DOI Artikel:
Kresák, Fedor: Súčasný vývin štadióna
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0217
85
Nép:stadión v Budapešti. Foto S. Mallý
Ústředny stadión v Moskve-Lužnikách roku 1975. Foto F. Kresák
na minimum a zamýšlaný eliptický pódorys změnili
na mnohoúhelník : povrch hïadiska pozostáva z 576
rovnakých štvorcov a 24 rovnakých lichobežníkov.
Po jeho hornom okraji obieha krytá ochodza, konzo-
lovito vysunutá mimo pódorysu, so střechou prečnie-
vajúcou ponad horné rady sedadiel. Interiér štadióna
je funkcionalistický. Vzdialene připomíná americké
stadióny, no ešte váčšmi stadión Dynama v Moskvě
alebo Kirovov stadión v Leningrade : aj tu sa střetá-
váme s čímsi, čo možno chápat ako národnú tradíciu
v architektúre. V rozsiahlych priestoroch pod tribú-
nami je prakticky malé tělovýchovné a spoločenské
středisko. Fasáda je výtvarné ešte velmi konzervatívna.
Co bolo v možnostiach architektův, ukazuje 1'ahká
zasklená, rytmicky členená horná ochodza, výrazné
odlišná od ostatnej fasády. Celkove možno povedať,
že stadión stál na rozhraní dvoch epoch sovietskej
architektúry : historizujúcu koncepciu ešte celkom ne-
překonal, no iné tvary už vyplývajú z premeny sta-
vebnej techniky, ku ktorej koncom páťdesiatych rokov
dochádza v ZSSR rýchlym tempom.
Československu športovú architektům páťdesiatych
rokov historizujúce tendencie neovplyvnili v takej
miere ako architektům susedných socialistických
krajin, no nepodujala sa ani na také grandiózně stavby.
Naše štadióny z tých čias sa držia zaužívaného elip-
tického amfiteatrálneho pódorysu s krytou hlavnou
tribúnou (pražské štadióny Slávie a Dukly, štadión
Lokomotivy Košice v Črmelskom údolí, štadión na
Štiavničkách v Banskej Bystrici). Sú zváčša násypové
a stavané vcelku úsporné. Jediným nepříliš vydařeným
pokusem o velkorysejšie riešenie bol štadión Zbrojovky
v Brne-Lužánkach od B. Fialu,24 dokončený až okolo
roku 1960, s trocha ťažkopádnou, málo odvážnou
podkovovitou rampou, vzdialene pripomínajúcou
súčasný stav Népstadióna. Fasáda, hoci výtvarné
nejednotná, pósobí 1’ahším dojmom.
Kým v Europe vznikali velké štadióny zváčša v rám-
ci povojnovej rekonštrukcie, v Latinskej Amerike,
vzdialenej od európskych i tichomorských bojísk,
boli vojnové a prvé povojnové roky obdobím stavebnej
konjunktury. Postavili tam športové kolosy, čiastočne
Nép:stadión v Budapešti. Foto S. Mallý
Ústředny stadión v Moskve-Lužnikách roku 1975. Foto F. Kresák
na minimum a zamýšlaný eliptický pódorys změnili
na mnohoúhelník : povrch hïadiska pozostáva z 576
rovnakých štvorcov a 24 rovnakých lichobežníkov.
Po jeho hornom okraji obieha krytá ochodza, konzo-
lovito vysunutá mimo pódorysu, so střechou prečnie-
vajúcou ponad horné rady sedadiel. Interiér štadióna
je funkcionalistický. Vzdialene připomíná americké
stadióny, no ešte váčšmi stadión Dynama v Moskvě
alebo Kirovov stadión v Leningrade : aj tu sa střetá-
váme s čímsi, čo možno chápat ako národnú tradíciu
v architektúre. V rozsiahlych priestoroch pod tribú-
nami je prakticky malé tělovýchovné a spoločenské
středisko. Fasáda je výtvarné ešte velmi konzervatívna.
Co bolo v možnostiach architektův, ukazuje 1'ahká
zasklená, rytmicky členená horná ochodza, výrazné
odlišná od ostatnej fasády. Celkove možno povedať,
že stadión stál na rozhraní dvoch epoch sovietskej
architektúry : historizujúcu koncepciu ešte celkom ne-
překonal, no iné tvary už vyplývajú z premeny sta-
vebnej techniky, ku ktorej koncom páťdesiatych rokov
dochádza v ZSSR rýchlym tempom.
Československu športovú architektům páťdesiatych
rokov historizujúce tendencie neovplyvnili v takej
miere ako architektům susedných socialistických
krajin, no nepodujala sa ani na také grandiózně stavby.
Naše štadióny z tých čias sa držia zaužívaného elip-
tického amfiteatrálneho pódorysu s krytou hlavnou
tribúnou (pražské štadióny Slávie a Dukly, štadión
Lokomotivy Košice v Črmelskom údolí, štadión na
Štiavničkách v Banskej Bystrici). Sú zváčša násypové
a stavané vcelku úsporné. Jediným nepříliš vydařeným
pokusem o velkorysejšie riešenie bol štadión Zbrojovky
v Brne-Lužánkach od B. Fialu,24 dokončený až okolo
roku 1960, s trocha ťažkopádnou, málo odvážnou
podkovovitou rampou, vzdialene pripomínajúcou
súčasný stav Népstadióna. Fasáda, hoci výtvarné
nejednotná, pósobí 1’ahším dojmom.
Kým v Europe vznikali velké štadióny zváčša v rám-
ci povojnovej rekonštrukcie, v Latinskej Amerike,
vzdialenej od európskych i tichomorských bojísk,
boli vojnové a prvé povojnové roky obdobím stavebnej
konjunktury. Postavili tam športové kolosy, čiastočne