DOI issue:
Obsah
DOI article:Germ, Tine: A curious collection of curious deaths in Theatrum mortis humanae tripartitum by Johann Weichard Valvasor: context, sources, invention
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.52446#0065
sélection of varions death cases: this was an excellent
chance for the author, who was obviously an admirer
of the genre of curions and horror stories, to show
his composure and wittiness, stoic unconcern and
cosmopolitan easy-going attitude, which he valued
in the great French and German forerunners.44 Witty
flirtation with the reader within this context is a
characteristic feature of the literary genre of “théâ-
tres” with edifying and picturesque death stories.
It demonstrates in an unobtrusive way the author’s
érudition, mastery of subject matter and unbiased
view on the excesses of human nature. It is also in
this respect that Valvasor proves to be a man of his
time, a cosmopolitan, polymath and writer, who with
his Theatrum mortis humanae tripartitum enters into a
clearly recognizable mainstream of Baroque popu-
lär literatuře. At the same time his work represents
an interesting contribution to the iconography of
Death in the early modem period both in the fields
of literatuře and visual arts.
Nezvyčajný súbor kurióznych úmrtí v diele Johanna Weicharda Valvasora
Theatrum mortis humanae tripartitum-. kontext, zdroje, přínos
Resumé
Dieto Theatrum mortis humanae tripartitum (1682) od
kraňského polyhistora Johanna Weicharda Valvasora
(1641 — 1693) móžeme zařadit’ do žánru alegorické;
morálno-didaktickej poezie, ktorý bol v období baro-
ka velmi obfúbený. Pozostáva z troch kapitol, ktoré
spája myšlienka l’udskej pominutel’nosti a nevyhnut-
nosti smrti: Saltus mortis, Dana généra mortis — obrazy
smrti známých aj menej známých 1’udí od antiky až
po autorovu súčasnosť, a Poenae damnatorum, kde
sú znázorněné pekelné muky zatratených. Kniha je
bohato ilustrovaná mědirytinami Andreasa Trosta.
V druhej kapitole Vanagenera mortis Valvasor v krát-
kých epigramech, ilustrovaných rytinami vytvoře-
nými podl’a kresieb slovinského kresliara Johanna
Kocha, opísal 35 úmrtí. Napriek svojej zaujímavej
ikonografii však táto kapitola doteraz nebola pred-
metom vědeckého výskumu. Vzhl’adom na absenciu
náležitej ikonografické; analýzy bola jednoducho
opísaná ako „nezvyčajný súbor kurióznych úmrtí“.
Stúdia sa zameriava na ikonografiu kapitoly Vana
genera mortis, jej umělecký kontext a vznik. Prvýkrát
sa tiež podařilo určit’ priame literárně zdroje auto-
rovej inšpirácie a jeho vzťah k tradicii renesančného
a barokového žánru poetických príbehov o smrti.
Analýza veršov a rytin odhaluje špecifické kritériá,
ktoré Valvasor použil pri výstavbě tejto kapitoly,
charakteristické znaky jeho popasovania sa s danou
témou a jeho originálny príspevok k ikonografii
smrti začiatku novověku v oblasti literatúry, ako aj
výtvarného umenia.
44 For a brief outline of this genre and its roots see: SCHEN-
DA, R.: Jämerliche Mordgeschichte: Harsdörffer, Huber,
Zeiller und französische Tragica des 16. und 17. Jahrhunderts.
In: HARMENING, D. - WIMMER, E. (eds.): Volkskultur
— Geschichte — Region. Festschrift für Wolfgang lirückner yum 60.
Geburtstag. Würzburg 1990, pp. 530-551.
63
chance for the author, who was obviously an admirer
of the genre of curions and horror stories, to show
his composure and wittiness, stoic unconcern and
cosmopolitan easy-going attitude, which he valued
in the great French and German forerunners.44 Witty
flirtation with the reader within this context is a
characteristic feature of the literary genre of “théâ-
tres” with edifying and picturesque death stories.
It demonstrates in an unobtrusive way the author’s
érudition, mastery of subject matter and unbiased
view on the excesses of human nature. It is also in
this respect that Valvasor proves to be a man of his
time, a cosmopolitan, polymath and writer, who with
his Theatrum mortis humanae tripartitum enters into a
clearly recognizable mainstream of Baroque popu-
lär literatuře. At the same time his work represents
an interesting contribution to the iconography of
Death in the early modem period both in the fields
of literatuře and visual arts.
Nezvyčajný súbor kurióznych úmrtí v diele Johanna Weicharda Valvasora
Theatrum mortis humanae tripartitum-. kontext, zdroje, přínos
Resumé
Dieto Theatrum mortis humanae tripartitum (1682) od
kraňského polyhistora Johanna Weicharda Valvasora
(1641 — 1693) móžeme zařadit’ do žánru alegorické;
morálno-didaktickej poezie, ktorý bol v období baro-
ka velmi obfúbený. Pozostáva z troch kapitol, ktoré
spája myšlienka l’udskej pominutel’nosti a nevyhnut-
nosti smrti: Saltus mortis, Dana généra mortis — obrazy
smrti známých aj menej známých 1’udí od antiky až
po autorovu súčasnosť, a Poenae damnatorum, kde
sú znázorněné pekelné muky zatratených. Kniha je
bohato ilustrovaná mědirytinami Andreasa Trosta.
V druhej kapitole Vanagenera mortis Valvasor v krát-
kých epigramech, ilustrovaných rytinami vytvoře-
nými podl’a kresieb slovinského kresliara Johanna
Kocha, opísal 35 úmrtí. Napriek svojej zaujímavej
ikonografii však táto kapitola doteraz nebola pred-
metom vědeckého výskumu. Vzhl’adom na absenciu
náležitej ikonografické; analýzy bola jednoducho
opísaná ako „nezvyčajný súbor kurióznych úmrtí“.
Stúdia sa zameriava na ikonografiu kapitoly Vana
genera mortis, jej umělecký kontext a vznik. Prvýkrát
sa tiež podařilo určit’ priame literárně zdroje auto-
rovej inšpirácie a jeho vzťah k tradicii renesančného
a barokového žánru poetických príbehov o smrti.
Analýza veršov a rytin odhaluje špecifické kritériá,
ktoré Valvasor použil pri výstavbě tejto kapitoly,
charakteristické znaky jeho popasovania sa s danou
témou a jeho originálny príspevok k ikonografii
smrti začiatku novověku v oblasti literatúry, ako aj
výtvarného umenia.
44 For a brief outline of this genre and its roots see: SCHEN-
DA, R.: Jämerliche Mordgeschichte: Harsdörffer, Huber,
Zeiller und französische Tragica des 16. und 17. Jahrhunderts.
In: HARMENING, D. - WIMMER, E. (eds.): Volkskultur
— Geschichte — Region. Festschrift für Wolfgang lirückner yum 60.
Geburtstag. Würzburg 1990, pp. 530-551.
63