Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 22
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0026
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
22

monizmu a univerzalizmu celé dějiny umenia; b)
rozvíjať syntetickú metodu skúmania. Tak vznikli
impozantně monumentálně mnohozvázkové práce,
koncipované spravidla velkým kolektívom bádatelbv,
teda tímovým spósobom, ktorý chce spojit híbku
špecializácií so syntetickým podáním celku, a touto
cestou sa dopracovat k objektívnemu pohladu.
Z množstva práč tohto druhu spomeňme aspoň naj-
hlavnejšie:220 šesťzvázkovú Vseobščuju istoriju iskusstv
(Moskva 1956—1965), ktorá vznikla pod vedením
A. D. Čegodaeva, Ju. D. Kolpinského, B. V. Vejmar-
na, E. I. Rotenberga a N. V. Jarovskej; mnohozväz-
kovú Istoriju russkovo iskusstva, uskutočnenú pod
vedením I. Grabara, V. S. Kemenova a V. N. Laza-
riova; Očerki po istorii russkovo iskusstva, na ktorých
participovali takí bádatelia ako Alpatov, Kovalev-
skaja, Maškovcev, Fedorov-Davydov, Sokolova; dvoj-
zvázkovú Istoriju russkovo iskusstva redigovanú N. G.
Maškovcevom, a mnoho dalších kolektívnych aj indi-
viduálnych práč, syntéz a monografií, věnovaných
staroruskému, byzantskému, ruskému i západoeuróp-
skemu umeniu. Pravda, ani toto impozantně úsilie
o zabezpečenie objektívneho pohïadu na dějiny spo-
jením znalostí viacerých odborníkov sa nezaobišlo bez
úskalí, predovšetkým úskalia aditivizmu a straty
jednoliatej perspektivy.221
Ak sa v pätdesiatych rokoch pod vplyvom vel’mi
úzko chápanej teorie socialistického realizmu, stotož-
ňujúcej jeho formu s realizmom 19. storočia, sústre-
doval aj bádatelský záujem historikov umenia na pří-
buzné tradicie dějin umenia — umenie antické,
vrcholné renesančně a realizmus minulého storočia —■
začiatkom šesťdesiatych rokov sa bádatelské perspek-
tivy sovietskeho dějepisu umenia rozširujú i na tzv.
rozporné periody ■— umenie středověké, staroruské,
ranorenesančné i egyptské — ba rastie záujem aj
o umenie zlomu 19. a 20. storočia.222 Ak to sprvu
umožňovalo predovšetkým širšie chápanie pojmu
realizmus, neskór tu zohralo úlohu opúšťanie idey
stotožňujúcej progresívnost s javovým realizmom,
a súčasne silnejúca tendencia chápat dějiny umenia
dialekticky. Gnozeologická funkcia umenia sice zostala
základnou, pochopila sa však ako neoddělitelná od jeho
sociálno-historického fungovania. Dějiny umenia sa
stali dialektickým sporom prúdov, o hodnotě ktorých
nerozhodoval javový realizmus, ale účast na tvorbě
dejinnej skutočnosti, spoločenská aktivita umenia,
tvorba ideálov, presahujúcich svoju dobu.

V poslednom období popři týchto trendoch zosil-
neli aj ďalšie. Na jednej straně narastá počet monu-
mentálnych a reprezentatívnych obrazových publi-
kácií, vydávaných aj v cudzojazyčných verziách;
k funkcii marxistického prehodnotenia dějin umenia
a popularizácie tejto novej perspektivy tak pribudla
funkcia světověj propagácie ruskej a sovietskej kultúry.
Na druhej straně sa prehlbuje špecializácia bádania.223
V šesťdesiatych rokoch sa obnovuje záujem o skú-
manie formových problémov,224 ale súčasne sa pre-
hlbuje úsilie o univerzálnu, komplexnú, syntetickú
metodu bádania.225 Z tendencie sa stala explicitným
programom. Vyjádřil to aj V. N. Lazarev slovami:
„V metodike súčasného historika umenia, ktorý musí
byť predovšetkým znalcom svojho materiálu, musí byť
analýza formy neoddělitelná od analýzy obsahu.
Historik umenia nemóže přitom ignorovat ani ikono-
grafiu, ani ikonológiu, ani techniku, ani paleografiu.
Je povinný byť tak trochu aj filológom. Jeho povin-
nosťou je poznat dějiny, a to konkrétné sociálně pro-
stredie, v podmienkach ktorého bola skúmaná pamiat-
ka vytvořená. Musí dobré poznat vedúce idey doby,
bez ohladu na to, či boli stelesnené prostriedkami
výtvarného umenia, literatúry, filozofie alebo védy.“226
Cieïom sovietskej historiografie umenia je vybudovat
takú komplexnú metodu, ktorá by nebola jednodu-
chým súčtom rozličných prístupov alebo výsledkov
dosiahnutých nezlučitelnými cestami, ale ktorá by
bola organickou syntézou.227 To sa zakladá na výcho-
disku v materialistickom monizme. Metodická syntéza
najednej straně sa opiera o tento monizmus ako o svoj
fundament, ktorý ju vóbec umožňuje, na druhej straně
smeruje k jeho potvrdeniu v jednotlivých oblastiach,
k doloženiu ich dialektickomaterialistickej spojitosti.
V konkrétných umeleckohistorických prácach sa toto
úsilie o syntetickú metodu prejavuje tak, že sa v nich
spája erudícia s híbkovou analytickosťou, skúmanie
priebehu uměleckého vývinu s Hádáním sociálnych
koreňov a funkcii umenia, úsilie o rozpoznáme vývi-
nových zákonitostí228 s úsilím o rekonštruovanie dejin-
nej konkrétnosti. Hladanie syntetickej metody sa však
v sovietskej historiografii umenia nechápe ako presne
vymedzená doktrína a závázná dogma, ale ako ciel’,
před ktorý nás stavia súčasný stav disciplíny, nové
umenie, nová spoločenská funkcia umenia, súčasná
situácia kultúry a jej miesto v živote společnosti,
a v neposlednom rade i očakávania, ktoré spoločnosť
adresuje umenovede.229
loading ...