Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1987)

33

Mladé slovenské maliarstvo
sedemdesiatych rokov
(Bezkonfliktová generácia?)
JAN ABELOVSKŸ

Každý pokus o analýzu a zhodnotenie ume-
leckej tvorby v určitom historickom období si
vyžaduje aspoň rámcovú charakteristiku života
spoločnosti, v ktorej vznikla. Připomeňme si
hněď v úvode niektoré historicko-vývinové
předpoklady mladého slovenského maliarstva.
Protagonisti dnešnej mladej generácie absolvo-
vali štúdiá i profesionálně začiatky v mimoriad-
ne zložitých podmienkach. Prevládajúce tenden-
cie (t. j. spoločensky priorizované skupinové
programy) nášho maliarstva závěru šesfdesia-
tych rokov programovo problematizovali opráv-
něnost existencie výtvarného diela v jeho tra-
dičnej podobě a funkcii. S vědomím istého zjed-
nodušovania (na tomto mieste oprávněného)
možno povedat, že závěr šesťdesiatych rokov
dospěl až na hranicu analytiky možností vý-
tvarného média, pričom chýbali konkrétnéjšie
sociálně motivácie a vazby k optickej sku-
točnosti. Základné stranické i zvázové dokumen-
ty klasifikovali spomínané výtvarno-názorové
prúdenia ako priame důsledky krizového vývoj a
našej spoločnosti.i Došlo k opátovnému nasto-
leniu tradičné chápanej funkcie umenia v rámci
socialisticko-realistickej tvořívej metody. Spo-
ločenské stimuly viedli velmi důrazné k pod-
statným změnám hodnotovej štruktúry umenia
i konkrétného diela.^
Súčasná mladá výtvarná generácia, zhodou
historických okolností, bola začiatkom sedem-
desiatych rokov postavená před problém tvorby
relativné nového programu. Nového v tom, že
chýbala podstatnejšia opora v bezprostředných
predchodcoch a tradicii.
Nová orientácia nastupuj úcej generácie sa

však rozhodne nerealizovala jednoduchou negá-
ciou historicky predchádzajúceho. Tradícia si
zachovala svoju přitažlivost a vplyv. Bol to
však vplyv ambivalentný. Vychádzalo sa predo-
všetkým z toho, čo sa ukazovalo ako akcepto-
vatelné z hladiska spoločenských požiadaviek;
přitom však logická a potřebná snaha o konti-
nuitu s vtedy aktuálnymi výtvarnými tenden-
ciami (a nielen domáceho původu) zohrala tiež
svoju úlohu.
Takto dochádza k neobvyklej a rozpornej
inovácii tradicie. Súbežné, na prvý pohlad dost
nelogické působenie protikladných vplyvov, tvo-
řivých vzorov a koncepcií, poznačené kolísáním
medzi akceptováním selektovanéj tradicie a jej
mimoumeleckými predpokladmi motivovaného
popierania, viedlo takmer spravidla k velmi pro-
tirečivej interpretácii původných východísk.
Dokladom tejto antinůmie může byť spůsob
kompilácie príkladov tvorby Rudolfa Filu a
Jána Želibského (kolko protikladnosti je už
v samom fakte súbežného inšpiratívneho pů-
sobenia týchto dvoch uměleckých osobností!),
ktorá sa zváčša vyčerpala len prevzatím urči-
tých kompozičných princípov bez hlbšieho po-
chopenia ich významovej podstaty. Alebo: jedna
z autorsky poměrně početných tendencií mladej
malby vychádzala z niektorých nových foriem
realizmu (fotorealizmus, hyperrealizmus, nový
realizmus), sprostredkovaných vzdialeným půso-
bením tvorby M. Paštéku (a F. Bacona), či J. Fi-
lu. I tu sa zdá, že sa znova využívá len istý arze-
nál výrazových stereotypov, tvoriaci základ ob-
sahovo celkom protipůlnych snáh. Azda len vo
vývinovo menej významných trendoch vychá-