DOI Artikel:
Kresák, Fedor: Súčasný vývin štadióna
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0227
95
Stadia Flaminio v Říme. Foto Eurofoto (archív CSTK, Praha)
tribúny. Esteticky vynikajúce riešenie ešte umocňuje
umiestnenie celej tribúny na mohutné, zložito profilo-
vané piliere, ako aj expresívna, dynamická profilácia
střechy i rampy tribúny. Architektúra tohto štadióna
tvarové závisí od Nerviho tvorby, najmä od jeho
krytých športových hál.
Kritériá účelnosti bývajú neraz v rozpore s ekono-
mickými : typizácii a prefabrikácii najlepšie vyhovuje
po priamke spadajúce hl’adisko s pravoúhlým pódo-
rysom. Preto mnohí architekti obetujú tvar híadiska
jeho konštrukcii, ba nútia ich k tomu aj geologické
podmienky. V. Turína a F. Najdhardt na stadióne
U Maksimiru v Záhřebe83 museli pre zlú kvalitu
pódy preniesť tlak tribúny do minimálneho počtu
bodov. Zvolili si preto pravouhlú rampu s povrchom
spadajúcim po priamke. Jej tlak preberajú šikmé pi-
liere a prenášajú do dvojíc bodov. Prvý z nich leží
vždy pod tribúnou a druhý, v ktorom je ocelovým
lanom zakotvená i úzká střecha, už mimo jej pódo-
rysu. Technicky aj esteticky vynikajúce hl’adisko sa
zaplňa zospodu schodíkmi, takže jeho plocha je
maximálně využitá. Staticky menej odvážný, hoci
kompozičně ucelenější je stadión v Montreali84 od
V. Prusa, ktorého hl’adisko pozostáva z koncentricky
rozostavaných tribún s pravoúhlým pôdorysom a pria-
mym spádom. Hl’adisko je iba súčtom rovnakých
tribún, jeho tvar celkom obětovali výhodám typizácie
a prefabrikácie.
Staticky analogické riešenie ako v Záhřebe, t. j.
s přenesením tlaku tribúny do dvojíc bodov, z ktorých
vonkajší leží už mimo pódorysu híadiska, použil
L. Piccinato na Jadranskom štadióne v Pescare
(1953—1955).88 Vzopretá rampa, ktorej kapacita je
v porovnaní so záhřebskou ovela menšia — asi 2000
sedadiel — čiastočne prečnieva ponad amfiteatrálnu
spodnú časť híadiska a v pódoryse sleduje ovál
Stadia Flaminio v Říme. Foto Eurofoto (archív CSTK, Praha)
tribúny. Esteticky vynikajúce riešenie ešte umocňuje
umiestnenie celej tribúny na mohutné, zložito profilo-
vané piliere, ako aj expresívna, dynamická profilácia
střechy i rampy tribúny. Architektúra tohto štadióna
tvarové závisí od Nerviho tvorby, najmä od jeho
krytých športových hál.
Kritériá účelnosti bývajú neraz v rozpore s ekono-
mickými : typizácii a prefabrikácii najlepšie vyhovuje
po priamke spadajúce hl’adisko s pravoúhlým pódo-
rysom. Preto mnohí architekti obetujú tvar híadiska
jeho konštrukcii, ba nútia ich k tomu aj geologické
podmienky. V. Turína a F. Najdhardt na stadióne
U Maksimiru v Záhřebe83 museli pre zlú kvalitu
pódy preniesť tlak tribúny do minimálneho počtu
bodov. Zvolili si preto pravouhlú rampu s povrchom
spadajúcim po priamke. Jej tlak preberajú šikmé pi-
liere a prenášajú do dvojíc bodov. Prvý z nich leží
vždy pod tribúnou a druhý, v ktorom je ocelovým
lanom zakotvená i úzká střecha, už mimo jej pódo-
rysu. Technicky aj esteticky vynikajúce hl’adisko sa
zaplňa zospodu schodíkmi, takže jeho plocha je
maximálně využitá. Staticky menej odvážný, hoci
kompozičně ucelenější je stadión v Montreali84 od
V. Prusa, ktorého hl’adisko pozostáva z koncentricky
rozostavaných tribún s pravoúhlým pôdorysom a pria-
mym spádom. Hl’adisko je iba súčtom rovnakých
tribún, jeho tvar celkom obětovali výhodám typizácie
a prefabrikácie.
Staticky analogické riešenie ako v Záhřebe, t. j.
s přenesením tlaku tribúny do dvojíc bodov, z ktorých
vonkajší leží už mimo pódorysu híadiska, použil
L. Piccinato na Jadranskom štadióne v Pescare
(1953—1955).88 Vzopretá rampa, ktorej kapacita je
v porovnaní so záhřebskou ovela menšia — asi 2000
sedadiel — čiastočne prečnieva ponad amfiteatrálnu
spodnú časť híadiska a v pódoryse sleduje ovál