DOI Heft:
Nr. 2
DOI Artikel:Šlachta, Štefan; Šlapeta, Vladimír: Zlínska architektúra ako súčastʹ československej architektonickej avantgardy
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51717#0132
44
v duchu povojnového kotěrovského umiernené-
ho klasicizmu. Gahura sa v Zlíne ujal funkcie
hlavného architekta města. Roku 1925 navrhol
nový regulačný plán založený opät na principe
„města v záhradách“, s obytnými štvrťami Let-
nou a Zálešnou. V tomto čase projektoval aj pr-
vé typy rodinných domčekov, spočiatku ešte so
sedlovou střechou (Zálešná), neskór už s rovný-
mi střechami (v kolóniách Letná a Nad ovčír-
nou). F. L. Gaihura, hoci nikdy nebol zaměst-
nancem firmy, ale městským architektům, při-
spěl v dvadsiatych rokoch velmi významné
k formovaniu zlínského architektonického a ur-
banistického názoru stavbami ako prvé penzio-
náty a závodná nemocnica, riešenými pavilóno-
vým spôsobom, a škola s dvorná roztvorenými
křidlami, ktorá je prvou charakteristickou stav-
bou nového zlínského centra. V týchto Gahuro-
vých stavbách sa postupné vyvíjal aj systém
tzv. zlínského skeletu. Aj neskoršia Gahurova
tvorba — obchodný dom ná Náměstí práce
(1930) a Památník Tomáša Baťu (1932—1933),
dnes Dom umenia, používá tento konštrukčný
systém.
Prílivom mladých pracovníkov získavala fir-
ma postupné odborníkov, ktorí od druhej po-
lovice dvadsiatych rokov formovali profil jej
architektonickej a stavebnej činnosti. Spomedzi
nich třeba spomenúť napr. stavitel’a Arnošta
Sehnala, považovaného za autora typického
okrúhleho železobetonového štípu a jeho deb-
nenia. Z architektov prišiel do Zlína roku 1927
absolvent Janákovej špeciálky na UMPRUM
Antonín Vítek a roku 1930 Vladimír Karfík,
ktorého „najal“ Jan Baťa pri svojej návštěvě
v Chicagu, kde vtedy Karfík pracoval u archi-
tektonickej firmy Hollabird & Roth a v ateliéri
F. L. Wrighta.7 Takto sa okolo roku 1930 stabi-
lizovala začiatočná skupina tvoriaca tzv. pro-
jektová kanceláriu spoločnosti. Na jej čelo bol
postavený 29-ročný Karfík. Neskór v priebehu
tridsiatych rokov bol tento kolektiv doplněný
dalšími mladými architektmi ako Robertom H.
Podzemným, Vladimírom Kubečkom8 a Jiřím
Voženílkom,9 z ktorých každý svojím osobitným
spôsobom přispěl k charakteristickému obrazu
zlínskej architektúry.
Je zaujímavé porovnávat nástup modernej
funkcionalistickej architektúry v Českosloven-
sku koncom dvadsiatych rokov s formováním
sa zlínskej architektúry. Tento pohfad je ob-
zvlášť zaujímavý z hfadiska súčasnej kritiky
„moderny“ s velmi ostro formulovanými sta-
noviskami voči chybám, ktorých sa moderná
architektúra dopustila. Architektonické diela
boli váčšinou projektované ako sólové architek-
tonické monumenty, kde člověk často ostává
bokom. V Zlíne sa střetáváme s modernou ar-
chitektúrou, ktorá sa opiera o prvky štandar-
dizácie, unifikácie a typové, opakované projek-
ty. Zlínska architektúra sa zaraduje do prúdu
československej moderny, vyrastá však orga-
nicky z funkcie, technologie a prevádzky prie-
myselnej budovy. Funkcia je hlavným motívom
zlínskej architektúry. Továrenský konštruktív-
ny Standard, ktorým je pole o rozmeroch 6,15 X
6,15 m. sa stal základným prvkom zlínskej ar-
chitektúry. Tento tzv. „zlínský modul“ vznikol
na základe plánov, ktoré priviezol Tomáš Baťa
asi roku 1927 z USA, kde sa používala osnova
20 X 20 stop. Po přepočítaní na metrickú sústa-
vu vznikol modul 6,15 m. Princip rovnakého
štvorcového póla jednotlivých priemyselných
budov nebol len štandardným prvkom. Zároveň
dával možnost za rovnakých podmienok porov-
návat efektivnost jednotlivých prevádzok a ces-
tou súťaže ju zvyšovat’, čo bola hlavná starost
pri stavbě výrobných budov. Konstruktivný
standard sa spájal so štandardom úžitkovým.
Modul 6,15 X 6,15m je základom aj váčšiny
budov slúžiacich veřejným účelom, ako sú ško-
ly, internáty, spoločenšké domy, sociálno-zdra-
votné ústavy, obchodné domy a i. Úlohou ar-
chitekta bolo prispósobiť dispozíciu budovy to-
muto konstruktivnému pol’u. Modul je zároveň
základným prostriedkom jednotného architek-
tonického výrazu. Zlínska architektúra sa vy-
značuje štýlovou jednotou s variantmi, vytvá-
ranými niekolkými spósobmi: změnou propor-
cií výplňového muriva v železobetónovej kon-
štrukcii, obměnami proporcií okenných otvorov
voči výplňovému murivu a doplňováním pred-
chádzajúcich dvoch spósobov inými motívmi,
ktoré prispievajú k charakterizovaniu účelu
v duchu povojnového kotěrovského umiernené-
ho klasicizmu. Gahura sa v Zlíne ujal funkcie
hlavného architekta města. Roku 1925 navrhol
nový regulačný plán založený opät na principe
„města v záhradách“, s obytnými štvrťami Let-
nou a Zálešnou. V tomto čase projektoval aj pr-
vé typy rodinných domčekov, spočiatku ešte so
sedlovou střechou (Zálešná), neskór už s rovný-
mi střechami (v kolóniách Letná a Nad ovčír-
nou). F. L. Gaihura, hoci nikdy nebol zaměst-
nancem firmy, ale městským architektům, při-
spěl v dvadsiatych rokoch velmi významné
k formovaniu zlínského architektonického a ur-
banistického názoru stavbami ako prvé penzio-
náty a závodná nemocnica, riešenými pavilóno-
vým spôsobom, a škola s dvorná roztvorenými
křidlami, ktorá je prvou charakteristickou stav-
bou nového zlínského centra. V týchto Gahuro-
vých stavbách sa postupné vyvíjal aj systém
tzv. zlínského skeletu. Aj neskoršia Gahurova
tvorba — obchodný dom ná Náměstí práce
(1930) a Památník Tomáša Baťu (1932—1933),
dnes Dom umenia, používá tento konštrukčný
systém.
Prílivom mladých pracovníkov získavala fir-
ma postupné odborníkov, ktorí od druhej po-
lovice dvadsiatych rokov formovali profil jej
architektonickej a stavebnej činnosti. Spomedzi
nich třeba spomenúť napr. stavitel’a Arnošta
Sehnala, považovaného za autora typického
okrúhleho železobetonového štípu a jeho deb-
nenia. Z architektov prišiel do Zlína roku 1927
absolvent Janákovej špeciálky na UMPRUM
Antonín Vítek a roku 1930 Vladimír Karfík,
ktorého „najal“ Jan Baťa pri svojej návštěvě
v Chicagu, kde vtedy Karfík pracoval u archi-
tektonickej firmy Hollabird & Roth a v ateliéri
F. L. Wrighta.7 Takto sa okolo roku 1930 stabi-
lizovala začiatočná skupina tvoriaca tzv. pro-
jektová kanceláriu spoločnosti. Na jej čelo bol
postavený 29-ročný Karfík. Neskór v priebehu
tridsiatych rokov bol tento kolektiv doplněný
dalšími mladými architektmi ako Robertom H.
Podzemným, Vladimírom Kubečkom8 a Jiřím
Voženílkom,9 z ktorých každý svojím osobitným
spôsobom přispěl k charakteristickému obrazu
zlínskej architektúry.
Je zaujímavé porovnávat nástup modernej
funkcionalistickej architektúry v Českosloven-
sku koncom dvadsiatych rokov s formováním
sa zlínskej architektúry. Tento pohfad je ob-
zvlášť zaujímavý z hfadiska súčasnej kritiky
„moderny“ s velmi ostro formulovanými sta-
noviskami voči chybám, ktorých sa moderná
architektúra dopustila. Architektonické diela
boli váčšinou projektované ako sólové architek-
tonické monumenty, kde člověk často ostává
bokom. V Zlíne sa střetáváme s modernou ar-
chitektúrou, ktorá sa opiera o prvky štandar-
dizácie, unifikácie a typové, opakované projek-
ty. Zlínska architektúra sa zaraduje do prúdu
československej moderny, vyrastá však orga-
nicky z funkcie, technologie a prevádzky prie-
myselnej budovy. Funkcia je hlavným motívom
zlínskej architektúry. Továrenský konštruktív-
ny Standard, ktorým je pole o rozmeroch 6,15 X
6,15 m. sa stal základným prvkom zlínskej ar-
chitektúry. Tento tzv. „zlínský modul“ vznikol
na základe plánov, ktoré priviezol Tomáš Baťa
asi roku 1927 z USA, kde sa používala osnova
20 X 20 stop. Po přepočítaní na metrickú sústa-
vu vznikol modul 6,15 m. Princip rovnakého
štvorcového póla jednotlivých priemyselných
budov nebol len štandardným prvkom. Zároveň
dával možnost za rovnakých podmienok porov-
návat efektivnost jednotlivých prevádzok a ces-
tou súťaže ju zvyšovat’, čo bola hlavná starost
pri stavbě výrobných budov. Konstruktivný
standard sa spájal so štandardom úžitkovým.
Modul 6,15 X 6,15m je základom aj váčšiny
budov slúžiacich veřejným účelom, ako sú ško-
ly, internáty, spoločenšké domy, sociálno-zdra-
votné ústavy, obchodné domy a i. Úlohou ar-
chitekta bolo prispósobiť dispozíciu budovy to-
muto konstruktivnému pol’u. Modul je zároveň
základným prostriedkom jednotného architek-
tonického výrazu. Zlínska architektúra sa vy-
značuje štýlovou jednotou s variantmi, vytvá-
ranými niekolkými spósobmi: změnou propor-
cií výplňového muriva v železobetónovej kon-
štrukcii, obměnami proporcií okenných otvorov
voči výplňovému murivu a doplňováním pred-
chádzajúcich dvoch spósobov inými motívmi,
ktoré prispievajú k charakterizovaniu účelu