Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1982

Page: 81
DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1982/0213
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
Súčasný vývin štadióna

Fedor Kresák

Dvadsiate roky nášho storočia, zdórazňujúce funkč-
nost:, boli převratným obdobím vo vývine architektúry.
Niet preto divu, že sa výrazné prejavili aj v architek-
túre športových objektov, zameranej najmä na tra-
dičný otvorený stadión pre 1’ahkú atletiku a loptové
hry. Hl’adal sa optimálny pôdorys i profil hïadiska,
vznikli poschodové tribúny a koncom desaťročia sa
objavila prefabrikácia a škrupinové konštrukcie striech.
Stadión začal pútať pozornost moderných výtvarných
smerov. Tridsiate roky zužitkovali pokrok predchádza-
júceho desaťročia, no zatiaï v obmedzenej miere.
Súčasne s riešením urbanistických problémov zamerali
svoj záujem na komplexně športové areály.1
Druhá světová vojna vývin násilné přetrhla. Vojno-
vá víchrica sa přehnala cez územie obývané jednou
miliardou Tudí a zanechala po sebe strašná spúšť.
Prvé roky povojnovej rekonštrukcie si vynútili rýchle
využitie predvojnového pokroku, najma typizácie
a prefabrikácie. Koniec vojny priniesol Europe aj
ďalekosiahle sociálně změny. V jej vel’kej časti —
zváčša právě v tradičné chudobnějších krajinách —
došlo dokonca k premene celej spoločenskej štruktúry.
V socializujúcich sa štátoch východnej Európy
vznikala sieť tělovýchovných objektov, umožňujúcich
pestovanie športu masám, ale stavali sa i obrovské
stadióny pre veïké podujatia.
Tieto mohutné stadióny vyvolávajú v nás úctu
i rozpaky zároveň. Budovali sa na troskách zničených
miest — vo Varšavě a v Lipsku doslova — ako
ústredné objekty rozsiahlych športových areálov.
Technicky sú velmi dobré vybavené. Převzali para-
bolicky profilované hïadisko, dovtedy používané len
v USA. Konstrukčně sú velmi úsporné: štadióny
v Leningrade, Varšavě alebo Lipsku majú hTadisko
vybudované ibá na násypoch. Avšak prostriedky

ušetřené na jednej straně sa na druhej straně míňali
plným priehrštím: štadióny sú spravidla kompromi-
sem medzi moderným funkčným poňatím a formalis-
tickou, historizujúcou architektúrou minulosti. Preto
sa chceme zaoberať len vydařenějšími z nich.
Prvou velkou sovietskou povojnovou realizáciou
boli Kirovov štadión v Leningrade (1950, arch.
A. Nikolskij, K. Kašin a N. Štěpánov).2 Začali ho
stavať ešte před vojnou, no keď po Hitlerovom útoku
na Sovietsky zváz stavbu přerušili, nebol ešte navršený
ani násyp. Stadión leží na západnom konci Krestov-
ského ostrova s překrásným výhladom na Finsky
záliv a je súčasťou Parku víťazstva. Hlavný přístup
sa usiluje o navodenie slávnostnej atmosféry gradá-
ciou priestorov, no tvarové je velmi poplatný době.
Interiér štadióna je lepší, hoci malý spád parabolicky
profilovaného hïadiska na 16-metrovom násype si
vynútil přílišné vzdialenie diváka od ihriska. Aby
štadión panorámu města čo najmenej rušil, spadá
násyp z vonkajšej strany ešte miernejšie. Póvodný
projekt z roku 1932 předpokládal po koruně násypu
obiehajúcu kolonádu a na východnej straně vežu,3
avšak neskoršie sa od tohto formalistického riešenia
právom upustilo. Kapacita štadióna je 80 300 miest
na sedenie.4
Ústredný štadión v Lipsku5 (1955—1956, arch.
Karl Souřadný) je súčasťou velkého športového
areálu pozdíž rieky Elster,6 taktiež až barokně kompo-
novaného na pozdlžnu os. Hïadisko amfiteatrálneho
pôdorysu s kapacitou 100 000 sediacich divákov je na
násype, navřšenom z vojnových trosiek. V porovnaní
s leningradským štadiónom pósobí lipský štadión
napátejším priestorovým dojmom: výška násypu
v Lipsku je 23 m a spád hïadiska je prudší smerom von
ako smerom dovnútra. Příčinu odlišných koncepcií
loading ...