Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1982)

Korpus z Prešova
MÁRIA SPOLOČNÍKOVÁ

Neskorá gotika priniesla vo výtvarnom umění rad
nových hodnot. V podstatě išlo o příznaky rozchodu
so stredovekom, ktorý prebiehal zložitým protirečivým
vývinom, súhrou a konfliktmi často aj protichodných
myšlienkových prúdov. Medzi najvýznamnejšie osob-
nosti tejto epochy na našom území patřil, ba bol aj
jej dovřšiteTom, rezbár Majster Pavol z Levoče; jeho
tvorba pramenila z estetických názorov z konca 15.
a začiatku 16. storočia, ked vyvrcholilo všetko jeho
jedinečné umělecké úsilie.
Do zoznamu poměrně bezpečne atribuovaných práč
Majstra Pavla možno najnovšie zařadit i samostatné
stojace dielo, pravda, zatiaï bližšie neopísané,1 ale iba
stručné zahrnuté do „Súpisu pamiatok na Sloven-
sku“2: polychrómovanú dřevořezbu ukřižovaného
Krista zo severnej kaplnky r. k. farského kostola sv.
Mikuláša v Prešove,3 znovuobjavenú iba před niekoï-
kými rokmi. Tvořila pravděpodobně súčasť kalvárie,
z ktorej sa ostatně plastiky nezachovali alebo dodnes
o nich nevieme.
Na tomto mieste třeba spomenúť aj dva fragmenty
gotických plastik, přechovávané v dezolátnom stave
v kostole sv. Martina v Lipanoch,4 ktoré boli v rokoch
1950—1969 uložené ako depozit v Oblastnom múzeu
v Prešove. V rokoch 1967—1969 sa po nezdarenom
pokuse o záchranu v sabinovskom múzeu tieto torzá
dostali spät do lipianskeho farského kostola. Sú to asi
pozostatky soch Panny Márie a sv. Jána evanjelistu,
ktorých terajší vzhïad, žial’, umožňuje len povrchné
porovnávanie s naším korpusom. Stav samého dřeva
a polychromie obidvoch torz sú v havarijnom štádiu.
Chýbajú spodně časti plastik, a tak nateraz ťažko
možno zistiť ich póvodnú výšku, ktorá by pomohla,
ak nie umožnila zařadit ich do jedného celku s naším

korpusom. Chýbajú aj velké časti rúcha na bokoch.
Ostatné, ešte zachované a dodatočne neopracované
časti drapérie, ako aj obidve přemalované hlavy dáva-
jú však tušit dobrého rezbára. Sochy, rozpadnuté
skoro na nepoznáme, viděli sme v kostole v Lipanoch
roku 1969.
Maďarský historik umenia D. Radocsay5 předpo-
kládá, že lipiansky Kristus na kříži8 pochádza z nie-
kdajšieho oltára sv. Kríža, ku ktorému patřili Bolestná
P. Mária a Ján evanjelista. Súčasne preberá Divaldovo
tvrdenie,7 že už v 18. storočí vyřezali z týchto dvoch
postranných figúr sv. Annu a sv. Vavrinca a přidali
k uvedeným sochám příslušné atribúty. Ako uvádza
Divald, roku 1913 stáli obidve sochy ešte samostatné
v Dessewffyho kaplnke v Lipanoch. Dokedy tvořili
inventář kostola sv. Martina sa nám nepodařilo zistiť.
Po častom premiestňovaní utrpěli už aj tak porúchané
plastiky dalšiu škodu aj na polychrómovaní, a to
v dôsledku skladovania v mimoriadne vlhkom a aktív-
nym červotočom zamorenom prostředí.
Korpus z Lipian je v pomere k obidvom spomenu-
tým v tom čase slohovo nejasným to rzám predsa len
příliš vysoký, a preto ťažko možno uvěřit, že tvořil
súčasť vnútornej výplně bývalého oltára. Předpoklá-
dalo by to existenciu rozmernej gotickej archy, po
ktorej v kostole sv. Martina v Lipanoch niet stopy.
Je tu však iná skutočnosť: povodně gotická, rozmermi
nepriliehavo malá a nízká archa, v ktorej teraz stojí
sekundárné umiestnená Pieta z Lipian, mohla by byť
pozostatkom oltára sv. Kríža, z ktorého sa póvodná
náplň — nevedno prečo — vybrala a použila, resp.
rozčlenila na iné účely. Proporčně by táto archa
zodpovedala rozmerom nášho ,,prešovského“ korpusu
a obsahu oltára sv. Kríža. Lipiansky ukřižovaný mo-