Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1988)

9


Návrh oltára, Bazilej. Repro M. Cerveňanský

fov. Drobnejšie mnohofigurálne reliéfy si urči-
té vyžiadali viac času, a teda aj vyššiu odměnu
za prácu, ako tri váčšie sochy v skrini běžného
typu retabula. Rezbárovi iste záležalo na pres-
nom rozpise tematiky, aby podlá něho vykal-
kuloval cenu.
V jednom případe maliar Caspar Isenmann
z Colmaru uzavřel zmluvu o zhotovení oltára
pre kostol sv. Martina bez toho, že by vedel, čo
na oltář namaluje. Buď sa vtedy objednávatel’
ešte nerozhodol o obsahovej náplni jednotlivých
tabúl’, ktorých počet už bol určený, alebo pri
výpočte odměny nezáležalo na bližšom určení
nametu. Text pasáže: „ . . . Ďalej obrazy a figu-
ry, ako mu budú oznámené a vyměňované . . .“7
pripúšťa takýto výklad. Možno Majstrovi Cas-
parovi zadali oltář, ktorý mal byť pendantom
k už existujúcemu, pochádzajúcemu z jeho
dielne, takže rozměry a spósob vyhotovenia boli
už dané. Ak sa teda měnila len tematika výja-
vov pri rovnakom počte a velkosti tabúl’, mohol
sa zaviazať, že zhotoví druhý oltář za rovnaký
honorár a nepotřeboval znova kalkulovat cenu.
Isté je, že objednávatel maliarovi alebo rez-

bárovi plné dôveroval. Vyberal si určitého
umelca zrejme preto, lebo poznal kvalitu jeho
práce. Zriedkavo sa v zmluvách objavuje aj
klauzula o použitom materiáli. Takmer vždy tu
ide o suroviny na polychrómiu. V kvalitě dřeva
pre rezbárske práce neboli podstatné rozdiely
a navýše na akosť dozerali cechy. Starostlivost
objednávatela o kvalitu polychromie bola po-
chopitelná, lebo od nej často závisela trvanli-
vost a vzhl’ad diela. Například záměnu rýdzeho
zlata za lačnější, tzv. cvišgold vtedajší objed-
návatel’ nemohol rozoznať. Avšak poctivý maj-
ster, ktorý sa navýše musel bát případných po-
kut či dokonca straty majstrovského práva, sa
sám vyvaroval, aby vydával takýto materiál za
pravý. Twistgold čiže v pozlacovačskom žargone
„cvišgold“ sa vtedy bežne vyrábal.8 Používal sa
najmä na pozlátenie hlbokých partií drapérie
alebo menej viditelných ploch, alebo takých
častí, kde sa zlato nemuselo leštit.9 Pri tomto
materiáli záležalo na okolí a na klimatických
podmienkach, nakol’ko a ako dlho si udržal cha-
rakter zlata, kým pod ním ležiaca vrstva strieb-
ra cez tenkú vrstvu zlata neoxidovala. Ešte
dnes má napr. pozlátenie sochy sv. Margity
v Mlynici pri Poprade cvišgoldom v hlbkach
záhybov takmer farbu zlata. Tam, kde zrejme
neboli také dobré podmienky, tenučkú vrstvu
zlata pohltila oxidácia striebra a od celkom
sčernalého striebra sa líši len mierne nahned-
lým tónom.
V zmluvách sa spravidla vyskytuje aj určenie
termínu postavenia diela. Neobvyklé sú však
také případy, kde objednávatel' žiada, aby sa
majster věnoval výhradně práci na jeho objed-
návko. Tak maliar Henning Leptzow z Wismaru
sa v zmluve na hlavný oltář kostola sv. Juraj a
v Parchime z roku 1421 zaväzuje: „Takisto ne-
mám prevziať iné maliarske dielo . . . kým táto
tabula nebude dokončená, iba ak na radu a so
súhlasom horemenovaných pánov.“10 Takto sa
objednávatel’ poisťoval proti omeškávaniu sa zo
strany umelca. Majster mohol zveriť čiastkové
úkony aj pomocníkom. V citovanej zmluve Mi-
chaela Pachera s kláštorom v Mondsee sa píše,
že Pacher si má zaistiť dobrých pomocníkov.
Aby sa však neznížila kvalita diela, vyskytovala
sa niekedy v zmluve podmienka, aby majster