DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Bakošová, Jindra: Metamorfózy portrétu
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51717#0016
12
Mauzolos, mauzoleum v Halikárnasse, 4. stor. před
n. I. Repro O. Silingerová
ny jav úsilím o zachytenie psychického života.
Takisto strata viery v nedotknutelnost městské-
ho státu a všemocnosť komunity s otrasením
predstáv o dominantnom postavení světa ideí
viedla od istoty duchovného světa k neistote
a pominutelnosti světa reálných, zmyslami vní-
matelných věcí — k jednotlivcovi, k jeho fy-
zickému zjavu. Člověk si uvědomuje sám seba
ako osamotenú, konečnú bytost. Přestává sa
cítit’ súčasťou spoločenstva, v ktorého existencii
nachádzal svoju istotu. Cíti, že jeho život vzniká
a zaniká s hmotným telom, sleduje ho i jeho
prejavy — fyzické aj psychické. Společenské
vedomie sa mění na sebauvedomenie jednotliv-
ca.35 Podobné ako v neskorom období egyptské-
ho umenia, aj v helenistickom umění začína pře-
važovat’ súkromný portrét. V ňom sa prejavuje
duchovný obrat k jednotlivcovi najvyhranenej-
šie. Jeho hlavným ciel’om je uchovat čím pres-
nejšie odpozorované konkrétné črty, uchránit ich
před zánikom. Túto tendenciu však badat aj vo
verejnom portréte. Tu sa prepletajú výtvarné
prvky zděděné z predohádzajúceho klasického
obdobia — idealizácia a zvýraznenie duchovnej
sily l’udskej existencie — s helenistickou schop-
nosťou konkretizácie. V sochách významných
osobností z kulturněj i vojenskej oblasti sa teda
heroizuje konkrétny člověk vo svojej fyzickej
danosti, zdraví alebo chorobě, kráse či škare-
dosti. Len jediný člověk sa dal vyňat z dobové-
ho portrétneho cítenia — panovník. Heroizácia
Alexandra Velkého sa spája s idealizáciou tvá-
ře. Alexander sa dal zobrazovat ako mladý my-
tologický hrdina, ako příslušník širokej rodiny
antických bohov. Jeho portréty sú akoby para-
lelou jeho činov, ktoré mali byť věčné; preto aj
jeho podoba je vyňatá z duchovnej atmosféry
stálého zániku a zvěčněná v „nadčasovej“ kráse
a neměnnosti. V Alexandrových portrétoch vy-
tvára helenizmus jediný typ spodobenia kon-
krétného člověka, v ktorom je model zbožštený.
V tomto období však vznikol ešte jeden typ
vladárskeho portrétu, ako to dokládá napr.
Mauzolova hrobka v Halikárnasse. Sochy panov-
níka a jeho ženy sú tu súčasťou náhrobnej ar-
chitektúry, jej završením. Ich postavy a tváře
zobrazené so značné schematickou opisnosťou sú
divákovi vzdialené, sú už v „inej“ časovej ro-
Mauzolos, mauzoleum v Halikárnasse, 4. stor. před
n. I. Repro O. Silingerová
ny jav úsilím o zachytenie psychického života.
Takisto strata viery v nedotknutelnost městské-
ho státu a všemocnosť komunity s otrasením
predstáv o dominantnom postavení světa ideí
viedla od istoty duchovného světa k neistote
a pominutelnosti světa reálných, zmyslami vní-
matelných věcí — k jednotlivcovi, k jeho fy-
zickému zjavu. Člověk si uvědomuje sám seba
ako osamotenú, konečnú bytost. Přestává sa
cítit’ súčasťou spoločenstva, v ktorého existencii
nachádzal svoju istotu. Cíti, že jeho život vzniká
a zaniká s hmotným telom, sleduje ho i jeho
prejavy — fyzické aj psychické. Společenské
vedomie sa mění na sebauvedomenie jednotliv-
ca.35 Podobné ako v neskorom období egyptské-
ho umenia, aj v helenistickom umění začína pře-
važovat’ súkromný portrét. V ňom sa prejavuje
duchovný obrat k jednotlivcovi najvyhranenej-
šie. Jeho hlavným ciel’om je uchovat čím pres-
nejšie odpozorované konkrétné črty, uchránit ich
před zánikom. Túto tendenciu však badat aj vo
verejnom portréte. Tu sa prepletajú výtvarné
prvky zděděné z predohádzajúceho klasického
obdobia — idealizácia a zvýraznenie duchovnej
sily l’udskej existencie — s helenistickou schop-
nosťou konkretizácie. V sochách významných
osobností z kulturněj i vojenskej oblasti sa teda
heroizuje konkrétny člověk vo svojej fyzickej
danosti, zdraví alebo chorobě, kráse či škare-
dosti. Len jediný člověk sa dal vyňat z dobové-
ho portrétneho cítenia — panovník. Heroizácia
Alexandra Velkého sa spája s idealizáciou tvá-
ře. Alexander sa dal zobrazovat ako mladý my-
tologický hrdina, ako příslušník širokej rodiny
antických bohov. Jeho portréty sú akoby para-
lelou jeho činov, ktoré mali byť věčné; preto aj
jeho podoba je vyňatá z duchovnej atmosféry
stálého zániku a zvěčněná v „nadčasovej“ kráse
a neměnnosti. V Alexandrových portrétoch vy-
tvára helenizmus jediný typ spodobenia kon-
krétného člověka, v ktorom je model zbožštený.
V tomto období však vznikol ešte jeden typ
vladárskeho portrétu, ako to dokládá napr.
Mauzolova hrobka v Halikárnasse. Sochy panov-
níka a jeho ženy sú tu súčasťou náhrobnej ar-
chitektúry, jej završením. Ich postavy a tváře
zobrazené so značné schematickou opisnosťou sú
divákovi vzdialené, sú už v „inej“ časovej ro-