DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Čepan, Oskár: Tvorivá iniciatíva V. J. Tatlina
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51760#0059
55
kého pohybu, vzopâtého do výšky, nad reálnu
základňu zeme. Otáčavé objekty v jej vnútraj-
šku vyjadrujú zasa ideu „vnútornej“ rotácie.
Realizuje sa tu kontrapunkt dvoch princípov:
vonkajšej špirály a vnútorných telies. Dynamic-
ká forma špirály je přitom nehybná, kým sta-
tické objekty v nej sú pohyblivé. Tento para-
dox je možným zdrojom niekofkých významo-
vých interpretácií. Ak myslíme na organický
svět, posunutie jednotlivých fáz kovověj špirá-
ly je akoby anticipáciou priestorového modelu
štruktúry kyseliny DNK, nositefa genetickej in-
formácie. V inom případe móže vnútorný pohyb
geometrických telies v statickej konštrukcii při-
pomínat pulzovanie prenatálneho života. Kon-
štrukcia je akoby ťarchavá pohybom . . . Ak by
sme hladali obdoby v anorganickom svete stro-
jov, tak móžeme uvažovat o symbolickom ves-
mír nom význame celého objektu, akcentovanom
do ohniska konštrukcie. Móže vzniknúť zdanie,
že je to kolosálny orloj, ktorý nielen meria, ale
aj udává čas pohybu 1’udských dějin. Tento čas
sa odpočítává a určuje poludníkom veže — síd-
lom orgánov Tretej internacionály. Do súboru
skrytých obsahov patří aj výklad, že ide o ideu
špirály ako „linie pohybu oslobodeného 1’ud-
stva“, že ide o apoteózu smerovania, ktorým
možno překonat „hmotu, sily přitažlivosti“.8
Užitkový tvar sa tu stal „formou čistej tvorby“,
výrazom „klasického obsahu socialistickej kul-
túry“.9
Symbolika nie je však tomuto objektu nanú-
tená zvonku. Dá sa vyvodit z jeho tektoniky
a materiálovo-formálnej podstaty s rizikom, že
projekt nebude možno v danej situácii realizo-
vat. Ocelový zikkurat nového sociálneho pro-
gramu, zhotovený „z kovu, skla a revolúcie“,
v ktorom sa železo „prvýkrát postavilo na žád-
né nohy a hfadá si svoj umělecký vzorec“,10
možno chápat aj ako bývalú pyramidu, porod-
nými křčmi skrútenú do špirály. Rozličnými
významami však priamo popiera „slonová
vezu“ predchádzajúceho Tatlinovho laboratór-
neho konštruktivizmu. V pomere k zemskému
Vladimír Tatlin: Model pamätnika III. internacionály,
1920. Z archívu O. Cepana
povrchu, k reliéfu velkoměsta, v ktorom mala
stát — (Petrohrad) — je to kolosálny kontrare-
liéf. Právě pri práci na tomto projekte sa vynoři-
la možnost zjednotiť „čisto umělecké formy s
úžitkovým účelom“.11 Mieru materiálového ryt-
mu veže přitom vymedzili kvality železa a skla,
vo svojej tektonickej přísnosti porovnatelné
„s mramorem antiky“.12
Hoci projekt pamätnika Tretej internacionály
stelesňuje ideu vzletu, predsa je len analógiou
centrového kontrareliéfu, umiestneného na zem-
ský povrch. U neinformovaného pozorovatela
vzbudzuje asociáciu so strojom. Dynamika tejto
veže ako by vyrastala zo základné, ktorú sice
popiera, ale predsa ju nemóže opustit. Právě
vtedy, keď sa Tatlin intenzívně zaoberal kultu-
rou materiálov a úžitkových predmetov, rodil
sa v 'jeho mysli nový plán. Ako by autor nemo-
hol zabudnúť na visiaci uhlový kontrareliéf,
ktorý volné plává priestorom, pridržiavaný iba
dvoma opornými bodmi. Ako ho však oslobodiť
od týchto väzieb a včlenit do sféry úžitkovej pro-
dukcie? Tatlina znovu zaujal problém pohybu
a jeho vztah k prostrediu. Vec skomplikoval
tým, že v pláne dostal úlohu aj člověk. Nemal
by stroj len riadiť, ale mal by mu dodávat aj
pohybový impulz. Vztah: člověk — stroj — pro-
stredie sa stal novou obměnou relácie: materiál
— napätie na celkom novom podklade, na zá-
kladní organických foriem vtákov alebo hmy-
zu.
Desať rokov po tom, čo Kazimír Malevič vy-
slal do medziplanetárneho priestoru ideu supre-
matistického sputnika pohádaného iba svojou ne-
hmotnou energiou, uvažuje Tatlin o modernom
Ikarovi, ktorý by sa silou svoj ich svalov zdvihol
nad zem a překonal priestor. Vrátil sa k dávné-
mu snu, znepokojujúcemu ludstvo od antiky,
cez 1’udovú slovesnosť středověku, až cez Leo-
narda, Lilienthala a Ciolkovského vrástol do
súčasnosti. „Chcem člověku vrátit pocit letu,
o ktorý nás okradlo lietadlo“ — zdôveroval sa
Tatlin K. Zelinskému, „necítíme pohyb svojho
těla vo vzduchu“.13
Letatlin . . . Názov tohto lietacieho přístroj a —
ornitoptéry, založenej na principe vtáčieho letu
— má kalambúrny charakter. Celkom spontán-
ně sa hlási k slovotvorstvu ruských zaumnikov,
kého pohybu, vzopâtého do výšky, nad reálnu
základňu zeme. Otáčavé objekty v jej vnútraj-
šku vyjadrujú zasa ideu „vnútornej“ rotácie.
Realizuje sa tu kontrapunkt dvoch princípov:
vonkajšej špirály a vnútorných telies. Dynamic-
ká forma špirály je přitom nehybná, kým sta-
tické objekty v nej sú pohyblivé. Tento para-
dox je možným zdrojom niekofkých významo-
vých interpretácií. Ak myslíme na organický
svět, posunutie jednotlivých fáz kovověj špirá-
ly je akoby anticipáciou priestorového modelu
štruktúry kyseliny DNK, nositefa genetickej in-
formácie. V inom případe móže vnútorný pohyb
geometrických telies v statickej konštrukcii při-
pomínat pulzovanie prenatálneho života. Kon-
štrukcia je akoby ťarchavá pohybom . . . Ak by
sme hladali obdoby v anorganickom svete stro-
jov, tak móžeme uvažovat o symbolickom ves-
mír nom význame celého objektu, akcentovanom
do ohniska konštrukcie. Móže vzniknúť zdanie,
že je to kolosálny orloj, ktorý nielen meria, ale
aj udává čas pohybu 1’udských dějin. Tento čas
sa odpočítává a určuje poludníkom veže — síd-
lom orgánov Tretej internacionály. Do súboru
skrytých obsahov patří aj výklad, že ide o ideu
špirály ako „linie pohybu oslobodeného 1’ud-
stva“, že ide o apoteózu smerovania, ktorým
možno překonat „hmotu, sily přitažlivosti“.8
Užitkový tvar sa tu stal „formou čistej tvorby“,
výrazom „klasického obsahu socialistickej kul-
túry“.9
Symbolika nie je však tomuto objektu nanú-
tená zvonku. Dá sa vyvodit z jeho tektoniky
a materiálovo-formálnej podstaty s rizikom, že
projekt nebude možno v danej situácii realizo-
vat. Ocelový zikkurat nového sociálneho pro-
gramu, zhotovený „z kovu, skla a revolúcie“,
v ktorom sa železo „prvýkrát postavilo na žád-
né nohy a hfadá si svoj umělecký vzorec“,10
možno chápat aj ako bývalú pyramidu, porod-
nými křčmi skrútenú do špirály. Rozličnými
významami však priamo popiera „slonová
vezu“ predchádzajúceho Tatlinovho laboratór-
neho konštruktivizmu. V pomere k zemskému
Vladimír Tatlin: Model pamätnika III. internacionály,
1920. Z archívu O. Cepana
povrchu, k reliéfu velkoměsta, v ktorom mala
stát — (Petrohrad) — je to kolosálny kontrare-
liéf. Právě pri práci na tomto projekte sa vynoři-
la možnost zjednotiť „čisto umělecké formy s
úžitkovým účelom“.11 Mieru materiálového ryt-
mu veže přitom vymedzili kvality železa a skla,
vo svojej tektonickej přísnosti porovnatelné
„s mramorem antiky“.12
Hoci projekt pamätnika Tretej internacionály
stelesňuje ideu vzletu, predsa je len analógiou
centrového kontrareliéfu, umiestneného na zem-
ský povrch. U neinformovaného pozorovatela
vzbudzuje asociáciu so strojom. Dynamika tejto
veže ako by vyrastala zo základné, ktorú sice
popiera, ale predsa ju nemóže opustit. Právě
vtedy, keď sa Tatlin intenzívně zaoberal kultu-
rou materiálov a úžitkových predmetov, rodil
sa v 'jeho mysli nový plán. Ako by autor nemo-
hol zabudnúť na visiaci uhlový kontrareliéf,
ktorý volné plává priestorom, pridržiavaný iba
dvoma opornými bodmi. Ako ho však oslobodiť
od týchto väzieb a včlenit do sféry úžitkovej pro-
dukcie? Tatlina znovu zaujal problém pohybu
a jeho vztah k prostrediu. Vec skomplikoval
tým, že v pláne dostal úlohu aj člověk. Nemal
by stroj len riadiť, ale mal by mu dodávat aj
pohybový impulz. Vztah: člověk — stroj — pro-
stredie sa stal novou obměnou relácie: materiál
— napätie na celkom novom podklade, na zá-
kladní organických foriem vtákov alebo hmy-
zu.
Desať rokov po tom, čo Kazimír Malevič vy-
slal do medziplanetárneho priestoru ideu supre-
matistického sputnika pohádaného iba svojou ne-
hmotnou energiou, uvažuje Tatlin o modernom
Ikarovi, ktorý by sa silou svoj ich svalov zdvihol
nad zem a překonal priestor. Vrátil sa k dávné-
mu snu, znepokojujúcemu ludstvo od antiky,
cez 1’udovú slovesnosť středověku, až cez Leo-
narda, Lilienthala a Ciolkovského vrástol do
súčasnosti. „Chcem člověku vrátit pocit letu,
o ktorý nás okradlo lietadlo“ — zdôveroval sa
Tatlin K. Zelinskému, „necítíme pohyb svojho
těla vo vzduchu“.13
Letatlin . . . Názov tohto lietacieho přístroj a —
ornitoptéry, založenej na principe vtáčieho letu
— má kalambúrny charakter. Celkom spontán-
ně sa hlási k slovotvorstvu ruských zaumnikov,