DOI Artikel:
Račekova, Jarmila: Súčasné umelecké sklo na Slovensku
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0152
148
Jaroslav Taraba, Poháre na vodu, krištál, fúkané sklo, vy-
brusovaný dekor, 1963. Fotografia L. Rotta
přesadit’ sklené dřelo, v ktorom logika tvaru vy-
viera -z rešpektovania funkcie a výrobných š-pe-
ciálností.
K vyhraněnému vlastnému výtvarnému názoru
dospieval Karol Hoioško postupné v paťdesiatych
rokoch. Důležitý bol — najma v druhej polovici
paťdesiatych rokov — styk s českým prostředím,
ktoré ho dokázalo- podpořit’, lebo málo rovnaké
smerovanie.13
Velký význam mali najma nové idey, ktoré
sa zrodili na Vysokej škole umeleckopriemyselnej
v Prahe — v ateliér! Jozefa Kaplického — a
ktoré sformovali podstatu snažení povojnovej
československej proiduikcie v oblasti Užitkového
skla. Okolnost’, že sa tieto myšlienky neživili vý-
sledkami, ale šli k prameňom, spojovala ich
v širších -súvislostiach s východis-kami moderného
umenia.14 Týká sa to najma prvého obdobia
účinkovania Kaplického1 ateliéru (1949—1953).
Tenkostenné sklo, ako protiváha tradičného ma-
sívneho olovnatého- krištála, sa tu tvarovalo fú-
kaním do dřevených foriem. Výtvarná imaginá-
cia sa podriaďovala věcnosti, funkčnosti a civil-
nosti. V praxi sa -zdórazňovala maximálna zod-
povědnost’, di-sciplinovanoisť vo vztahu k materiá-
lu. P-ožiadavka až úzkostlivěj přepracovanosti ná-
vrhu vylúčila akúkolvek samoúčelná improvizá-
ciu. Profil nádoby a -roizdiel sily črepu boli jedi-
ným výtvarným prostriedkom a sodno-draselné
sklo jediným uznávaným sklom.15
Karel Hoioško přispěl do tohto dobového úsilia
svojským spôsobom a vlastnými názorná. Vědo-
mosti -dvojakého druhu — výtvarné i sklářské
umožnili mu aplikovat' výtvarný cit bez sklonu
k samoúčelnému formalizmu.
Autorovo názorové vyz-rievanie směrovalo —
ako to můžeme sledovat’ na prácach z prvej po-
lovice paťdesiatych rokov — k jednoduchosti
obrysovej linie a čistotě výrazu. V návrhoch ná-
pojových súprav sa Hoioško sústredil na hladký,
nedekorovaný tvar, zachovávajúc tradíciou dané
členenie pohára (dienko, stopka, kupa). Vystup-
ňoval preciznost’ v tvorbě a korekci! návrhu, která
šla do desatín milimetra. Uvědomil si, že výtvar-
ník musí tolerovat' nepřesnosti, nevyhnutné vzni-
kajúce pri transpozícii návrhu do materiálu, sám
návrh však musí rešpektovať absolútnu a komplet-
nú myšlienku autora.
Smerovanie k jednoduchosti obrysovej linie
viedlo od roku 1956 k zavedeniu novej techno-
logie ťahanej- stopky, predstavujú-cej dnes osobi-
tost’ skláme.16
Nešlo, prirodzene, len o problém formy, ale
rovnako nalielhavo aj o problém funkčnosti ná-
pojovej súpravy. Je ťažké navrhnúť súbor za-
ložený na in-ovo-m, původnom tvare bez toho, aby
sa přišlo- do konfliktu s důležitou požiadavkou —
utvořit’ najlepšie podmienky pre konzumáciu roz-
ličných druhov nápojov. Dobrá -sklená súprava
zdaleka nie je len otázkou zjednotenia tvarovej
koncepcie, ale naopak totožnost’ tvarovania a vel-
kosti kupy pri jednotlivých častiach súpravy by
b-0'la v rozpore s jej přesnou a diferencovanou
funkciou.17 Hoioško- sa snažil vyrovnat’ s touto
požiadavkou precíznym odlišením jednotlivých
častí súpravy z hladiska obsahu i základného
tvarovania a súčasne zachovat’ vonkajšiu jednot-
nost’ súiboru.
Výsledkom- ustavičného- precizovania tvaru
Jaroslav Taraba, Poháre na vodu, krištál, fúkané sklo, vy-
brusovaný dekor, 1963. Fotografia L. Rotta
přesadit’ sklené dřelo, v ktorom logika tvaru vy-
viera -z rešpektovania funkcie a výrobných š-pe-
ciálností.
K vyhraněnému vlastnému výtvarnému názoru
dospieval Karol Hoioško postupné v paťdesiatych
rokoch. Důležitý bol — najma v druhej polovici
paťdesiatych rokov — styk s českým prostředím,
ktoré ho dokázalo- podpořit’, lebo málo rovnaké
smerovanie.13
Velký význam mali najma nové idey, ktoré
sa zrodili na Vysokej škole umeleckopriemyselnej
v Prahe — v ateliér! Jozefa Kaplického — a
ktoré sformovali podstatu snažení povojnovej
československej proiduikcie v oblasti Užitkového
skla. Okolnost’, že sa tieto myšlienky neživili vý-
sledkami, ale šli k prameňom, spojovala ich
v širších -súvislostiach s východis-kami moderného
umenia.14 Týká sa to najma prvého obdobia
účinkovania Kaplického1 ateliéru (1949—1953).
Tenkostenné sklo, ako protiváha tradičného ma-
sívneho olovnatého- krištála, sa tu tvarovalo fú-
kaním do dřevených foriem. Výtvarná imaginá-
cia sa podriaďovala věcnosti, funkčnosti a civil-
nosti. V praxi sa -zdórazňovala maximálna zod-
povědnost’, di-sciplinovanoisť vo vztahu k materiá-
lu. P-ožiadavka až úzkostlivěj přepracovanosti ná-
vrhu vylúčila akúkolvek samoúčelná improvizá-
ciu. Profil nádoby a -roizdiel sily črepu boli jedi-
ným výtvarným prostriedkom a sodno-draselné
sklo jediným uznávaným sklom.15
Karel Hoioško přispěl do tohto dobového úsilia
svojským spôsobom a vlastnými názorná. Vědo-
mosti -dvojakého druhu — výtvarné i sklářské
umožnili mu aplikovat' výtvarný cit bez sklonu
k samoúčelnému formalizmu.
Autorovo názorové vyz-rievanie směrovalo —
ako to můžeme sledovat’ na prácach z prvej po-
lovice paťdesiatych rokov — k jednoduchosti
obrysovej linie a čistotě výrazu. V návrhoch ná-
pojových súprav sa Hoioško sústredil na hladký,
nedekorovaný tvar, zachovávajúc tradíciou dané
členenie pohára (dienko, stopka, kupa). Vystup-
ňoval preciznost’ v tvorbě a korekci! návrhu, která
šla do desatín milimetra. Uvědomil si, že výtvar-
ník musí tolerovat' nepřesnosti, nevyhnutné vzni-
kajúce pri transpozícii návrhu do materiálu, sám
návrh však musí rešpektovať absolútnu a komplet-
nú myšlienku autora.
Smerovanie k jednoduchosti obrysovej linie
viedlo od roku 1956 k zavedeniu novej techno-
logie ťahanej- stopky, predstavujú-cej dnes osobi-
tost’ skláme.16
Nešlo, prirodzene, len o problém formy, ale
rovnako nalielhavo aj o problém funkčnosti ná-
pojovej súpravy. Je ťažké navrhnúť súbor za-
ložený na in-ovo-m, původnom tvare bez toho, aby
sa přišlo- do konfliktu s důležitou požiadavkou —
utvořit’ najlepšie podmienky pre konzumáciu roz-
ličných druhov nápojov. Dobrá -sklená súprava
zdaleka nie je len otázkou zjednotenia tvarovej
koncepcie, ale naopak totožnost’ tvarovania a vel-
kosti kupy pri jednotlivých častiach súpravy by
b-0'la v rozpore s jej přesnou a diferencovanou
funkciou.17 Hoioško- sa snažil vyrovnat’ s touto
požiadavkou precíznym odlišením jednotlivých
častí súpravy z hladiska obsahu i základného
tvarovania a súčasne zachovat’ vonkajšiu jednot-
nost’ súiboru.
Výsledkom- ustavičného- precizovania tvaru