DOI Artikel:
Slavík, Jaroslav: Oravské inšpirácie Josefa Čapka
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51759#0246
50
duchým rytmom, akcentováním farebne teplé-
ho, drobnopisne ornamentálneho póvabu ludo-
vého oděvu dospěl až na pokraj folklórnej pa-
rafrázy. Neskoršie priamo na nej — volným
rozvedením ludového ornamentálneho motivu
— založil Spievajúce dievčatá z roku 1936 (obr.
11). V glose Frenésia hmoty24 ukázal, ako zásad-
né si kládol otázku oprávněnosti takej parafrá-
zy. Požadoval v nej „jasné delítko medzi orna-
mentálnosťou a dekoratívnosťou a medzi po-
vrchnou štylizáciou, ktorá sa zdá byť příčinou
právě tých najhorších následkov, a zasa medzi
dynamizmom a štruktúrou hmoty, dynamiz-
mom a štruktúrou umělecky výrazového formo-
vania“. Poukazoval na „příklady, keď to, čomu
sa hovoří ornamentálny prvok, sa zapína do
onej zvláštnej frenésie hmoty s takou silou, že
sa stává integrujúcou súčasťou jej dynamizmu
a súčasne aj jej štruktúrou ... že ... převahu
tu nadobúda formujúci rytmus, vzrast, vznos,
mnohosť, híbka, roztiahnutie sa do priestoru,
rozvášněný, ošial vyvolávajúci, snivý účinok
i cit z niečoho, čo sa blíži rovnako hudbě i básni
ako velkým prírodným a kozmickým divad-
lám.“
Čapkovu folklórnu parafrázu však nevyvolala
len obdobím podmienená potřeba konfrontácie
moderného maliara s ludovou tvorbou. Súvisela
s inšpiratívnosťou, ktorú pre něho mali očistné
hodnoty skryté v primitivizmoch, aj keď neraz
len zdánlivých, a to rovnako ludového a nepro-
fesionálneho umenia — okraj a vysokej kultúry,
ako aj divošských výtvorov. Vzťah k „primiti-
vem“ obidvoch druhov si Čapek utváral už od
velmi ranných čias. Počas pařížského pobytu
v rokoch 1910—1911 si v etnografických zbier-
kach bývalého paláca Trocadéro začal robiť po-
známky o umění prírodných národov a na vý-
stave Nezávislých (21. 4. — 13. 6. 1911) zarea-
goval na súbor „krála sviatočných maliarov“
colníka Rousseaua, obdivovaného pařížskou
avantgardou. Jiří Opelík presvedčivo doložil25
trvalú súbežnosť Capkovho zaujatia laickým a
divošským uměním. Dokonca vela nechýbalo,
aby prvú verziu svojho Umenia prírodných ná-
rodov, v definitívnej forme realizovaného až ro-
ku 1938, nevydal skór než vyšla priekopnícka
práca C. Einsteina Negerplastik z roku 1915,
ktorá na rozdiel od staršej, jednostranné etno-
graficky orientovanej literatúry, bola aj estetic-
kým hodnotením. Čapkova knížka Najskrom-
nejšie umenie, vydaná v Prahe roku 1920 a vě-
novaná úvahám o laickom umění, vyšla sice tak-
mer o dve desaťročia skór ako Umenie prírod-
ných národov, ale súbežnosť Capkovho záujmu
o obe oblasti „primitivného“ dokládá ešte po po-
lovici tridsiatych rokov právě jeho oravská
folklórna parafráza. „Staré umenie, ludové ume-
nie, umenie prírodných národov — kolko je
velkého a trvalého anonymného umenia!“ zapí-
sal si Čapek roku 1936.26 V súvislosti s dobovým
spojováním fenoménov ludového a divošského
umenia27 mala tak Čapkova oravská folklórna
parafráza vzťah k súboru impulzov, ktoré ho
na poslednú chvílu priviedli k dlho odsúvané-
mu dokončeniu knihy Umenie prírodných ná-
rodov v jej doteraz vzrušujúcej, básnivej podo-
bě.
Na dvoch olejových krajinomalbách je orav-
ská proveniencia tematicky mimoriadne zřetel-
ná. Je to jednak „oravský žáner“, Pastier oviec
(obr. 7), jednak typická oravská prírodná kon-
figurácia V horách (obr. 8), obidva z roku 1935.
Horský hrebeň s pastvinou na prvom obraze
nie je tak celkom idylický, ako by sa zdálo
z pastorálneho námětu. Na to je pojednanie te-
rénu energickým, hoci daleko triezvejším ruko-
pisem munchovsky zvrásnených farebných
hmôt, ako sa to stalo tak náhle na Mraku (obr.
5), příliš expresívne. Na oleji V horách, ktorý
stojí bližšie k munchovskému poňatiu, vystupu-
je do popredia nová črta: dramatický reliéf
horskej krajiny, konfrontovaný s dvojicou pút-
nikov pod ohnivou slnečnou záplavou, svědčí
názorné, ale presvedčivo o preniknutí Capkovej
stupňovanej reflexívnosti aj do jeho malby.
Úvaha o zviazanosti člověka s pozemskou i ves-
mírnou přírodou sa tu naznačuje paralelné
s úvahami Kulhavého pútnika, v ktorom začia-
točná situácia kontemplatívneho diania „star-
tuje“ právě z příchylnosti k oravskej krajině:
„Ide svojou cestou Kulhavý pútnik. Teda naj-
prv pozdrav a otázka, ktorá sa dává všetkým
cestám a pútnikom. Odkiaï a kam? (—) Odkial
a kam? sa pýtajú, keď sa túlavam po oravskej
krajině. Teda z Podzámku a hoře na Javorovú.
duchým rytmom, akcentováním farebne teplé-
ho, drobnopisne ornamentálneho póvabu ludo-
vého oděvu dospěl až na pokraj folklórnej pa-
rafrázy. Neskoršie priamo na nej — volným
rozvedením ludového ornamentálneho motivu
— založil Spievajúce dievčatá z roku 1936 (obr.
11). V glose Frenésia hmoty24 ukázal, ako zásad-
né si kládol otázku oprávněnosti takej parafrá-
zy. Požadoval v nej „jasné delítko medzi orna-
mentálnosťou a dekoratívnosťou a medzi po-
vrchnou štylizáciou, ktorá sa zdá byť příčinou
právě tých najhorších následkov, a zasa medzi
dynamizmom a štruktúrou hmoty, dynamiz-
mom a štruktúrou umělecky výrazového formo-
vania“. Poukazoval na „příklady, keď to, čomu
sa hovoří ornamentálny prvok, sa zapína do
onej zvláštnej frenésie hmoty s takou silou, že
sa stává integrujúcou súčasťou jej dynamizmu
a súčasne aj jej štruktúrou ... že ... převahu
tu nadobúda formujúci rytmus, vzrast, vznos,
mnohosť, híbka, roztiahnutie sa do priestoru,
rozvášněný, ošial vyvolávajúci, snivý účinok
i cit z niečoho, čo sa blíži rovnako hudbě i básni
ako velkým prírodným a kozmickým divad-
lám.“
Čapkovu folklórnu parafrázu však nevyvolala
len obdobím podmienená potřeba konfrontácie
moderného maliara s ludovou tvorbou. Súvisela
s inšpiratívnosťou, ktorú pre něho mali očistné
hodnoty skryté v primitivizmoch, aj keď neraz
len zdánlivých, a to rovnako ludového a nepro-
fesionálneho umenia — okraj a vysokej kultúry,
ako aj divošských výtvorov. Vzťah k „primiti-
vem“ obidvoch druhov si Čapek utváral už od
velmi ranných čias. Počas pařížského pobytu
v rokoch 1910—1911 si v etnografických zbier-
kach bývalého paláca Trocadéro začal robiť po-
známky o umění prírodných národov a na vý-
stave Nezávislých (21. 4. — 13. 6. 1911) zarea-
goval na súbor „krála sviatočných maliarov“
colníka Rousseaua, obdivovaného pařížskou
avantgardou. Jiří Opelík presvedčivo doložil25
trvalú súbežnosť Capkovho zaujatia laickým a
divošským uměním. Dokonca vela nechýbalo,
aby prvú verziu svojho Umenia prírodných ná-
rodov, v definitívnej forme realizovaného až ro-
ku 1938, nevydal skór než vyšla priekopnícka
práca C. Einsteina Negerplastik z roku 1915,
ktorá na rozdiel od staršej, jednostranné etno-
graficky orientovanej literatúry, bola aj estetic-
kým hodnotením. Čapkova knížka Najskrom-
nejšie umenie, vydaná v Prahe roku 1920 a vě-
novaná úvahám o laickom umění, vyšla sice tak-
mer o dve desaťročia skór ako Umenie prírod-
ných národov, ale súbežnosť Capkovho záujmu
o obe oblasti „primitivného“ dokládá ešte po po-
lovici tridsiatych rokov právě jeho oravská
folklórna parafráza. „Staré umenie, ludové ume-
nie, umenie prírodných národov — kolko je
velkého a trvalého anonymného umenia!“ zapí-
sal si Čapek roku 1936.26 V súvislosti s dobovým
spojováním fenoménov ludového a divošského
umenia27 mala tak Čapkova oravská folklórna
parafráza vzťah k súboru impulzov, ktoré ho
na poslednú chvílu priviedli k dlho odsúvané-
mu dokončeniu knihy Umenie prírodných ná-
rodov v jej doteraz vzrušujúcej, básnivej podo-
bě.
Na dvoch olejových krajinomalbách je orav-
ská proveniencia tematicky mimoriadne zřetel-
ná. Je to jednak „oravský žáner“, Pastier oviec
(obr. 7), jednak typická oravská prírodná kon-
figurácia V horách (obr. 8), obidva z roku 1935.
Horský hrebeň s pastvinou na prvom obraze
nie je tak celkom idylický, ako by sa zdálo
z pastorálneho námětu. Na to je pojednanie te-
rénu energickým, hoci daleko triezvejším ruko-
pisem munchovsky zvrásnených farebných
hmôt, ako sa to stalo tak náhle na Mraku (obr.
5), příliš expresívne. Na oleji V horách, ktorý
stojí bližšie k munchovskému poňatiu, vystupu-
je do popredia nová črta: dramatický reliéf
horskej krajiny, konfrontovaný s dvojicou pút-
nikov pod ohnivou slnečnou záplavou, svědčí
názorné, ale presvedčivo o preniknutí Capkovej
stupňovanej reflexívnosti aj do jeho malby.
Úvaha o zviazanosti člověka s pozemskou i ves-
mírnou přírodou sa tu naznačuje paralelné
s úvahami Kulhavého pútnika, v ktorom začia-
točná situácia kontemplatívneho diania „star-
tuje“ právě z příchylnosti k oravskej krajině:
„Ide svojou cestou Kulhavý pútnik. Teda naj-
prv pozdrav a otázka, ktorá sa dává všetkým
cestám a pútnikom. Odkiaï a kam? (—) Odkial
a kam? sa pýtajú, keď sa túlavam po oravskej
krajině. Teda z Podzámku a hoře na Javorovú.