Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1989)

52


Giacomo del Pô: Alegória cnosti. Olej 76X63 cm. Nea-
pol, Múzeum Ducá di Martina. Foto archív autorky

postava je vo svojom stvárnení totiž blízko pří-
buzná hlavnej postave na bratislavskom diele,
len je to v tomto případe mladá žena, ktorá
drží iné atribúty.18 Pod ňou vidief tri unikajúce
putti; jedno z nich sa obracia k hlavnej postave,
druhé dve, tmavé a světlé, padajú nadol, držiac
sa dvoch letiacich husí, čiernej a bielej. Ich
zobrazenie je až do detailov podobné obidvom
letiacim putti s husami na bratislavskom obraze.
Rovnaký je aj duktus štetca a světlá farebnosť,
rozdiely sú dané len rozdielnym určením obi-
dvoch diel: bratislavský obraz je definitívnou
prácou kabinetného formátu, neapolský příprav-
nou skicou pre rozmernú fresku. Maliarsky
přednes je tu preto podstatné volnější, vláčněj-
ší, mnohé detaily sú len naznačené. Cierna far-
ba tu hrá dóležitejšiu úlohu, viaže světlé lokálně
farby, ktoré tým dosahujú váčšiu žiarivosť. Bra-
tislavská Alegóriu mlčanlivosti móžeme preto
právom pripísať neapolskému maliarovi Giaco-

mo vi del Pô a datovat do začiatku 18. storočia,
do čias, keď vznikli pravděpodobně obidve ci-
tované neapolské skice.19 Obraz znesie porovná-
me aj s dalšími známými dielami tohto umelca,
aj keď azda nie je malovaný s tou 1’ahkosťou
a suverénnosťou, aká bývá uňho zvyčajná. Pre-
dovšetkým „dotiahnutá“ obnažená noha mláden-
ca, ktorá sa tvrdo odráža od tmavého pozadia
pastózne mal’ovanej drapérie a nepomerne dlhá
1’avá noha, ktorú nezretelne vidieť v pozadí, by
mohli vyvolat pochybnosti o vlastnoručnosti
diela. Podobné hladké, nepevné nohy a poruše-
nie 1’udských proporcií nájdeme však aj na iných
doložených obrazoch tohto maliara.20
Giacomo del Pô (1652—1726) je jedným z naj-
zaujímavejších a najvýznamnějších reprezen-
tantův neskorobarokovej malby v Neapole.21 Po-
chádzal z neapolskej maliarskej rodiny, ale na-
rodil sa a vyrástol v Říme, kde jeho otec
pracoval ako maliar a medirytec. Roku 1683 sa
ako 31-ročný presťahoval do Neapolu, kde sa
natrvalo usadil. Jeho najdóležitejšie diela —
fresky a olejomalby — sa viažu k tomuto měs-
tu. Cesta k vlastnému uměleckému prejavu tr-
vala u tohto maliara poměrně dlho. Až koncom
17. storočia sa mu podařilo překonat vplyv aka-
demického římského prostredia, z ktorého do-
vtedy eklekticky čerpal. Pre jeho samostatný
vývin má velký význam neapolská tenebrózna
tradícia a návrat Luca Giordana do Neapolu.
Vplyv rímskej malby přetrvává neskoršie už
len vo freske, na ktorej badat školenie na vel-
kých kompozíciách Giovanni Battistu Gaulliho.
Vyzretý štýl Giacoma del Po, ktorý sa začiat-
kom 18. storočia stává antipódom Francesca So-
limenu, hlavného reprezentanta súvekej neapol-
skej malby, charakterizuje temperamentný, až
expresívny přejav, plný luministických efektov
a virtuózne stvárneného detailu. Je majstrom
velkých dekoratívnych kompozícií, v ktorých sa
1’udská postava stává pósobivým ornamentál-
nym článkom celku. Táto črta jeho diel, najmä
fresiek, ale aj volnost maliarskeho prejavu a
priesvitnosť farieb ho privádza už do blízkosti
rokoka. Preto Giacoma del Pô móžeme spolu
s Benátčanom Sebastianem Riccim pokládat za
jedného z tých talianskych umelcov, ktorí za-
číná jú toto nové štýlové obdobie v Europe.