DOI Artikel:
Bakoš, Ján: Cesty slovenského dejepisu umenia - zákonitost̕ alebo náhoda?
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51702#0199
195
procesom napätia medzi mnohými zložkami a
prúdmi? A či sa ich poměr a štruktúra historicky
nemenia?
Protiváhu a oporu voči maďarským nárokom
hl’adal a nachádzal slovenský dejepis umenia
právě v českej umenovede. Nielen v jej priamej
pomoci — cestou ispracovávania nášho umenia
českými znalcami — ale aj opieraním sa o vyvi-
nuté metodické postupy a hfadiská v prieibehu
podobného sváru s německou historiografiou.
Přitom však neraz došlo k naivnej simplifikácii
— k úsiliu osamostatnit’ sa od maďarského báda-
nia, od jeho sebavedomého traktovania nášho
umenia ako fenoménu výlučné uhorského alebo
dokonca maďarského, prevádzaním celých úsekov
našich dějin umenia na aprioristicky přijatý, do-
mněle konštantný vztah k českému umeniu.14 Čes-
kou uměno vedou rozvijaná dialektická metodika
zjednocujúca celoeurópske hfadiská so snahou
o postihnutie domácej Specifiky, chápanej teraz
v novom, geograficko-historickom zmysle,14a zo-
stáva, domnievam sa, u nás len velmi málo vy-
užitá. A tak naša disciplína dodnes kolíše medzi
púhym negativizujúcim vzťahom k výsledkom ma-
ďarskej védy a vzťahom obdivným, pasivné pre-
berajúcim. Či však nie je třeba hladať cestu
k vlastnému stanovisku voči celouhorskej perspek-
tivě? Či i my nie sme právoplatnými dedičmi celo-
uhorskej minulosti: Či by sme i my nemali spra-
covávať dějiny umenia v celouhorskom rozmere
— ibaže na rozdiel od maďarských kolegov —
tentoraz z nášho slovenského, zvláštnym postave-
ním našej krajiny v historickom Uhorsku oprávně-
ného hfadiska?
Spočívá však svojráznoisť slovenského dějepisu
Umenia, povedané umeleckohistorickou hantýrkou
— len v křížení českých a maďarských vplyvov?
Poisledné tri desaťročia znamenali nepochybné
nielen rapidně vzrastajúci vztah k vlastnej vý-
tvarnej minulosti, ale, domnievam sa, i (prinaj-
menšom) smerovanie k váčšej sebestačnosti našej
disciplíny. Nedá sa poprieť, že sa vsak dosial na-
chádzame v začiatočných fázach tohto procesu.
Osamostatňovanie sa slovenského dějepisu ume-
uiaprebiehalo predovšetkým vo sféře „základné“:
Vytvořením umenovedných inštitúcií ako základ-
ného předpokladu rozvoj a védy, a rastom počtu
kádrov. Inak povedané — cestou zhora — vy-
tvořením materiálnych podmienok. Je s tým
smerovanie zdola k samostatnosti a sebestačnosti
v rovnováhe? Bolí a sú oibidva tieto faktory —
materiálně podmienky a vnútorné potřeby védy
vždy harmonizované?
V očiach historika umenia jedným z rozhodu -
júcich znakov svojbytnosti nějakého celku je jeho
vlastný vývinový rytmus, vnútorná vývinová kon-
tinuita, schopnost rozvíjať svoje vlastně potencio-
nality. Keby sme sa týmito očami pozřeli na našu
disciplínu, ako iby sa nám javila? Podlá geniálne-
ho viedenského bádatela Aloisa Riegla sa odohrá-
va rozvoj dějepisu umenia, obdobné ako rozvoj
umenia samého — autonomně a cyklicky: Štádiá
analýz a špecializácií bývajú po vyčerpaní všet-
kých svojich možností vystriedané štádiami
univerzálneho a syntetického chápania, aby zase
tie po obdobiach skepsy a skeptiokej deštrukcie
boli následované novými a hlbšími analýzami.15
Tento Rieglov hegelianizmus však třeba niekofko-
rako doplnit’: 1. Vývinový rytmus dějepisu ume-
nia nemusí začat’ nevyhnutné štádiom analýzy.
Východiskovým štádiom — ako dokladajú „okra-
jové“ územia, ako je naše, na ktorých dochádza
k prelínaniu sa rôznych podnetov — može byť
i štádiom předběžných prehfadov. Stádium prvého
zmapovania. Až potom može následovat’ sústrede-
nie sa na špeciálne problémy a ich híbkové spra-
covanie, aby vyústilo do zhrňujúcich syntéz a od
nich, aby postúpilo nielen smerom k syntézám,
opúšťajúcim uzavretosť disciplíny a usilujúcich sa
o prepojenie a spoluprácu s inými oblasťami, ale
aby vyrástlo i do hlboko založenej popularizácie.
Je však niektoré územie tak ideálne čisté, aby
v ňom nedochádzalo ku kríženiu. rôznych podne-
tov? 2. Dějiny umenia, tak ako aj dějiny védy,
nikdy neprebiehaj.ú rieglovským ideálnym ryt-
mom, neprebiehajú výlučné autonomně cyklicky.
Sú výsledkom stretania mnohých, často protisměr-
ných tendenci!. Vnútorný rytmus a identita je len
intenciou každého celku, každého organizmu.
Historická konkrétnost’ vzniká až ako výsledok
sporu tejto autonómnej intencie, vnútornej logiky
s ostatnými, vonkajšími dějinnými intenciami
a tendenciami. Vědný organizmus vtedy dokazuje
svoju tvořivost’ a nezastupitelnost’, keď si v tomto
spore, v tomto vpáde vonkajších vplyvov dokáže
zachovat svoju identitu, ba vývinovú intenciona-
procesom napätia medzi mnohými zložkami a
prúdmi? A či sa ich poměr a štruktúra historicky
nemenia?
Protiváhu a oporu voči maďarským nárokom
hl’adal a nachádzal slovenský dejepis umenia
právě v českej umenovede. Nielen v jej priamej
pomoci — cestou ispracovávania nášho umenia
českými znalcami — ale aj opieraním sa o vyvi-
nuté metodické postupy a hfadiská v prieibehu
podobného sváru s německou historiografiou.
Přitom však neraz došlo k naivnej simplifikácii
— k úsiliu osamostatnit’ sa od maďarského báda-
nia, od jeho sebavedomého traktovania nášho
umenia ako fenoménu výlučné uhorského alebo
dokonca maďarského, prevádzaním celých úsekov
našich dějin umenia na aprioristicky přijatý, do-
mněle konštantný vztah k českému umeniu.14 Čes-
kou uměno vedou rozvijaná dialektická metodika
zjednocujúca celoeurópske hfadiská so snahou
o postihnutie domácej Specifiky, chápanej teraz
v novom, geograficko-historickom zmysle,14a zo-
stáva, domnievam sa, u nás len velmi málo vy-
užitá. A tak naša disciplína dodnes kolíše medzi
púhym negativizujúcim vzťahom k výsledkom ma-
ďarskej védy a vzťahom obdivným, pasivné pre-
berajúcim. Či však nie je třeba hladať cestu
k vlastnému stanovisku voči celouhorskej perspek-
tivě? Či i my nie sme právoplatnými dedičmi celo-
uhorskej minulosti: Či by sme i my nemali spra-
covávať dějiny umenia v celouhorskom rozmere
— ibaže na rozdiel od maďarských kolegov —
tentoraz z nášho slovenského, zvláštnym postave-
ním našej krajiny v historickom Uhorsku oprávně-
ného hfadiska?
Spočívá však svojráznoisť slovenského dějepisu
Umenia, povedané umeleckohistorickou hantýrkou
— len v křížení českých a maďarských vplyvov?
Poisledné tri desaťročia znamenali nepochybné
nielen rapidně vzrastajúci vztah k vlastnej vý-
tvarnej minulosti, ale, domnievam sa, i (prinaj-
menšom) smerovanie k váčšej sebestačnosti našej
disciplíny. Nedá sa poprieť, že sa vsak dosial na-
chádzame v začiatočných fázach tohto procesu.
Osamostatňovanie sa slovenského dějepisu ume-
uiaprebiehalo predovšetkým vo sféře „základné“:
Vytvořením umenovedných inštitúcií ako základ-
ného předpokladu rozvoj a védy, a rastom počtu
kádrov. Inak povedané — cestou zhora — vy-
tvořením materiálnych podmienok. Je s tým
smerovanie zdola k samostatnosti a sebestačnosti
v rovnováhe? Bolí a sú oibidva tieto faktory —
materiálně podmienky a vnútorné potřeby védy
vždy harmonizované?
V očiach historika umenia jedným z rozhodu -
júcich znakov svojbytnosti nějakého celku je jeho
vlastný vývinový rytmus, vnútorná vývinová kon-
tinuita, schopnost rozvíjať svoje vlastně potencio-
nality. Keby sme sa týmito očami pozřeli na našu
disciplínu, ako iby sa nám javila? Podlá geniálne-
ho viedenského bádatela Aloisa Riegla sa odohrá-
va rozvoj dějepisu umenia, obdobné ako rozvoj
umenia samého — autonomně a cyklicky: Štádiá
analýz a špecializácií bývajú po vyčerpaní všet-
kých svojich možností vystriedané štádiami
univerzálneho a syntetického chápania, aby zase
tie po obdobiach skepsy a skeptiokej deštrukcie
boli následované novými a hlbšími analýzami.15
Tento Rieglov hegelianizmus však třeba niekofko-
rako doplnit’: 1. Vývinový rytmus dějepisu ume-
nia nemusí začat’ nevyhnutné štádiom analýzy.
Východiskovým štádiom — ako dokladajú „okra-
jové“ územia, ako je naše, na ktorých dochádza
k prelínaniu sa rôznych podnetov — može byť
i štádiom předběžných prehfadov. Stádium prvého
zmapovania. Až potom može následovat’ sústrede-
nie sa na špeciálne problémy a ich híbkové spra-
covanie, aby vyústilo do zhrňujúcich syntéz a od
nich, aby postúpilo nielen smerom k syntézám,
opúšťajúcim uzavretosť disciplíny a usilujúcich sa
o prepojenie a spoluprácu s inými oblasťami, ale
aby vyrástlo i do hlboko založenej popularizácie.
Je však niektoré územie tak ideálne čisté, aby
v ňom nedochádzalo ku kríženiu. rôznych podne-
tov? 2. Dějiny umenia, tak ako aj dějiny védy,
nikdy neprebiehaj.ú rieglovským ideálnym ryt-
mom, neprebiehajú výlučné autonomně cyklicky.
Sú výsledkom stretania mnohých, často protisměr-
ných tendenci!. Vnútorný rytmus a identita je len
intenciou každého celku, každého organizmu.
Historická konkrétnost’ vzniká až ako výsledok
sporu tejto autonómnej intencie, vnútornej logiky
s ostatnými, vonkajšími dějinnými intenciami
a tendenciami. Vědný organizmus vtedy dokazuje
svoju tvořivost’ a nezastupitelnost’, keď si v tomto
spore, v tomto vpáde vonkajších vplyvov dokáže
zachovat svoju identitu, ba vývinovú intenciona-