Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1991)

rých prípadoch nutnost’ výtvarného zásahu do reštauro-
vaného diela. Nakol’ko objektom reštaurovania je
takmer vždy umělecké dielo, istým ospravedlněním
tohto výtvarného zásahu je zachovanie estetickej půso-
bivosti diela vo finálnom stave, teda v stave jeho
prezentácie veřejnosti. V tomto zmysle sa potom javí
reštaurátorov zásah logicky ako interpretácia pamiat-
ky. Otázka tejto interpretácie, alebo skór výtvarnej
prezentácie, otázka miery, rozsahu, možnosti, nutnosti,
potřeby a oprávněnosti výtvarného zásahu je — ako sa
domnievam — základnou a kfúčovou otázkou reštaurá-
torskej činnosti vóbec.
Proces reštaurovania, predovšetkým v jeho závereč-
nej fáze móžeme teda považovať za formu interpretácie
pamiatky, ktorá je strukturovaná najmá z hladiska
intenzity interpretačného zásahu. V zásadě móžeme
rozlíšiť štyri základné formy tejto interpretácie. Prvou
a pre mňa osobné najprijatefnejšou formou je spósob,
ktorý sme si zvykli označovať ako galerijná interpretá-
cia alebo závěrečná výtvarná prezentácia galerijného
typu. Jej základom je maximálně rešpektovanie
a striktná pieta k výpovednej hodnotě pamiatky.
Pripúšťa odstránenie sekundárných doplnkov (nepó-
vodné vrstvy polychromie, premal’by a pod.) bez ich
náhrady. Podobné pripúšťa odstránenie všetkých
vrstiev nepóvodnej povrchovej úpravy až na základný
materiál v případe, že sa póvodná, originálna vrstva
nezachovala, připadne ponechanie póvodnej vrstvy iba
vo fragmentoch a to aj minimálnych. Za účelom
nevyhnutného esteticko optického zjednotenia pripúšťa
v obmedzenej miere výtvarný zásah, ktorý je redukova-
ný na zretefne odlíšenú lokálnu, připadne neutrálnu
retuš, ktorá navýše splňa aj požiadavku reverzibility,
teda možnosť případného odstránenia. V svojich dó-
sledkoch vedie tento spósob interpretácie k vzniku
novej estetickej kvality — estetickej přijatelnosti frag-
mentu. S akceptováním estetiky fragmentu v širokom
obecnom povědomí je úzko spátá aj problematika
percepcie — mechanizmu vnímania vizuálnych doj-
mov, v našom případe restaurátorsky interpretovanej
pamiatky. Kým popísaná forma interpretácie napr.
antického torza je všeobecne přijatelnou a do istej miery
sa zváčša přijímá u gotických pamiatok, pri rovnakom
postupe u napr. barokovej sochy váčšinou narážame na
nepochopenie. Touto poznámkou do istej miery odbo-
čujem od vlastnej témy, ale jej zmyslom je upozornit* na
oblast’, ktorá, ako sa domnievam zostáva v našej
umenovede bielym miestom, na oblast’ chápania a vys-

vetlenia percepčných procesov. Bez hlbšej znalosti
percepčných mechanizmov zostáva každá úvaha o in-
terpretácii a iste aj o interpretácii pamiatok iba v pol
ceste.
Druhou formou záverečnej výtvarnej prezentácie je
spósob, ktorý móžeme označiť ako kompromisnú in-
terpretáciu. Předpokládá doplnenie a estetické zhodno-
tenie drobnějších poškodení na pamiatke s cielom čo
najviac sa přiblížit’ póvodnej esteticko-výtvarnej funkcii
pamiatky opät’ so striktným vylúčením rozsiahlejších
doplnkov, pričom póvodná esteticko-výtvarná funkcia
diela je determinovaná obdobím medzi jeho vznikom
a jeho poškodením. Okrem lokálnej a neutrálnej retuše
pripúšťa aj retuš nápodobivú. Opáť aj tu zostáva v plnej
platnosti základná požiadavka dóslednej reverzibility
interpretačného zásahu. Kompromisná interpretácia
sa využívá najmá pri reštaurovaní maliarskych pamia-
tok, predovšetkým závěsných a tabulových obrazov.
Tretiu formu interpretácie reštaurovanej pamiatky
móžeme označiť ako kompletizačnú. V zásadě ide
o anastylózu, ktorá uvádza pamiatku do stavu tvarovej
a hmotnej úplnosti, kompletnosti. Doplňa pamiatku do
predpokladanej alebo doloženej úplnosti, napr. doplně-
ním rezbárskeho detailu vytvořením novotvaru podl’a
zachovaného zrkadlového vzoru, pripúšťa doplnenie
časti novou hmotou tak, aby došlo k spojeniu dvoch
fragmentov v relativné póvodný celok a pod. Tento
spósob pripúšťa používáme prakticky všetkých typov
retuší v miere, ktorá je podmienená celistvostbu pa-
miatky a v maximálně možnej miere splňa opátovnú
požiadavku reverzibility.
Konečne štvrtým typom reštaurátorskej interpretá-
cie je poměrně široký repertoár rekonštrukčných me-
tod. Rekonštrukcia je v zásadě azda najstaršou meto-
dou interpretácie pamiatky — jej podmienkou je
tvarová a estetická adekvátnosť originálu, dósledkom
zváčša nová materiálová skladba. Ako charakteristický
příklad móže poslúžiť to čo by som nazval „princip
Théseovho člna“. Tridsaťveslica, s ktorou vykonal
Théseus prevažnú váčšinu svojich hrdinských činov,
bola Athénčanmi uchovávaná po dlhé roky tak, že
zhnité časti boli postupné nahradzované novými, až po
výměně niekol’kých generácií bol čin celkom nový, bol
nový a predsa rovnaký.
Všetky, len vel’mi stručné a skór v náznaku popísané
formy reštaurátorské interpretácie však prinášajú istý
nepříjemný problém, ktorý zváčša nie je badatefný
súčasníkom, ale o to výraznejšie sa prejavuje s postupu-

89