Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1983

Page: 31
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1983/0037
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
31

ní z toho istého materiálu. To je velmi dóležitý po-
znatok. Podobný ideový záměr možno konstatovat aj
v diele Benku či Fullu: tu však je prvý raz prezento-
vaný bez akéhokolvek tendenčne motivovaného sen-
timentu — zobrazenie sa zvecňuje, člověk a svět vydá-
vajúci sa u Benku a Fullu buď za ad hoc existujúce,
alebo za ich obrazová anticipáciu, je u Mallého
vlastně skutočnosťou rozloženou na maliarsky inter-
pretované objemové vztahy. Svět sa stal poznatelným
a dielo už nie je ani jeho odrazom, ani jeho symbolom.
Krajina a člověk nie sú iba empirickým záznamom
určitého výseku skutočnosti, ale ani nesymbolizujú
subjektivné ideové záměry tvorců. Obraz teda nechce
byť ani zrkadlom reality, ani zviditelněním novej
možnej skutočnosti — chce predovšetkým byť jej no-
vým, specificky výtvarným vysvětlením.
N Mallého diele sa opisované zvecňovanie a auto-
nomizácia zobrazenia uskutečňuje v podstatě len
obrysovo, v niekoTkých vrcholných dielach — plnú
váhu a účinnost nadobudne až v tvorbě Mikuláša
Galandu.
„Malbu, která má byť slovenská, chápem takto :
malba má byť duchom slovenská. Namalovat sloven-
ský folklór nie je ešte slovenský obraz. Slovenské
ovzdušie je melancholické, trochu hranaté a spevné —•
toto přetvořit do výtvarnej řeči je úlohou slovenského
umelca... obraz nie je príroda... Chceme tvořit novů
emotívnu realitu.“8
Tvořivé krédo Mikuláša Galandu, osvětlené citáciou
z jeho literárnej pozostalosti, zanechalo realizačné
plody nezastupitelné doplňujúce názorový pódorys
našej malby právě na miestach najmenej zmapova-
ných. Jeho intelektuálně „tvarové brusičstvo“ sa
vymyká akémukoïvek porovnávaniu v okruhu domá-
cích vzorov. Dokázal skutočne avantgardně formulo-
vat pojem tradicie absolútne mimo konvencií dobo-
vého nacionálne ludového žánru, ktorého vplyvu sa
nevyhol ani jeho generačný súputník E. Fulla. Na
program dňa priniesol civilizmus a mestskú tému, čím
vytvořil nielen potrebnú protiváhu postupné sa profa-
nujúceho vidieckeho žánru, ale aj vývinové premoste-
nie k tvorbě mladších generačných vrstiev našej medzi-
vcjnovej malby.
Nás však bude teraz zaujímat tá část tvořivého od-
kazu Mikuláša Galandu, ktorá sa priamo viaže
k transpozícii národnej myšlienky. Nie náhodou uva-
žujeme o tvorbě umelca v jednom problémovom bloku
s maliarskym dielom G. Mallého. Dá sa povedať, že

v tvořívej ceste týchto dvoch maliarov je obsiahnuté
smerovanie slovenského maliarstva k modeme: od
Mallého modifikácie impresionizmu, cez spoločné
akceptovanie cézanizmu až ku Galandovmu kubizu-
júcemu a syntetizujúcemu experimentu. A nielen to —
v širšom zmysle slova reprezentuje ich dielo kontinuit-
né snahy o postupné osamostatňovanie sa obrazovej
reality od primárné optickej podoby javovej skutoč-
nosti.
Lyrické varianty neoklasicizmu, uplatňujúce sa naj-
výraznejšie najmä v Galandovej „růžověj perióde“
rokov 1932—1933, zachovávajú sice klasickú kubis-
tickú štýlovú dikciu (obra.z přestává byť priehl’adom
do priestoru, sice vždy imaginatívneho, ale predsa
opakujúceho našu každodennú skúsenosť; vzniká
celkom nový, adištancionálny obrazový priestor), ale
zároveň neoklasicizujúci formový element opätovne
reaktualizuje ilúziu trojdimenzionálnej reality.
Táto kompromisnosť, kolísanie v rámci výrazového
protikladu oplickosť — obrazovosť, je v Galandovej
tvorbě m.imoriadne dóležitá. Zdanlivo nepochopitelná
štýlová retardácia, zřejmá právě v růžověj perióde
jeho tvorby, má totiž svoje imanentné příčiny. Mono-
chrómna hypertrofia objemovosti a totálny akcent
na figúru pohlcujúcu a ovládajúcu dimenzie obrazo-
vého priestoru získává dielu celkom nové, dovtedy
netušené hodnoty. V obraze narastá, bujnie zovšeobec-
nený a anonymný svět figuratívnych foriem, ktorý
prináša objektivizáciu mentálnej skúsenosti zc světa,
maximálně rozširovanie sféry „ja“ do roviny „nie ja“,
vytvára zvláštnu symbolickú významovosť obrazu.
Poetickú magickosť monumentálnych ženských figúr
možno vcelku jednoznačné interpretovat ako akúsi
nostalgickú fantáziu o prapôvode a neustálom obno-
vovaní sa života. Takto motivované dianie ideovo-
obsahovej vrstvy diela by akiste nebolo možné v me-
dziach konvencionálneho analytického či syntetického
kubizmu. Teda Galandovi ciel’ opätovne určil pro-
striedky. A preto aj, paradoxným ideovým zvratom,
racionálna objektivnost a chladná konštruovanosť
obrazu sa pósobením významového intervalu medzi
realitou a dielom premieňa v adoráciu zmyslových
i noetických možností umenia. Úsilie o definovanie „novej
emotívnej reality“, podobné ako u Fullu, neviedlo
k teoreticky proklamovanej rezignácii na väzby
k apriórnej skutočnosti. Naopak, spátným metaforic-
kým procesom ju obohacovalo o doteraz nepoznané,
naším maliarstvom nevyjavené skutočnosti. Galandovo
loading ...