DOI Artikel:
Bakoš, Ján: Zrod a cesty sovietskey umeleckohistorickej metodológie
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0011
7
představovaná A. Rieglom a F. Wickhoffom. Konda-
kov sa programovo hlásil k protivníkovi a programo-
vému kritikovi Rieglovej koncepcie—J. Strzygowské-
mu.° Odmietal Rieglov historizmus,7 nepřijímal před-
stavu dějin ako tvorbu neustálých inovácií. Oproti
autonomně formálnemu stanovisku staval chápanie
umenia ako kultúrnohistorického dokumentu.8 Oproti
teoretizovaniu zdórazňoval konkrétné skúmanie, oproti
zovšeobecneniam a konštrukciám obmedzenie sa na
umělecké diela ako konkrétné historické fakty.9 Oproti
europocentrizmu Viedenskej školy hlásal v stopách
Strzygowského skúmanie umenia celého světa ako
komparáciu kultúr, ako sledovanie vzťahov a kontak-
tov medzi civilizáciami ; namiesto historického relati-
vizmu kládol doraz na skúmanie tradicií.10 Dějiny
umenia sú teda preňho vzťahmi medzi relativné
stabilnými, po stáročia poměrně neměnnými celkami
uměleckých tradicií, kultúr, nie neustále sa meniacim
a inovujúcim jednotným vývinovým radom. Z tejto
koncepcie jednoznačné vyznieva skúsenosť byzanto-
lóga — skúsenosť relatívnej stability, „bezvývojovosti“
byzantského umenia. Kondakov túto skúsenosť však
pokládá za širšie platnú, nachádza ju aj v tvorbě,
ktorá nebola natol’ko viazaná na tradíciu a dodržia-
vanie tradičných typov, ako to bolo v byzantskom
umění. Ak sa v ňom stabilita udržiavala trádováním
ikonografických typov, v umění „slobodne tvoriacom“
sa ahistorický, pretrvávajúci rozměr dějin uskutočňuje
tým, že aj toto umenie (například renesančné) tvoří
všeTudský ideál.11 Teda nie vývin a změna, ale zacho-
váváme tradičných ideálov a hodnot představuje
v jeho koncepcii rozhodujúcu stránku umenia a jeho
dějin.
Kondakovovo chápanie dějin (ako stabilizácia tra-
dicii a interakcia medzi kultúrnymi celkami) tak orga-
nicky súvisí s kultúrnohistorickým traktováním umenia
(ako neautonómneho fenoménu, ako dokumentu do-
bovej kultúry) a logicky z něho vyplývá primarizácia
ikonografickej metody bádania. Ak umenie nie je
predovšetkým forma, ak nie je zakaždým originálnym
sformovaním, ak jeho dějiny nie sú samovývinom
foriem nového stvárnenia, ale právě naopak udržia-
vaním tradicii, potom je logické, že tento konzervati-
vizmus sa odohráva predovšetkým v tej oblasti, ktorá
je najzávislejšia od spoločenskej konvencie a objedná-
vateïa — v ikonografii. Náměty však nie sú výtvormi
j edincov, výrazmi ich subjektivných predstáv, sú
sociálno-kultúrnymi fenoménmi — sú typmi.12 Preto
je logické, že doraz na ikonografické typy je zároveň
uznáním neautonómie, kultúrnohistorickej dokumen-
tárnosti umenia. Umělecké dielo, ktorého jadrom
a centrom je ikonografický typ, je fenoménom vysvětli-
telným z mimoumeleckých sfér, z dobovej kultúry.
To je tak preto, lebo ikonografickým typom sa kultúra
dokumentuje, uskutočňuje a udržuje. Kultúrnohisto-
ricko-dokumentárne chápanie umenia, statické poní-
manie dějin a ikonografická metoda sa teda zakladajú
vzájomne. Ak aj Kondakov hovoří o výtvarnej stránke
umenia, nie je to forma, ale formálně schémy, ktoré
v ňom zdórazňuje. Nevidí cestu od dobového „umě-
leckého chcenia“ k originálnym formovým výtvorom,
ale k vzniku dobovej maniery13 a jej udržiavaniu. Štý]
chápe právě ako konvencionalizovanú manieru, do
ktorej sa umelec „vrodí“,14 aby v jej rámci tvořil, aby
túto tradíciu udržiaval. Väzba umenia spoločenskou
konvenciou, jeho slúženie udržaniu tradičného celku
sa odohráva za každú cenu, a to ikonografickými
typmi, vyplývajúcimi z kultúry; štýlom ako apriórnym
celkom obsahujúcim formálně schémy, z rámca kto-
rého umelec nemóže „vyskočiť“, pretože tvoři vždy
v rámci istej kultúry; resp. tvorbou všeTudských ideá-
lov, ktoré sa predsa nemóžu meniť, ak majú byť vše-
1’udské. Udržiavanie kultúrnych tradicii sa stává hlav-
ným zmyslom umenia; súčasne sa považuje aj za
udržiavanie věčných a všeTudských hodnot. Sociálno-
ideologický rozměr v tomto konzervovaní tradicii
Kondakov nepostrehol a ani postrehnúť nechcel. To
čakalo na ideologický kriticizmus sovietskej umeno-
vedy. Stotožnenie konzervovania tradicii s všeTudskými
hodnotami bolo idealizáciou byzantinizmu, traktová-
ním statických kultúrnych systémov ako pravých
a všeTudských. Hoci dalšie generácie odmietli Konda-
kovov antihistorizmus, doraz na rozměr tradicie
v najnovšom umeleckohistorickom bádaní sa stal ak-
tuálny, pravda, po odpútaní od kondakovovskej abso-
lutizácie statiky dějin.15 Primarizácia ikonografickej
metody, stále výraznejšie obmedzovanie sa na skúma-
nie ikonografických typov viedla v kondakovovskej
ikonografickej škole dokonca k vnútornému rozporu
s kultúrnohistorickou metodou, s ktorou, ako sme
viděli, povodně bytostné súvisela. Ikonografický typ sa
stále viac skúmal oddelene, ako samostatný fenomén,
nezávislý od společenských podmienok, podliehajúci
vlastným zákonom. V tejto chvíli sa ikonografická
metoda dostala na rozhranie. Ikonografické typy sa
stali akýmisi ideálnymi typmi, autonómnymi uchová-
představovaná A. Rieglom a F. Wickhoffom. Konda-
kov sa programovo hlásil k protivníkovi a programo-
vému kritikovi Rieglovej koncepcie—J. Strzygowské-
mu.° Odmietal Rieglov historizmus,7 nepřijímal před-
stavu dějin ako tvorbu neustálých inovácií. Oproti
autonomně formálnemu stanovisku staval chápanie
umenia ako kultúrnohistorického dokumentu.8 Oproti
teoretizovaniu zdórazňoval konkrétné skúmanie, oproti
zovšeobecneniam a konštrukciám obmedzenie sa na
umělecké diela ako konkrétné historické fakty.9 Oproti
europocentrizmu Viedenskej školy hlásal v stopách
Strzygowského skúmanie umenia celého světa ako
komparáciu kultúr, ako sledovanie vzťahov a kontak-
tov medzi civilizáciami ; namiesto historického relati-
vizmu kládol doraz na skúmanie tradicií.10 Dějiny
umenia sú teda preňho vzťahmi medzi relativné
stabilnými, po stáročia poměrně neměnnými celkami
uměleckých tradicií, kultúr, nie neustále sa meniacim
a inovujúcim jednotným vývinovým radom. Z tejto
koncepcie jednoznačné vyznieva skúsenosť byzanto-
lóga — skúsenosť relatívnej stability, „bezvývojovosti“
byzantského umenia. Kondakov túto skúsenosť však
pokládá za širšie platnú, nachádza ju aj v tvorbě,
ktorá nebola natol’ko viazaná na tradíciu a dodržia-
vanie tradičných typov, ako to bolo v byzantskom
umění. Ak sa v ňom stabilita udržiavala trádováním
ikonografických typov, v umění „slobodne tvoriacom“
sa ahistorický, pretrvávajúci rozměr dějin uskutočňuje
tým, že aj toto umenie (například renesančné) tvoří
všeTudský ideál.11 Teda nie vývin a změna, ale zacho-
váváme tradičných ideálov a hodnot představuje
v jeho koncepcii rozhodujúcu stránku umenia a jeho
dějin.
Kondakovovo chápanie dějin (ako stabilizácia tra-
dicii a interakcia medzi kultúrnymi celkami) tak orga-
nicky súvisí s kultúrnohistorickým traktováním umenia
(ako neautonómneho fenoménu, ako dokumentu do-
bovej kultúry) a logicky z něho vyplývá primarizácia
ikonografickej metody bádania. Ak umenie nie je
predovšetkým forma, ak nie je zakaždým originálnym
sformovaním, ak jeho dějiny nie sú samovývinom
foriem nového stvárnenia, ale právě naopak udržia-
vaním tradicii, potom je logické, že tento konzervati-
vizmus sa odohráva predovšetkým v tej oblasti, ktorá
je najzávislejšia od spoločenskej konvencie a objedná-
vateïa — v ikonografii. Náměty však nie sú výtvormi
j edincov, výrazmi ich subjektivných predstáv, sú
sociálno-kultúrnymi fenoménmi — sú typmi.12 Preto
je logické, že doraz na ikonografické typy je zároveň
uznáním neautonómie, kultúrnohistorickej dokumen-
tárnosti umenia. Umělecké dielo, ktorého jadrom
a centrom je ikonografický typ, je fenoménom vysvětli-
telným z mimoumeleckých sfér, z dobovej kultúry.
To je tak preto, lebo ikonografickým typom sa kultúra
dokumentuje, uskutočňuje a udržuje. Kultúrnohisto-
ricko-dokumentárne chápanie umenia, statické poní-
manie dějin a ikonografická metoda sa teda zakladajú
vzájomne. Ak aj Kondakov hovoří o výtvarnej stránke
umenia, nie je to forma, ale formálně schémy, ktoré
v ňom zdórazňuje. Nevidí cestu od dobového „umě-
leckého chcenia“ k originálnym formovým výtvorom,
ale k vzniku dobovej maniery13 a jej udržiavaniu. Štý]
chápe právě ako konvencionalizovanú manieru, do
ktorej sa umelec „vrodí“,14 aby v jej rámci tvořil, aby
túto tradíciu udržiaval. Väzba umenia spoločenskou
konvenciou, jeho slúženie udržaniu tradičného celku
sa odohráva za každú cenu, a to ikonografickými
typmi, vyplývajúcimi z kultúry; štýlom ako apriórnym
celkom obsahujúcim formálně schémy, z rámca kto-
rého umelec nemóže „vyskočiť“, pretože tvoři vždy
v rámci istej kultúry; resp. tvorbou všeTudských ideá-
lov, ktoré sa predsa nemóžu meniť, ak majú byť vše-
1’udské. Udržiavanie kultúrnych tradicii sa stává hlav-
ným zmyslom umenia; súčasne sa považuje aj za
udržiavanie věčných a všeTudských hodnot. Sociálno-
ideologický rozměr v tomto konzervovaní tradicii
Kondakov nepostrehol a ani postrehnúť nechcel. To
čakalo na ideologický kriticizmus sovietskej umeno-
vedy. Stotožnenie konzervovania tradicii s všeTudskými
hodnotami bolo idealizáciou byzantinizmu, traktová-
ním statických kultúrnych systémov ako pravých
a všeTudských. Hoci dalšie generácie odmietli Konda-
kovov antihistorizmus, doraz na rozměr tradicie
v najnovšom umeleckohistorickom bádaní sa stal ak-
tuálny, pravda, po odpútaní od kondakovovskej abso-
lutizácie statiky dějin.15 Primarizácia ikonografickej
metody, stále výraznejšie obmedzovanie sa na skúma-
nie ikonografických typov viedla v kondakovovskej
ikonografickej škole dokonca k vnútornému rozporu
s kultúrnohistorickou metodou, s ktorou, ako sme
viděli, povodně bytostné súvisela. Ikonografický typ sa
stále viac skúmal oddelene, ako samostatný fenomén,
nezávislý od společenských podmienok, podliehajúci
vlastným zákonom. V tejto chvíli sa ikonografická
metoda dostala na rozhranie. Ikonografické typy sa
stali akýmisi ideálnymi typmi, autonómnymi uchová-