Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1987

Page: 9
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1987/0013
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
9

z logiky konstruktivné], ktorá je určená funk-
ciou objektu. Architektonická logika je v tomto
zmysle súborom výrazových prostriedkov ar-
chitektúry, ich štruktúrou, usporiadaním, mor-
fologickými zákonmi. Problém architektonickej
logiky však nie je iba otázkou formy, ale aj
otázkou, čo možno v danom jazyku vyjadriť —
významu jazyka. Základným zákonom architek-
tonickej logiky je vytváranie priestoru^ urče-
ného potřebám člověka a spoločnosti, vytvára-
ného — parafrázujúc Vitruvia — ako jed-
nota zlučujúca ,,firmitas, utilitas a venustas",
ako jednota techniky, funkcie a estetiky. Archi-
tektura pracuje s priestorom (vnútorným i von-
kajším). Buduje ho prostredníctvom konštrukcie
v konkrétnom materiáli, ktorá dává architekto-
nickému objektu tvar, vnútorný a vonkajší obal
a objem. Dominantnými tvárnými prostried-
kami architektúry teda sú: vnútorný priestor,
konštrukcia, hmota a obal-plocha, vonkajší prie-
stor. Sekundárnými (odvodenými z primár-
ných): tektonika (ako výtvarný výraz vlastností
materiálu a konštrukcie), kompozícia (ako spó-
sob usporiadania skladobných elementov), me-
radlo, proporcia, symetria — asymetria, kontrast
— odtieň, světlo — farba, štruktúra — rytmus
(ako dialektické dvojice odrážajúce konkrétné
vlastnosti spojenia elementov). Architektúra
pracuje nezobrazujúcou, výrazovou formou,
pričom výrazový register architektonickej logiky
podlieha historickým premenám. Ak sa v jej
škále prostriedkov objaví zobrazujúca forma,
podriadi sa architektonickej logike (napr. rast-
linný ornament, karyatída a pod.), t. j. nepře-
kročí špecifickú utilitas architektúry a jej bi-
funkcionálne určenie.
,,Logika" plastickej logiky vzhïadom na zob-
razujúci a nezobrazujúci formotvorný princip
je zložitejšia. Hoci v systéme priestorových
umění uvádza Kagan pri sochárstve ako pod-
statný formotvorný začiatok — aspekt zobrazu-
júci, skutočnosf je v důsledku objektívnych his-
torických premien sochárstva diferencovanejšia.
Podstatou plastickej logiky je objemovo-hap-
tický fenomén — stereognóza (daný trojdimen-
zionálnosťou sochy: reálným objemom v prie-
store), schopný vytvárať priestorovo-objemovú,
opticko-hmatovú podstatu predmetu zobrazenia

(nie fiktívnu ilúziu ako maliarstvo, ale empi-
rická ilúziu) v jeho časovej a priestorovej di-
menzi!. Táto schopnost plastického artefaktu
,,napodobňovať" skutočnosf v reálnej hapticko-
-vizuálnej trojrozměrnosti určuje antropomorf-
nú podstatu sochárstva — zobrazuj úci princip
plastickej logiky. V tomto zmysle právě an-
tická mimézis určila vývin sochárstva až po
přelom 19. a 20. storočia. Socha chápaná ako
naturalistický fakt pracovala s opticko-haptic-
kou ,,reprodukciou" skutočnosti a bola viazaná
tělesným ideálom daným antickou a renesan-
čnou estetikou. K tomuto hovoří V. V. Stech:
,,Sochárstvo je věnované najma člověku, zhmot-
ňuje ho ako trvanie pri pohybe a kïude, vo
vázbe, v rovnováhe a tiaži organizmov, ktoré
oživuje a hodnotí. Aby představa o ňom vtě-
lená přesvědčovala, musí byf určitá, odlišená
od prírody, s ktorou živý tvor splývá, stráca
sa a mení."4
Ak rešpektujeme historickosť vývinových
premien sochárstva a dějinné metamorfózy jeho
výrazových prostriedkov, dostáváme sa k pře-
lomovému bodu poňatia plastickej logiky. V dó-
sledku celého radu objektívnych a subjektiv-
ných, estetických i mimoestetických činitelův sa
na začiatku 20. storočia mění poňatie plastic-
kého artefaktu. Před sochárstvo předstupuje
rozšířený diapazón vztahu ku skutočnosti —
nielen ako k javu, ale aj ako k jeho podstatě
(materiálno-štrukturálnej, fyzickej) — k inter-
pretácii podstaty javovej organizácie hmoty
a života (aj sociálneho rozměru), ktorá sa usku-
točňuje deštrukciou anticko-renesančného těles-
ného ideálu. Plastická logika usměrňuje reč
sochy od zobrazenia k výrazu, k vyjadreniu pro-
stredníctvom nezobrazujúcej, nefiguratívnej
formy. Plastická logika sa aktuálně přibližuje
k nezobrazujúcej, výrazovej architektonickej
logike (obrazné povedané architektúra smeruje
k soche, socha smeruje k architektúre).
Plastická a architektonická logika mali a majú
v róznych obdobiach rožnu schopnost vzájom-
ného približovania a prenikania sa. Schopnost
zbližovania, prenikania sa, splývania, ,,syntézy"
výtvarných výrazových prostriedkov architek-
túry a sochárstva spočívá predovšetkým v mor-
fologickom specifiku obidvoch druhov. Je v ňom
loading ...