Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1991

Page: 239
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1991/0249
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
jednak ideovo-politickým či Státotvorným aspektom tejto témy,
důležitým pre Gemer ako okrajovů oblast' uhorského štátu so
zmiešaným obyvatelstvům. Táto státotvorná intencia našla
podlá autora výraz i v častom zobrazovaní národných uher-
ských svátcov v gemerskom prostředí. Patřičná pozornost’ sa
venuje aj frekventovanosti dalších svátých patrónov a vymedzu-
jù sa základné mysticko-eucharistické, eschatologické, magicko-
-ochranné a symbolicko-triumfálne významy maliarskych cyk-
lov, výjavov a izolovaných sváteckých postáv.
Komplexný pohlad dopíňa rozbor dekorativně pósobivej,
abstraktnej výzdoby ornamentálnych bordúr či rámov. Členia
maliarske výjavy do jednotlivých superponovaných pásov, verti-
kálně ich oddelujů, zároveň však — ako na to autor upozornil
— prekrývajú miesta spojov medzi jednotlivými úsekmi malieb,
namalovanými zvyčajne v priebehu jedného dňa (tzv. giornata).
Druhý typ ornamentánej výzdoby, podobné ako prvý tesne
spátý s talianskym trecentom, sa týká polychromie architekto-
nických článkov v interiéri a bol určený predovšetkým esteticko-
-optickej funkcii, odlahčoval a animoval statickosť jednodu-
chých kamenných foriem a prispieval k symbióze malby s archi-
tektůrou. Základné geometrické schémy rozličných typov orna-
mentálnych rámov sú použité ako grafické doplňky na okrajoch
knihy a zároveň rozdělené do 12 najčastejšich typov v katalógo-
vej časti. Togner vymedzuje ich vztahy k neapolskému a toskán-
skému freskovému maliarstvu a počiatky takejto integrálnej
maliarskej výzdoby v Gemeri spája s príchodom vandrovných
talianskych majstrov do tejto oblasti.
Klůčový význam pre vznik a orientáciu gemersko-malo-
hontskej maliarskej produkcie gotickej periody připisuje Togner
v IV. kapitole freskovej výzdobě kostolov v Plešivci — centre
bebekovského dominia — a v Šiveticiach, objavenej len poměr-
ně nedávno. Ako vo váčšine prípadov, aj pri plešiveskom kosto-
le předpokládá viac-menej priamu závislost’, resp. náváznosť
malieb na ukončenie stavebného vývoja. Malby tunajšieho pres-
bytéria, uskutočnené v technologii právej fresky (fresco buono),
sa podlá Tognera stali akousi bránou prenikania vplyvov talian-
skeho trecenta na Gemer. Datuje ich hned po polovici storočia
a připisuje dvom monumentálně cítiacim vagantným umelcom
z Talianska, identickým s tvorcami maliarskych dekorácií hrad-
nej kaplnky v Ostrihome (zo 40. rokov) a kostola v juhosloven-
ských Sazdiciach. Boli akiste dobré oboznámení — ako na to
upozornila už M. Prokoppová — so siensko-florentskou mal-
bou pogiottovského prúdu, ktorý mal na dlhší čas poznačit’ aj
ráz gemerského umenia. Podlá Tognerovej mienky šlo však
v tvorbě ostřihomských majstrov o prúd, přefiltrovaný Neapo-
lom.
Pósobenie majstrov ostrihomskej kaplnky v Gemeri však
bolo podlá autora len příležitostné; okrem Plešivca připisuje
jednému z nich ešte účast’ na prvej fáze výmalby kostola v Štítni-
ku, kde vytvořil typický taliansky výjav Triumfu smrti. Za
skutočného iniciátora gotickej malby v skúmanom regióne prê-
te považuje až ďalšieho významného majstra — privandroťalca
z Talianska. Nazval ho podlá zatial jedinej známej práce Hlav-
ným majstrom zo Sivetíc a kořene jeho štýlu nachádza rovnako
v hlavných trendoch florentsko-sienskej pogiottovskej malby.
Togner předpokládá, že z dielne pósobiacej v šivetickej rotundě
vyšli ďalšie velké osobnosti nadregioálneho významu — Majster
ochtinského presbyteria a Majster kraskovských malieb. V pred-

poslednej, V. kapitole rozoberá podrobné charakter výtvarného
prejavu oboch týchto majstrov, odhaluje širokú dielenskú pro-
dukciu s nimi spojenû a odvíja sieť užších i volnějších dielensko-
-štýlových súvislosti. Na rozdiel od staršej litertůry zdórazňuje
u prvého z nich prioritu malieb v Ochtinej před malbami v Ko-
celovciach a dalšími vlastnými dielenskými prácami (Rimavské
Brezovo, Štítnik, Turíčky v Novohradskej stolici, Kyjatice,
Chyžné, Držkovce, Rákoš). U Majstra kraskovských malieb
předpokládá opáť taliansky póvod (čím zároveň nepriamo po-
dopiera oprávněnost’ skoršieho datovania jeho vyspělých výtvo-
rov) a širšie florentsko-bolonsko-tirolské východiská. Vysoko
hodnotí jeho kresliarske schopnosti, zmysel pre detail, lyrizmom
podfarbený výraz, obratnost’ v naratívnom prerozprávaní dra-
matického deja, farebnú modeláciu gracióznych postáv i svietivý
zlatisto-hnedý kolorit. U Majstra ochtinského presbytéria, ako
hlavného protagonistu gemerskej malby 2. polovice 14. storo-
čia, doceňuje uvolněnější rukopis, lapidárnosť podania, bohat-
stvo farebnosti a dálekosiahlu štylizáciu, podriaďujůcu tvary
plynulému lineárnemu rytmu kriviek. Všetky tieto znaky —
charakteristické pre internacionálny sloh kulminujúci na přelo-
me 14. a 15. storočia — Togner chápe, v spojitosti s raným
vročením do 60.—80. rokov, len ako příznaky budúceho vývoja
a tvorbu oboch majstrov charakterizuje len ako anticipáciu či
předstupeň spomenutého medzinárodného štýlu, ktorý sa
v strednej Europe začal presadzovať ku konců 14. storočia.
V poslednej, VI. kapitole (Monumentálna malba v 75. storo-
čí) zdórazňuje autor kontinuitu tvorby s predchádzajúcim storo-
čím. Menší počet zachovaných malieb z tejto periody zdóvodňu-
je neskoršími, novověkými úpravami loďových priestorov, ne-
poměrně častějšími v pomere k presbytériám. K slovu sa tu
dostávajú opáť novoobjavené malby, známe zatial len čiastkovo
— zo sondážnych prieskumov. Togner poukazuje na formova-
nie sa nových dielní a zrod dalších maliarskych osobnosti. Ne-
málo miesta venuje predovšetkým štítnickému kostolu, postup-
nému doplňaniu jeho celistvej maliarskej výzdoby a unikátnym
obrazovým motívom. Náročnejšia ikonografická náplň tu podlá
Tognera odráža určenie malieb pre vyspělejší sociálny okruh
městského obyvatelstva. Zároveň tu už eviduje nové výtvarné
chápanie, vyznačujúce sa úsilím o zobrazenie krajinných a ar-
chitektonických výrezov.
Svojským zorným uhlom pohladu na gemerskú monumen-
tálnu malbu a neepigonskou interpretáciou jej slohových výcho-
dísk přispěl Togner k podstatnému preskupeniu celej problema-
tiky. Rozšířil ju a aktualizoval radom zásadných otázok, týkajú-
cich sa európskeho kontextu středověkého umenia Slovenska
(resp. jednotlivých slovenských uměleckých oblastí), jeho posta-
venia vlomto kontexte, duchovnej potencie reagovat’ na kultúr-
no-umelecké podněty a štýlové prúdy z Juhu i Západu, otázok
súvisiacich s transformováním týchto podnetov v procese zdo-
mácňovania a pod. Spochybnením Dvořákovej předpokladu
účasti eklektických proviněných majstrov zo severotalianskeho
Furlanska (Friaulska) okolo přelomu 14. a 15. storočia na
výmalbe gemersko-malohontských kostolov a nastolením vlast-
nej hypotézy o časovo bezprostřednějších,priamych kontaktoch
Gemera s talianskymi centrami pogiottovského trecenta otvoril
opáť túto dóležitú problematiku, ktorá sa čoskoro akiste znovu
objaví na našej umeleckohistorickej scéně.
(Juraj Žáry)
239
loading ...