Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1982)

133

k objektívnej skutočnosti sa v umění specificky riešia
dobové sociálno-psychologické problémy. Spoločenská
funkčnost umenia je okrem iného specifická v tom
zmysle, že sociálně problémy prenáša do svojbytnej
sféry a tu ich rieši ako specifické problémy zvláštneho
světa. Ak vztah k réalité je, ako sme viděli, vymedzený
psychologicky, sociálno-historická situácia je rozme-
rom otvoreným, sprostredkujúcim neustálu inováciu.
Dějinná konkrétnost sa v umění transformuje do
vztahu člověka k zmyslovej skutočnosti a do riešenia
tvárných problémov transformovania tohto vztahu
do diela, do foriem. Sociálno-historické problémy sa
tu reflektujú zaujímáním vztahu k objektívnej zmyslo-
vej skutočnosti a riešením tvárných otázok. Zaujatie

plné kvality. Ale táto kvalitatívnosť diel ako foriem
vzniká len geneticky, t. j. v konkrétnej historickej
chvíli : a) ako súčasť uměleckého vývinu, b) ako súčasť
istej sociálno-psychologickej dějinně konkrétnej situá-
cie. Dielo ako aktívny uskutočňovateT uměleckého
vývinu sa podiel’a na všeobecných dějinách právě preto,
lebo tento specifický umělecký vývin je Specifickou
funkčnou súčasťou dějinného procesu. Nadčasovo
pretrvávajúca umělecká forma vzniká výlučné kon-
krétné historicky. Umělecká kvalita je plodom dějin,
ktoré sama svojím Specifickým spósobom spolutvorí.
Úlohou historika umenia podlá tohto stanoviska je
právě rekonstruovat konkrétné historický vznik diel,
rekonštruovať súvislosti, ktoré ich zrodili a ktoré ony

CM

Cutalovo umeleckohistorické
>dnoží koncepcie Viedenskej
dal F. Wickhoff, A. Riegl
.1 geneticky nadviazal predo-
transformáciu tejto doktríny,
buznú Dvořákovej v stádiu
v van Eyckovcov; 3. že gene-
t štrukturalistickému vyúste-
redovšetkým k O. Pächtovi
1 štrukturalistické premisy ;
ptívnom slova zmysle — do
□olohe, ktorá spojila premisu
eracionálnych faktov s evo-
senzualizmus s axiómou ob-

určitého vztahu ku skutočnosti ako specifické riešenie
sociálno-historickej problémovej situácie, ako vyrov-
náváme sa s ňou prostredníctvom umenia a ako anga-
žované zaujatie postoja v spoločensko-historickom vý-
vine je vnútorným cielom relativné autonómneho umě-
leckého vývinu. Umenie nie je pasivným odrážaním,
ale aktívnym fungováním, zaujímáním stanoviska.
Umělecká forma ako uskutočňovatel’ uměleckého vý-
vinu má vnútorný obsah. Nie je ním ilust
reflektovanie apriorit, ale spomenuté sociá
ricky funkčné zaujatie vztahu ku skutočr
to umožňuje obsahovo, pojmovo analýz,
nie ako výraz, odraz, symbol alebo nástroj
obsahový ale: a) ako svojbytné riešenie vzť;
točnosti, b) v istom sociálno-historickon
c) riešením tvárných problémov daných
vývinom.48 Zmysluplnosť foriem nie je
platónských ideí; je miestom v historici
umenia a jeho prostredníctvom zaujatím
skutočnosti ako naplnenie svojho podielu
Konkrétné historické problémy sa rie
a špecificky uměleckým vývinom tak, že sí
historické prevádza na platformu zauja
k objektívnej realite. Konkrétny výsledok
cesu — umělecké diela — si uchovajú
jedinečnú kvalitu aj preto, lebo sú týmt
vztahu ku skutočnosti, aj preto, lebo sú je
ním, lebo tento vztah petrifikujú. Vytv
dává nediskurzívny inherentný obsah, kto
va, rovnako ako zmyslový obsah, ktorý do
Tudsky trvale priamo přístupné zaujatia vzť;
lovej skutočnosti. Vytvorenosť i zaujatie vz
rozoberanej koncepcie, teda z diel ako fa
nadčasové a psychologicky priamo přístup:

uskutečňovali. V centre jeho pozornosti však nie sú
diela pre ne samé, ale právě pre dějinný proces.
Historik tým, že rekonštruuje dějinný vývin, nezisťuje
iba „ako to skutočne bolo“, neprispieva iba k rozší-
reniu našej sekundárnej skúsenosti; obnovuje aj vztah
přítomnosti a minulosti, identifikuje účast dějin v sú-
časnosti. Jednotlivé umělecké pamiatky prestávajú
byť osamotenými raritami. Rekonštrukciou ich vývi-
rvuje okrem ich nadčasového
aj ich dějinný zmysel, ktorý
'eckú trvalost. Až rekonštruk-
deckých diel im podlá rozo-
>lný život, vracia im póvodný
tvornej aktivity. Nejde však
lie sa chápu ako dostatečné
vztahu k nim ide len o ich
ciel’ je sprítomnenie dějin
tových súvislosti. Zaradením
ov sa aktualizuje jedinečnost

O
o