 70 000, roku 1910 znova na Crystal Palace
93 000, roku 1912 a 1923 tamže 120 000 a 126 000
divákov.
Britské futb.alové štadióny do druhej světověj
vojny nie sú architektonickými dielami, ale len
dokumentmi doby. Nevznikali naraz podlá jednot-
ného' výtvarného záměru, ale sa spontánně roz-
rastali podlá potřeby a financií. Ich výzor
ovplyvnila najma britská železiarska tradícia,
klimatické podmienky a futbalový profesionaliz-
mus, žiadajúci si celoročný zároibok. Strmé hl’a-
disko zvyčajne sleduje obdlžnikový tvar ihriska
a pre častú hmlu prisúva sa až k okrajovým čia-
ram, bežecká dráha spravidla chýba. Ihriská
obyčajne lemujú dlhé tribúny, kryté sedlovou
střechou, často so stredom, zdórazneným štítom.
Střecha bývá podopretá obnaženou železnou kon-
štrukciou, pódorys tribúny sa niekedy láme. Von-
kajšia fasáda v duchu pokryteckej' viktoriánskej
éry charakter stavby rada maskuje a snaží sa
připomínat’ obytný dom. Pri zatiahnutej oblohe
a vysokých krytých triibúnach nehrá oislnenie di-
váka tú úlohu ako u nás: najstaršiu tribunu na-
chádzame na západe, kým východná, novšia, ju
rozmermi obyčajne zatieňuje a hl’adisko bývá
často1 kryté aj, v zámedzí. Královna sportu, 1’ahká
Pravda, vývin medzi Pompejami a Colosseom
sotva prebiehal bez medzičlánkov, akým bolo
rimske Marcellovo divadlo, a je nemyslitelný bez
technickej revolúcie, ktorou římské staviteïstvo
přešlo, bez vynálezu starověkého liateho betonu,
emplektonu, stavebnej hmoty poměrně 1’ahkej
váhy a velkej nosnosti. Kým pompejský arnfi-
teáter je ešte prevažne terénnou úpravou, Colos-
seum je už čirou, ozrutnou, zvonka travertínovou
stavbou s viac než dvojnásobnou kapacitou hl’a-
diska (okolo 20 000 miest v Pompejach, asi 50 000
miest v Rime)8 a převýšením asi o 50 metrov.
Úalší vývin ho stavebné už nepřekonal. Kým
v dnešnom Taliansku a jeho najbližšom okolí9
sú amfiteátre ešte stavbou, v chudobnějších, okra-
jových a menej latinizovaných provinciách10 sú
v podstatě len terénnou úpravou. Konečne v hele-
nizovanom Oriente niet amfiteátrov: tu sa na
ich účely přestávali stadióny, ktoré v období rím-
skej nadvlády slúžili súčasne krvavým i nekrva-
vým hrám.
So zánikom antického světa zanikli aj antické
športové hry, pre ktoré Gréci javili nepomerne
váčší zmysel ako Rimania. Jeden a pol tisícročia,
ktoré uplynulo1 medzi zánikom antickej kultúry
a obnovením záujmu o sport v druhej polovici
19. storočia, je z tělovýchovného hladiska obdo-
bím tmy. Středověký člověk sa odvracal od po-
zemského života, k fyzickému zdraviu sa staval
fatalistický. Tento jeho životný postoj, ktorý vý-
razné dokumentuje ničenie antických športových
objektov, přetrvával hlboko do novověku. Příleži-
tostné ludové hry, odbavované obyčajne iba raz
do roka (napr. primitivný anglický futbal hráva-
ný na Popolcovú středu), nemalí charakter syste-
maticky pěstovaného sportu, a preto nepotřebo-
vali špeciálne zariadenia. Naopak, v baroku
a klasicizme ojedinele vznikajúcim stavbám
pripomínajúcim stadióny11 chýbal účel a ne-
prinášali nič nové ani z technickej, ani z vy-
tvarnej stránky. Významnejšie športové objekty
nezanechali po sehe ani telovýchovno-militaris-
tické organizácie, ktoré sa zrodili v čase prebú-
dzania sa európskych národov v 19. storočí, na
cele s německým turnénstvom; podři ad’o váli totiž
tělovýchovu politickým cielom, s ktorými pře-
žívali neraz aj jej zastarané formy. Sport pěsto-
vaný len pre zdravie a radost bol pre ne nanajvýš
doplnkom inej činnosti, a tak nepoznali ani jeho
pretekársku formu, ani športový stadión.
Kolískou moderného sportu, a teda aj miestom
znovuzrodenia štadióna bolo1 Anglicko viktorián-
skej éry. Kým starovekí Gréci poznali len indi-
viduálně disciplíny, Anglicko dalo světu kolektiv-
ně športové hry, spájajúce 1’udí putom solidarity
už svojou povahou. V sedemdesiatych rokoch
prichádza v Británii do olbluiby futbal a rýchlo
proniká medzi široké vrstvy. Vznikol z tradičnej,
ešte stredovekej' Tuidovej hry a jeho kolískou bolo
južné Anglicko, okolie Londýna. No čoskoro sa
šíři na sever do rapidně rastúcich robotníckych
centier, akými boli Manchester, Liverpool, Bir-
mingham, Sheffield alebo škótsky Glasgow. Kým
roku 1873 dosiahol londýnsky Kennington Oval
rekordnú návštěvu 3000 divákov, 13. marca 1880
sa v hTadisku vtedajšieho glasgowského Hamp-
den-Parku tiesnilo1 už 20 000 divákov. Ďalší vývin
bol ešte rýchlejší: roku 1896 na dnes už neexistu-
júcom stadióne Grystal Palace v Londýne-Syden-
hame 58 000, roku 1905 vo Villa-Parku v Birming-
hame 70 000, roku 1910 znova na Crystal Palace
93 000, roku 1912 a 1923 tamže 120 000 a 126 000
divákov.
Britské futb.alové štadióny do druhej světověj
vojny nie sú architektonickými dielami, ale len
dokumentmi doby. Nevznikali naraz podlá jednot-
ného' výtvarného záměru, ale sa spontánně roz-
rastali podlá potřeby a financií. Ich výzor
ovplyvnila najma britská železiarska tradícia,
klimatické podmienky a futbalový profesionaliz-
mus, žiadajúci si celoročný zároibok. Strmé hl’a-
disko zvyčajne sleduje obdlžnikový tvar ihriska
a pre častú hmlu prisúva sa až k okrajovým čia-
ram, bežecká dráha spravidla chýba. Ihriská
obyčajne lemujú dlhé tribúny, kryté sedlovou
střechou, často so stredom, zdórazneným štítom.
Střecha bývá podopretá obnaženou železnou kon-
štrukciou, pódorys tribúny sa niekedy láme. Von-
kajšia fasáda v duchu pokryteckej' viktoriánskej
éry charakter stavby rada maskuje a snaží sa
připomínat’ obytný dom. Pri zatiahnutej oblohe
a vysokých krytých triibúnach nehrá oislnenie di-
váka tú úlohu ako u nás: najstaršiu tribunu na-
chádzame na západe, kým východná, novšia, ju
rozmermi obyčajne zatieňuje a hl’adisko bývá
často1 kryté aj, v zámedzí. Královna sportu, 1’ahká