DOI Artikel:
Schumacher, Kuno: Dokumenty umeleckej a stavebnej činnosti 17. a 18. storočia v Bratislave z archívov rodu Pálffyovcov v ŠSÚA
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51720#0206
palatínsky palác so záhradou. Pri příležitosti po-
hrebu Štefana a Jána Pálffyovcov (1646) spolupó-
sobia v Bratislavě viedenskí a domáci umělci. V ak-
toch sú záznamy o katafalku (castrum doloris)
a o pohrebnej ceremonii, ktorá mala európsky vý-
znam. Spomínaní umělci pracujú na objednávkách
všetkých troch zložiek feudálnej mocenskej repre-
zentácie: Prestavujú cisársky hrad, budujú Letný
arcibiskupský palác a palác palatína Pálffyho. Ar-
cibiskupský maliar Hans Jakub Khien (Khuen)
pracuje paralelné s objednávkou na pohřeb Štefana
a Jána Pálffyovcov aj v novovzniknutom Letnom
arcibiskupskom paláci. Záhrada arcibiskupa Jána
Lippaya vyznačujúca sa moderným přístupem
k detailu dosiahla európsku povesť. Ostatných
umelcov poznáme z práč objednaných cisárom Fer-
dinandem II., ktoré na hrade uskutečňovali od
roku 1635 do roku 1649 na příkaz palatína Pavla
Pálffyho.
Zdá sa, že cisársky kamenár Pietro Maino (Mar-
no) Maderna z Viedne, ktorý tu pôsobil a svoju
prácu aj signoval, je indentický s kamenárom pra-
cujúcim na hrade. To isté možno usudzovať aj
o maliarovi Christianovi Knörrovi (Knerrovi).
Okrem výmalby hradnej kaplnky vykonal zmluvné
práce pre palatína a stvárnil katafalk. Materiál
viažúci sa k pohřebným obradom i keď neveími
početný, predsa len svědčí o ich reprezentativnosti,
ktorá odzrkadluje sociálny status rodu. Významní
viedenskí ranobarokoví umělci, ktorí spolupósobili
na stvárenní katafalku, sú dokladom vedúcej úlohy
Viedne ako centra umenia, ako aj dokladom stálé-
ho kontaktu rodu Pálffyovcov s umeleckoestetic-
kou reprezentáciou viedenského dvora.
Účty zhrnuté pod 2. tematickým bodom sa týka-
jú práč na pálffyovskom majetku pod hradom, na
rozsiahlom teréne medzi Zámeckou ulicou a Pali-
sádami. Ide o neveími náročné práce, o stavebné
úpravy súvisiace s prispósobovaním vládnucemu
súvekému vkusu. Objednávky zadali domácím re-
meselníckym rodinám s bohatou tradíciou; rozlič-
né generácie týchto rodin spolupracovali so zahra-
ničnými umelcami na velkých objednávkách, čím
sa vyrovnávali s európskym vývoj om a spoluurčo-
vali vysokú úroveň domáceho umenia. Práce Šimo-
na Steínmasslera sa mohli týkat’ paláca alebo inej
budovy v parku. Je příbuzný so Štefanom Stein-
masslerom, ktorý vytvořil sochy pre vedlajšie oltá-
ře v jezuitskom kostele najsv. Spasitelů. Rodina
Rumplmayer zasa mala v meste takú dlhú tradíciu,
že ešte po roku 1885 stavia pre grófa Jána Pálffyho
Viktor Rumplmayer palác na dnešnom Hviezdo-
slavovom náměstí (č. 18). Maliar Mathies Ignati
Fiedler sa v prameňoch sám označuje za maliara
„Jeho excelencie prezidenta královskej komory“
— najvyššieho úřadu pre všetky veřejné stavebné
podujatia v Uhorsku. Pálffyovská záhrada bola
možno najdóležitejším dielom parkovej architektú-
ry v meste, nie pre svoju umeleckú kvalitu (v tejto
súvislosti je prototypem arcibiskupská záhrada),
ale pre topografické danosti. Trojstupňové teraso-
vité stvárnenie terénu so šalou terenou, ktoré zjed-
nocuje organickú a anorganickú přírodu, oranžéria
s exotickými rastlinami a amfiteatrálna dispozícia
v spodnej časti tzv. pálffyovského dvora, sú histo-
ricko-filozofickým obrazem absolútneho nároku
vlastníkov a estetickým reflexom pálffyovskej mo-
censkej neobmedzenosti. Kultivácia krajiny je tu
výrazom spoločenskej kultúry.
Akty k „šlachtickému obydliu“ v Dlhej ulici
(Leningradská a Nálepková) sa stále len nefahko
interpretujú. Podlá Korabinského třeba vychádzať
z dvoch palácov Jána Pálffyho na tej istej ulici.
K budově na dnešnej Leningradskej ulici, ktorá sa
nezachovala, považuje Korabinsky za dóležitú
staršiu správu. Hovoří, že cisár Ferdinand III. dal
roku 1665 10000 zlatých na obnovu domu, ktorý
mal zadnú budovu v dnešnej Gorkého ulici. Roz-
siahle práce od roku 1710 do roku 1740 na Pálffyho
paláci, v 19. storočí sčasti stavebné upravenom, sú
medzerovito zachytené úctami: Zmienky o úpra-
vách v panských izbách, o nových oknách, štukatú-
rach, o obnově střechy a schodiska vedú k závěru,
že šlo o barokizovanie budovy. Účast’ domáceho
sochára Andreja Hútera, známého z pósobenia na
kaplnke sv. Kataríny, na Esterházyho paláci (Ná-
lepková č. 13) a na Letnom arcibiskupskom paláci,
svědčí o náročnosti přestavby.
Předložené dokumenty sú ako sme už spomenuli
v úvode, fragmentárnymi svedectvami o umelecko-
-kultúrnohistorickej kontinuitě na západnom Slo-
vensku v 17. a 18. storočí. V budúcnosti však bude
potřebné čerpat' z prameňov v širšom rozsahu.
196
hrebu Štefana a Jána Pálffyovcov (1646) spolupó-
sobia v Bratislavě viedenskí a domáci umělci. V ak-
toch sú záznamy o katafalku (castrum doloris)
a o pohrebnej ceremonii, ktorá mala európsky vý-
znam. Spomínaní umělci pracujú na objednávkách
všetkých troch zložiek feudálnej mocenskej repre-
zentácie: Prestavujú cisársky hrad, budujú Letný
arcibiskupský palác a palác palatína Pálffyho. Ar-
cibiskupský maliar Hans Jakub Khien (Khuen)
pracuje paralelné s objednávkou na pohřeb Štefana
a Jána Pálffyovcov aj v novovzniknutom Letnom
arcibiskupskom paláci. Záhrada arcibiskupa Jána
Lippaya vyznačujúca sa moderným přístupem
k detailu dosiahla európsku povesť. Ostatných
umelcov poznáme z práč objednaných cisárom Fer-
dinandem II., ktoré na hrade uskutečňovali od
roku 1635 do roku 1649 na příkaz palatína Pavla
Pálffyho.
Zdá sa, že cisársky kamenár Pietro Maino (Mar-
no) Maderna z Viedne, ktorý tu pôsobil a svoju
prácu aj signoval, je indentický s kamenárom pra-
cujúcim na hrade. To isté možno usudzovať aj
o maliarovi Christianovi Knörrovi (Knerrovi).
Okrem výmalby hradnej kaplnky vykonal zmluvné
práce pre palatína a stvárnil katafalk. Materiál
viažúci sa k pohřebným obradom i keď neveími
početný, predsa len svědčí o ich reprezentativnosti,
ktorá odzrkadluje sociálny status rodu. Významní
viedenskí ranobarokoví umělci, ktorí spolupósobili
na stvárenní katafalku, sú dokladom vedúcej úlohy
Viedne ako centra umenia, ako aj dokladom stálé-
ho kontaktu rodu Pálffyovcov s umeleckoestetic-
kou reprezentáciou viedenského dvora.
Účty zhrnuté pod 2. tematickým bodom sa týka-
jú práč na pálffyovskom majetku pod hradom, na
rozsiahlom teréne medzi Zámeckou ulicou a Pali-
sádami. Ide o neveími náročné práce, o stavebné
úpravy súvisiace s prispósobovaním vládnucemu
súvekému vkusu. Objednávky zadali domácím re-
meselníckym rodinám s bohatou tradíciou; rozlič-
né generácie týchto rodin spolupracovali so zahra-
ničnými umelcami na velkých objednávkách, čím
sa vyrovnávali s európskym vývoj om a spoluurčo-
vali vysokú úroveň domáceho umenia. Práce Šimo-
na Steínmasslera sa mohli týkat’ paláca alebo inej
budovy v parku. Je příbuzný so Štefanom Stein-
masslerom, ktorý vytvořil sochy pre vedlajšie oltá-
ře v jezuitskom kostele najsv. Spasitelů. Rodina
Rumplmayer zasa mala v meste takú dlhú tradíciu,
že ešte po roku 1885 stavia pre grófa Jána Pálffyho
Viktor Rumplmayer palác na dnešnom Hviezdo-
slavovom náměstí (č. 18). Maliar Mathies Ignati
Fiedler sa v prameňoch sám označuje za maliara
„Jeho excelencie prezidenta královskej komory“
— najvyššieho úřadu pre všetky veřejné stavebné
podujatia v Uhorsku. Pálffyovská záhrada bola
možno najdóležitejším dielom parkovej architektú-
ry v meste, nie pre svoju umeleckú kvalitu (v tejto
súvislosti je prototypem arcibiskupská záhrada),
ale pre topografické danosti. Trojstupňové teraso-
vité stvárnenie terénu so šalou terenou, ktoré zjed-
nocuje organickú a anorganickú přírodu, oranžéria
s exotickými rastlinami a amfiteatrálna dispozícia
v spodnej časti tzv. pálffyovského dvora, sú histo-
ricko-filozofickým obrazem absolútneho nároku
vlastníkov a estetickým reflexom pálffyovskej mo-
censkej neobmedzenosti. Kultivácia krajiny je tu
výrazom spoločenskej kultúry.
Akty k „šlachtickému obydliu“ v Dlhej ulici
(Leningradská a Nálepková) sa stále len nefahko
interpretujú. Podlá Korabinského třeba vychádzať
z dvoch palácov Jána Pálffyho na tej istej ulici.
K budově na dnešnej Leningradskej ulici, ktorá sa
nezachovala, považuje Korabinsky za dóležitú
staršiu správu. Hovoří, že cisár Ferdinand III. dal
roku 1665 10000 zlatých na obnovu domu, ktorý
mal zadnú budovu v dnešnej Gorkého ulici. Roz-
siahle práce od roku 1710 do roku 1740 na Pálffyho
paláci, v 19. storočí sčasti stavebné upravenom, sú
medzerovito zachytené úctami: Zmienky o úpra-
vách v panských izbách, o nových oknách, štukatú-
rach, o obnově střechy a schodiska vedú k závěru,
že šlo o barokizovanie budovy. Účast’ domáceho
sochára Andreja Hútera, známého z pósobenia na
kaplnke sv. Kataríny, na Esterházyho paláci (Ná-
lepková č. 13) a na Letnom arcibiskupskom paláci,
svědčí o náročnosti přestavby.
Předložené dokumenty sú ako sme už spomenuli
v úvode, fragmentárnymi svedectvami o umelecko-
-kultúrnohistorickej kontinuitě na západnom Slo-
vensku v 17. a 18. storočí. V budúcnosti však bude
potřebné čerpat' z prameňov v širšom rozsahu.
196