DOI article:
Bořutová, Dana: [Rezension von: Österreichische Gesellschaft für Denkmal- und Ortsbildpflege, Landhaus und Villa in Niederösterreich 1840-1914]
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51721#0187
problémy doby, pre ktoré třeba hlbšie skúmať významy spaté s
formálnou stránkou tejto architektúry.
Druhou v poradí je štúdia Patricka Werknera nazvaná
K stavebnej úlohe mestskej vily v neskorom 19. storočí. Po krátkom
exkurze do histórie stavebného typu charakterizuje autor mestskú vilu
19. storočia ako nové stavebné riešenie obydlia pre novů vrstvu blaho-
bytného meštianstva. K jej charakteristikám patří, že bývá situovaná
v zeleni, vzdialená od hektického centra města, v prostředí, kde bývá
súčasťou ensemblů spolu s ďalšími vilami. V druhej polovici 19.
storočia sa vila rozvíjala sprvu ako klasicistické vidiecke sídlo velko-
buržoázie, neskór ako městská stavba. Do vývoja zasiahol vplyv
Anglie, ktorý priniesol na jednej straně nadväzovanie na gotiku,
malebnosť stvámenia, vofncsť zoskupenia a váčší priestor pre fantá-
ziu architekta či zámožného objednávatefa, a na druhej straně
tendencie k budovaniu kolónií jednorodinných domkov, ktorých
obytnosť sa v porovnaní s nájomnými domami hodnotila ovel’a vyššie.
V roku 1872 založili architekti Eitelberger a Ferstel Wiener Cottage-
Verein, s myšlienkou odl’ahčiť hustotu obytných štvrtí a vytvoriť pre
město určitýrezervoárvzduchu - teda s celkom modernou myšlienkou
ozdravenia celého městského organizmu. Po tvaroslovnej stránke
inklinovali městské vily vo svojich počiatkoch k uplatneniu neore-
nesancie, neskôr sa slohové zdroje zmnožili a spájali sa do tzv. zmie-
šaného štýlu, ku konců storočia často obohateného množstvom
ornamentu. Městská architektura 19. storočia právě vo vilách priniesla
diela s najvačšou fantáziou, komponované s ohl’adom na repre-
zentáciu a na účinok v obraze ulice. Dlhú dobu sa táto architektura
přirovnávala ku gýču, ale dnes (v súvislosti s novým odstupom od
funkcionalizmu) sa opať cení individuálny výraz a fasádě sa přiznává
právo na samostatnosť voči vnútomému organizmu stavby.
Mario Schwarz v štúdii Vývinové tendencie vo vilovej
architektuře griinderského obdobia v Dolnom Rakúsku přibližuje v
krátkých analytických náčrtoch osem konkrétných príkladov vilových
stavieb spomenutej oblasti - sů to: vila barona Sinu v Mauerbachu
(ktorú odlišné od doterajšej literatury připisuje A.Pichlovi, a nie
T.Hansenovi, 1840), vila grófa Münch-Bellinghausena v Mérkenstei-
ne (JJ.Romano, 1843), vidiecke sídlo v Badene (Ch.L.Förster a
T.Hansen, 1847), vila baróna Pereiru v Altenburgu (Ch.L.Förster a
T.Hansen, 1849), vidiecke sídlo rodiny Wasserburger v Badene
(Sicardsburg, van der Null, 1850), vila Gross v Komeuburgu
(W.Bäumer, 1871), vila viedenského bankára Voelckera v
Kritzendorfe (E.Förster, 1871) a vila Mitscha v Hadersdorfe
(W.Bäumer, 1872). Ilustrujú rôzne spôsoby architektonického
stvárnenia a začlenenia do krajiny.
Aj v ďalšom příspěvku Architektura vidieckeho sídla na příklade
Reichenau sa ten istý autor zameriava na konkrétné příklady. Rozvoj
architektúry vidieckeho sídla sa v oblasti Reichenau spája s vybu-
dováním železnice (1854), ktorá poskytla nový zážitok - simultánny
obraz krajiny v postupnom pohybe. Cez náčrt histórie rozvoja
rekreačnej architektúry v údolí Reichenau a cez analýzu jednotlivých
významných stavieb sa autor dostává k zovšeobecňujúcemu závěru, že
tu boli vytvořené dve jasné odlišné možnosti stvámenia vidieckeho
sídla: 1/ stavby reprezentované vilou Wartholz, ktoré kladli silnější
důraz na vonkajší účinok a na působenie stavby v krajině a snažili sa
spájať, obmieňať a stupňovať štýlové citáty podávané v duchu
romantického historizmu; 2/ stavby představované vilou Hebra alebo
vilou Jacobsen, ktoré sa stavali plné do služby dosiahnutia opti-
málneho zážitku z krajiny a postupné viedli k neočakávanému zosúla-
deniu s romantickým ideálom krajiny z konca 18. storočia. Tieto dva
základné typy stavieb sa v oblasti Reichenau rozvíjali až do konca
trvania monarchie ako vidiecke sídla šlachty na jednej straně a ako
jednoduché typy malej vily, často drevenej stavby v tirolskom či
švajčiarskom štýle na druhej straně.
Klaus Eggert v štúdii Aspekty dolnorakúskej vilovej architektúry
kontinuizmu sa zaoberá Specifickou črtou vilovej architektúry 19.
storočia. Kontinuita sa ponímala jednak v rovině historickej
nadväznosti (využíváme podnetov minulých slohov), a jednak v rovině
nadväznosti na prostredie. Vila je (podl’a defimcie prof. Geula)
stavebný typ, v ktorom sa majú romantickým spůsobom vyjadriť konti-
nuálně přechody od stavby k pril’ahlej krajině tak, aby táto výrazné
spolupracovala s obrazom architektúry. K základným znakom vily
patří predzáhrada, veranda, otvorené balkóny, loggie, arkiere, teda
prvky prelínania architektúry s okolím. V půdoryse i náryse bola
kontinuistická vila skladbou viacerých častí, ktoré (na rozdiel od
nájomného domu) sú relativné samostatné. Hlavné obytné miestnosti
vidieckych domov bývajú na přízemí, v meste na l.poschodí.
"Obydlie" v zmysle kontinuizmu je vlastným svetom pána domu. Zo
základných typov vil autor analyzuje vily, ktoré sa přibližovali
vidieckym zámkom (například Silbererschloss, vilu arcivojvodu Otta
v Schonau a iné) a městské vily (například v Kremse).
Mario Schwarz jeaj autorom ďalších dvoch príspevkov. Štúdia
Šlýlová situdcia v stavbě vü na přelome storočí opäf vychádza z analýzy
konkrétného materiálu. V prvej časti autor sleduje uplatnenie a rozší-
renie tzv. Heimatstilu na vilách v oblasti Semmeringu, v ďalších
přibližuje vilové stavby pochádzajúce od významných architektov
daného obdobia: vilu Friedmann v Hinterbrúhle od J.M.Olbricha
(1898-99) a vilu Loos v Melku od J.Plečnika (1901), ako aj vilový
ensemble v Brunne (am Gebirge, 1902-12), ktorý projektoval Wagne-
rovžiak Sepp Hubatsch (ide o sériu domov usporiadaných v radovej
zástavbě s odlišným stvámením fasád).
Posledná štúdia Maria Schwarza v tejto knihe má názov Vily
griinderského obdobia ako problém pamiatkovej starostlivosti. Přibli-
žuje stav, v akom sa dnes vilové stavby z druhej polovice 19. storočia
nachádzajú a uvádza do situácie a problémov, s ktorými sa potýká
pamiatková starostlivosť. Přístup k ich riešeniu ilustruje autor na
troch vybraných príkladoch: Ide o pol’ovnicke sídlo na Hochreith při
Hohenbergu (postavené okolo roku 1900 oceliarskym prie-
myselníkom K.Wittgensteinom), ďalej o vilu bankára Pereiru pri
Grafensteine (Altenberg an der Donau, dielo architektov Förstera a
Hansena) a o vilu Scherz v Temitz-Sankt Johann (ktorá sa dává do
súvisu s T.Hansenom, 1878-80). Projekty pamiatkovej obnovy týchto
stavieb vychádzajú z principu zosúladenia stavebného stavu histo-
rických vidieckych sídel s možnosťami ich využitia v súvislosti s novým
(niekedy oproti původnému celkom odlišným) účelom.
Hoci štúdie uverejnené v publikácii Vidiecke sídlo a vila... sa
opierajú o konkrétné architektonické pamiatky z Dolného Rakúska,
můžu byť v mnohom poučné i pre nás. Náš architektonický materiál z
druhej polovice 19. storočia je vážnejšou teoreticko-historickou refle-
xiou takmer nedotknutý, a pokial’ ide o stav uchovania, zazna-
menáváme mnohé neadekvátně zásahy a mnohé straty. Ak
ponecháme stranou samu historickú a regionálnu kontextuálnosť
našej a rakúskej architektúiy v danom období, můžu nám příspěvky
tejto publikácie poslúžiť aj z hl’adiska metodiky typovej a štýlovej
diferenciácie a klasifikácie (P.Werkner, K.Eggert, M.Schwarz) alebo
z hl’adiska porovnania metodiky revitalizácie pamiatok tohto druhu
177
formálnou stránkou tejto architektúry.
Druhou v poradí je štúdia Patricka Werknera nazvaná
K stavebnej úlohe mestskej vily v neskorom 19. storočí. Po krátkom
exkurze do histórie stavebného typu charakterizuje autor mestskú vilu
19. storočia ako nové stavebné riešenie obydlia pre novů vrstvu blaho-
bytného meštianstva. K jej charakteristikám patří, že bývá situovaná
v zeleni, vzdialená od hektického centra města, v prostředí, kde bývá
súčasťou ensemblů spolu s ďalšími vilami. V druhej polovici 19.
storočia sa vila rozvíjala sprvu ako klasicistické vidiecke sídlo velko-
buržoázie, neskór ako městská stavba. Do vývoja zasiahol vplyv
Anglie, ktorý priniesol na jednej straně nadväzovanie na gotiku,
malebnosť stvámenia, vofncsť zoskupenia a váčší priestor pre fantá-
ziu architekta či zámožného objednávatefa, a na druhej straně
tendencie k budovaniu kolónií jednorodinných domkov, ktorých
obytnosť sa v porovnaní s nájomnými domami hodnotila ovel’a vyššie.
V roku 1872 založili architekti Eitelberger a Ferstel Wiener Cottage-
Verein, s myšlienkou odl’ahčiť hustotu obytných štvrtí a vytvoriť pre
město určitýrezervoárvzduchu - teda s celkom modernou myšlienkou
ozdravenia celého městského organizmu. Po tvaroslovnej stránke
inklinovali městské vily vo svojich počiatkoch k uplatneniu neore-
nesancie, neskôr sa slohové zdroje zmnožili a spájali sa do tzv. zmie-
šaného štýlu, ku konců storočia často obohateného množstvom
ornamentu. Městská architektura 19. storočia právě vo vilách priniesla
diela s najvačšou fantáziou, komponované s ohl’adom na repre-
zentáciu a na účinok v obraze ulice. Dlhú dobu sa táto architektura
přirovnávala ku gýču, ale dnes (v súvislosti s novým odstupom od
funkcionalizmu) sa opať cení individuálny výraz a fasádě sa přiznává
právo na samostatnosť voči vnútomému organizmu stavby.
Mario Schwarz v štúdii Vývinové tendencie vo vilovej
architektuře griinderského obdobia v Dolnom Rakúsku přibližuje v
krátkých analytických náčrtoch osem konkrétných príkladov vilových
stavieb spomenutej oblasti - sů to: vila barona Sinu v Mauerbachu
(ktorú odlišné od doterajšej literatury připisuje A.Pichlovi, a nie
T.Hansenovi, 1840), vila grófa Münch-Bellinghausena v Mérkenstei-
ne (JJ.Romano, 1843), vidiecke sídlo v Badene (Ch.L.Förster a
T.Hansen, 1847), vila baróna Pereiru v Altenburgu (Ch.L.Förster a
T.Hansen, 1849), vidiecke sídlo rodiny Wasserburger v Badene
(Sicardsburg, van der Null, 1850), vila Gross v Komeuburgu
(W.Bäumer, 1871), vila viedenského bankára Voelckera v
Kritzendorfe (E.Förster, 1871) a vila Mitscha v Hadersdorfe
(W.Bäumer, 1872). Ilustrujú rôzne spôsoby architektonického
stvárnenia a začlenenia do krajiny.
Aj v ďalšom příspěvku Architektura vidieckeho sídla na příklade
Reichenau sa ten istý autor zameriava na konkrétné příklady. Rozvoj
architektúry vidieckeho sídla sa v oblasti Reichenau spája s vybu-
dováním železnice (1854), ktorá poskytla nový zážitok - simultánny
obraz krajiny v postupnom pohybe. Cez náčrt histórie rozvoja
rekreačnej architektúry v údolí Reichenau a cez analýzu jednotlivých
významných stavieb sa autor dostává k zovšeobecňujúcemu závěru, že
tu boli vytvořené dve jasné odlišné možnosti stvámenia vidieckeho
sídla: 1/ stavby reprezentované vilou Wartholz, ktoré kladli silnější
důraz na vonkajší účinok a na působenie stavby v krajině a snažili sa
spájať, obmieňať a stupňovať štýlové citáty podávané v duchu
romantického historizmu; 2/ stavby představované vilou Hebra alebo
vilou Jacobsen, ktoré sa stavali plné do služby dosiahnutia opti-
málneho zážitku z krajiny a postupné viedli k neočakávanému zosúla-
deniu s romantickým ideálom krajiny z konca 18. storočia. Tieto dva
základné typy stavieb sa v oblasti Reichenau rozvíjali až do konca
trvania monarchie ako vidiecke sídla šlachty na jednej straně a ako
jednoduché typy malej vily, často drevenej stavby v tirolskom či
švajčiarskom štýle na druhej straně.
Klaus Eggert v štúdii Aspekty dolnorakúskej vilovej architektúry
kontinuizmu sa zaoberá Specifickou črtou vilovej architektúry 19.
storočia. Kontinuita sa ponímala jednak v rovině historickej
nadväznosti (využíváme podnetov minulých slohov), a jednak v rovině
nadväznosti na prostredie. Vila je (podl’a defimcie prof. Geula)
stavebný typ, v ktorom sa majú romantickým spůsobom vyjadriť konti-
nuálně přechody od stavby k pril’ahlej krajině tak, aby táto výrazné
spolupracovala s obrazom architektúry. K základným znakom vily
patří predzáhrada, veranda, otvorené balkóny, loggie, arkiere, teda
prvky prelínania architektúry s okolím. V půdoryse i náryse bola
kontinuistická vila skladbou viacerých častí, ktoré (na rozdiel od
nájomného domu) sú relativné samostatné. Hlavné obytné miestnosti
vidieckych domov bývajú na přízemí, v meste na l.poschodí.
"Obydlie" v zmysle kontinuizmu je vlastným svetom pána domu. Zo
základných typov vil autor analyzuje vily, ktoré sa přibližovali
vidieckym zámkom (například Silbererschloss, vilu arcivojvodu Otta
v Schonau a iné) a městské vily (například v Kremse).
Mario Schwarz jeaj autorom ďalších dvoch príspevkov. Štúdia
Šlýlová situdcia v stavbě vü na přelome storočí opäf vychádza z analýzy
konkrétného materiálu. V prvej časti autor sleduje uplatnenie a rozší-
renie tzv. Heimatstilu na vilách v oblasti Semmeringu, v ďalších
přibližuje vilové stavby pochádzajúce od významných architektov
daného obdobia: vilu Friedmann v Hinterbrúhle od J.M.Olbricha
(1898-99) a vilu Loos v Melku od J.Plečnika (1901), ako aj vilový
ensemble v Brunne (am Gebirge, 1902-12), ktorý projektoval Wagne-
rovžiak Sepp Hubatsch (ide o sériu domov usporiadaných v radovej
zástavbě s odlišným stvámením fasád).
Posledná štúdia Maria Schwarza v tejto knihe má názov Vily
griinderského obdobia ako problém pamiatkovej starostlivosti. Přibli-
žuje stav, v akom sa dnes vilové stavby z druhej polovice 19. storočia
nachádzajú a uvádza do situácie a problémov, s ktorými sa potýká
pamiatková starostlivosť. Přístup k ich riešeniu ilustruje autor na
troch vybraných príkladoch: Ide o pol’ovnicke sídlo na Hochreith při
Hohenbergu (postavené okolo roku 1900 oceliarskym prie-
myselníkom K.Wittgensteinom), ďalej o vilu bankára Pereiru pri
Grafensteine (Altenberg an der Donau, dielo architektov Förstera a
Hansena) a o vilu Scherz v Temitz-Sankt Johann (ktorá sa dává do
súvisu s T.Hansenom, 1878-80). Projekty pamiatkovej obnovy týchto
stavieb vychádzajú z principu zosúladenia stavebného stavu histo-
rických vidieckych sídel s možnosťami ich využitia v súvislosti s novým
(niekedy oproti původnému celkom odlišným) účelom.
Hoci štúdie uverejnené v publikácii Vidiecke sídlo a vila... sa
opierajú o konkrétné architektonické pamiatky z Dolného Rakúska,
můžu byť v mnohom poučné i pre nás. Náš architektonický materiál z
druhej polovice 19. storočia je vážnejšou teoreticko-historickou refle-
xiou takmer nedotknutý, a pokial’ ide o stav uchovania, zazna-
menáváme mnohé neadekvátně zásahy a mnohé straty. Ak
ponecháme stranou samu historickú a regionálnu kontextuálnosť
našej a rakúskej architektúiy v danom období, můžu nám příspěvky
tejto publikácie poslúžiť aj z hl’adiska metodiky typovej a štýlovej
diferenciácie a klasifikácie (P.Werkner, K.Eggert, M.Schwarz) alebo
z hl’adiska porovnania metodiky revitalizácie pamiatok tohto druhu
177