DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Bořutová, Dana: Sociálna motivácia v architektonickom koncepte: (náčrt interpretácií francúzskej revolučnej architektúry)
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51760#0033
29
vzniku utópiou. Po stabilizovaní společenských
pomerov nedostává novátorská architektúra vo
svojej vyhranenej podobě úlohy (tie sa formu-
lujú inak) a musí v realizáciách ustúpiť prehod-
notenej tradicii. Napriek tomu sa však jej ideál
ani základné principy nestrácajú úplné. A s tým
súvisí nasledujúci náčrt.
*
Druhá interpretácia prezentuje francúzsku
revolučnú architektúru ako začiatok novej kon-
tinuity, resp. novej tradicie vo vývine architek-
tonického myslenia, pričom sa (vzhl’adom na
rozsah příspěvku) obmedzuje na tri základné
črty, postihujúce jej podstatné kvality.
1. Architektúra sa chápe ako sociálně umenie.
Rozšiřuje svoj záběr: neobmedzuje sa už na ur-
čitú spoločenskú triedu a na úzký okruh úloh,
ktoré sú hodné toho, aby ich riešila, ale rozšiřu-
je škálu stavebných typov (veřejné budovy róz-
neho určenia, kúpele, jatky, majáky a pod.).
Príznakom rovnakého trendu je aj příklon k ur-
banizmu — C. N. Ledoux rieši svoje ideálne
město, E. L. Boullée dokonca navrhuje, aby bol
spracovaný regionálny plán Francúzska/'4
O sociálnom vědomí architektúry svědčí aj
Ledouxovo teoretické dielo (Architektúra skú-
maná vo vztahu k umeniu, mravom a zákono-
dárstvu, 1804), ktorého text označuje historik
H. R. Hitchcock doslova ako sociologický/5
Úvodné šlová Ledouxovho diela znejú: „Lud!
Jednota tak úctyhodná dóležitosťou každej sú-
časti, z ktorých sa skládá, ty nebudeš zabudnu-
tá v uměleckých stavbách . . .“',G Ideálne město
C. N. Ledouxa nastoluje problém kvality (ar-
chitektonické j) vo vztahu ku kvantitě (rastúce-
mu počtu 1’udí, ktorým architektúra slúži). Je
to problém, ktorý trvale rieši moderná archi-
tektúra ako svoju hlavnú tému.
Sociálny motiv v rovině angažovania sa za
sociálno-revolučné idey sa orientuje k ideálu
slobodného člověka v spravodlivej spoločnosti,
ktorý je sformulovaný dost všeobecne, chápe sa
skór teoreticky, abstrahované (svedčia o tom ná-
vrhy na chrámy ,,pojmov“). Velké idey a pojmy
sú vyjádřené velkou mierkou, vzdialené konkre-
(izácii smerom ku skutočnému žijúcemu člově-
ku; „ideálne“ formy tejto architektúry obsahu-
jú skryté nebezpečenstvo, že konkrétny člověk
sa v nich stratí, rozplynie v abstraktnom pojme.
2. Narastá význam funkcionálneho aspektu
architektonickej tvorby. Teória architektúry
v polovici 18. storočia (predovšetkým v diele
teoretika M. A. Laugiera) směrovala k zdóraz-
neniu kritéria účelnosti/'7 Je pre revolučnú ar-
chitektúru příznačné, že posúva funkcionalitu
do roviny teoretickej (Ledoux: „Tout... est
motivé par la nécessité“ )/,J3 a symbolickéj (na-
příklad Ledouxove domy remeselnikov, resp.
Boulléeove návrhy, negujúce praktická funk-
ciu). Architektúra má pósobiť na rozum i cit,
tlmočiť posolstvo o svojom poslaní prostredníc-
tvom svojho charakteru, výrazu — je to „ar-
chitecture parlante“/9
Teóriu funkcionality architektúry rozpracúva
Bouléeov žiak J. N. L. Durand.™ Krása archi-
tektúry podlá něho pramení z toho, ako uspo-
kojuje ludské potřeby. Stavba riešená účelne
bude mať charakter odlišný od iných stavieb —
v tom spočívá prirodzený póvod skutočnej krá-
sy, vyplývajúcej z povahy věci, konštrukcie,
primeraného použitia materiálu. Aj architekto-
nická dekorácia má prirodzene vyplývat z us-
poriadania a konštrukcie stavby. Durand však
překračuje rámec utilitarizmu — uznává aj vý-
znamovú funkciu, ktorá umožňuje zapojenie so-
chárskych a maliarskych diel do architektonic-
kého celku (podlá principu vhodnosti — con-
venance). Co vypadává z tohto registra funkcií,
teda to, čo nemá svoj účel alebo význam, ruší
krásu architektúry.51
3. V oblasti výrazových prostriedkov archi-
tektúry nastáva příklon k elementárnym for-
mám a uplatňujú sa nové principy ich skladby.
Tvarová analógia medzi francúzskou revoluč-
nou architektúrou a modernou spočívá v reduk-
ci! architektonických tvarov na elementárne
prvky, uzavreté formy, umiestnené v neutrál-
nom volnom priestore. Architektúra pracuje
s formami, ktoré sú schopné stáť osamotene a
chápu sa ako rovnocenné; v novom systéme
niet miesta pre prvky, ktoré hladajú či vyžadu-
jú si podporu a kontakt s inými. Z toho logicky
vyplývá „volné“ spájanie prvkov (v porovnaní
s viazanými schémami tradičných rádov). Zá-
vzniku utópiou. Po stabilizovaní společenských
pomerov nedostává novátorská architektúra vo
svojej vyhranenej podobě úlohy (tie sa formu-
lujú inak) a musí v realizáciách ustúpiť prehod-
notenej tradicii. Napriek tomu sa však jej ideál
ani základné principy nestrácajú úplné. A s tým
súvisí nasledujúci náčrt.
*
Druhá interpretácia prezentuje francúzsku
revolučnú architektúru ako začiatok novej kon-
tinuity, resp. novej tradicie vo vývine architek-
tonického myslenia, pričom sa (vzhl’adom na
rozsah příspěvku) obmedzuje na tri základné
črty, postihujúce jej podstatné kvality.
1. Architektúra sa chápe ako sociálně umenie.
Rozšiřuje svoj záběr: neobmedzuje sa už na ur-
čitú spoločenskú triedu a na úzký okruh úloh,
ktoré sú hodné toho, aby ich riešila, ale rozšiřu-
je škálu stavebných typov (veřejné budovy róz-
neho určenia, kúpele, jatky, majáky a pod.).
Príznakom rovnakého trendu je aj příklon k ur-
banizmu — C. N. Ledoux rieši svoje ideálne
město, E. L. Boullée dokonca navrhuje, aby bol
spracovaný regionálny plán Francúzska/'4
O sociálnom vědomí architektúry svědčí aj
Ledouxovo teoretické dielo (Architektúra skú-
maná vo vztahu k umeniu, mravom a zákono-
dárstvu, 1804), ktorého text označuje historik
H. R. Hitchcock doslova ako sociologický/5
Úvodné šlová Ledouxovho diela znejú: „Lud!
Jednota tak úctyhodná dóležitosťou každej sú-
časti, z ktorých sa skládá, ty nebudeš zabudnu-
tá v uměleckých stavbách . . .“',G Ideálne město
C. N. Ledouxa nastoluje problém kvality (ar-
chitektonické j) vo vztahu ku kvantitě (rastúce-
mu počtu 1’udí, ktorým architektúra slúži). Je
to problém, ktorý trvale rieši moderná archi-
tektúra ako svoju hlavnú tému.
Sociálny motiv v rovině angažovania sa za
sociálno-revolučné idey sa orientuje k ideálu
slobodného člověka v spravodlivej spoločnosti,
ktorý je sformulovaný dost všeobecne, chápe sa
skór teoreticky, abstrahované (svedčia o tom ná-
vrhy na chrámy ,,pojmov“). Velké idey a pojmy
sú vyjádřené velkou mierkou, vzdialené konkre-
(izácii smerom ku skutočnému žijúcemu člově-
ku; „ideálne“ formy tejto architektúry obsahu-
jú skryté nebezpečenstvo, že konkrétny člověk
sa v nich stratí, rozplynie v abstraktnom pojme.
2. Narastá význam funkcionálneho aspektu
architektonickej tvorby. Teória architektúry
v polovici 18. storočia (predovšetkým v diele
teoretika M. A. Laugiera) směrovala k zdóraz-
neniu kritéria účelnosti/'7 Je pre revolučnú ar-
chitektúru příznačné, že posúva funkcionalitu
do roviny teoretickej (Ledoux: „Tout... est
motivé par la nécessité“ )/,J3 a symbolickéj (na-
příklad Ledouxove domy remeselnikov, resp.
Boulléeove návrhy, negujúce praktická funk-
ciu). Architektúra má pósobiť na rozum i cit,
tlmočiť posolstvo o svojom poslaní prostredníc-
tvom svojho charakteru, výrazu — je to „ar-
chitecture parlante“/9
Teóriu funkcionality architektúry rozpracúva
Bouléeov žiak J. N. L. Durand.™ Krása archi-
tektúry podlá něho pramení z toho, ako uspo-
kojuje ludské potřeby. Stavba riešená účelne
bude mať charakter odlišný od iných stavieb —
v tom spočívá prirodzený póvod skutočnej krá-
sy, vyplývajúcej z povahy věci, konštrukcie,
primeraného použitia materiálu. Aj architekto-
nická dekorácia má prirodzene vyplývat z us-
poriadania a konštrukcie stavby. Durand však
překračuje rámec utilitarizmu — uznává aj vý-
znamovú funkciu, ktorá umožňuje zapojenie so-
chárskych a maliarskych diel do architektonic-
kého celku (podlá principu vhodnosti — con-
venance). Co vypadává z tohto registra funkcií,
teda to, čo nemá svoj účel alebo význam, ruší
krásu architektúry.51
3. V oblasti výrazových prostriedkov archi-
tektúry nastáva příklon k elementárnym for-
mám a uplatňujú sa nové principy ich skladby.
Tvarová analógia medzi francúzskou revoluč-
nou architektúrou a modernou spočívá v reduk-
ci! architektonických tvarov na elementárne
prvky, uzavreté formy, umiestnené v neutrál-
nom volnom priestore. Architektúra pracuje
s formami, ktoré sú schopné stáť osamotene a
chápu sa ako rovnocenné; v novom systéme
niet miesta pre prvky, ktoré hladajú či vyžadu-
jú si podporu a kontakt s inými. Z toho logicky
vyplývá „volné“ spájanie prvkov (v porovnaní
s viazanými schémami tradičných rádov). Zá-