DOI Artikel:
Kresák, Fedor: Súčasný vývin štadióna
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51703#0214
82
Ústředny stadión v Lipsku. Foto F. Kresák
třeba hl’adat najmä v odlišnej situácii obidvoch šta-
diónov. Leningradský stadión, ktorý je pri morskom
zálive, snaží sa nevtieravo včlenit do okolia, kým
lipský štadión, blízko centra města s kulisou vysokých
domov v pozadí, nemusí sa obávat, že by panorámu
rušil.
Parabolicky profilované hïadisko má lavice zo syn-
tetickej hmoty, avšak ich tvarovanie ešte napodobňuje
dřevené. Dramatický rytmus hïadiska přerušuj ú
mohutné vchody pře hromadné vystúpenia a repor-
térska tribúna, vysekávajúca z hïadiska taktiež
velký priestor. Šatné sú v masívnej páťposchodovej
budově, postavenej — rovnako ako symbolická
40-metrová zvonica — ešte v historizujúcom štýle
zo začiatku páťdesiatych rokov. Zvonica stojí na
pozdlžnej osi areálu už mimo pódorysu štadióna; pri
pohl’ade z ihriska sa súvislosť s ním takmer stráca.
Nedostatkom štadióna je čiastočná kompozičná zá-
vislost od obidvoch starších olympijských štadiónov
v Berlíne-Grunewalde. So slohom stavieb kontrastuje
dokonalé technické vybavenie : obsah v Lipsku vysoko
zatieňuje formu.7
Varšavský Štadión desaťročia (1955, arch. J. Hry-
niewiecki, M. Leykam a C. Rajewski)8 je asi najvy-
darenejší zo série velkých povojnových násypových
štadiónov. Vybudovali ho na pozvážaných troskách
Varšavy ako súčasť vel’kého parku na břehu Visly.
Aby sa diváci prizerali z čo najmenšej vzdialenosti,
má vonkajší pôdorys hïadiska takmer tvar kruhu
(osi 244 a 240 m), kým vnútorný obvod tvoří výrazná
elipsa. Takéto riešenie si samozřejmé žiada rozličná
šířku i spád hïadiska. Počet radov sedadiel klesá
vždy na přechode medzi dvoma sektormi. Kontakt
diváka s ihriskom je lepší ako na predchádzajúcich
štadiónoch : pri strmom spáde hïadiska sa bežecká
dráha na pozdížnych koncoch takmer dotýká bariéry.
Plochy vyňaté z hïadiska sú minimálně. Čestná lóža
je skromná. Jej význam podčiarkujú zasklené repor-
térske kabiny na hornom okraji hïadiska, tvarmi
i stavebným materiálom už daleko vybočuj úce
z rámca eklektickej architektúry doznievajúceho
obdobia. Ich ïahké anorganické hmoty, zváčša
hliník a sklo, kontrastujú s hrubo otesaným kameňom
na koruně hïadiska, no tento protiklad mierni subtilný
kovový ornament. Vonkajší spád hïadiska je všade
rovnaký. Široko do priestoru roztvorený štadión sa
k Visle obracia ešte klasicizujúcim portikom, celkove
však vhodné zapadá do prírodného okolia. Kapacita
hïadiska je 71 000 sedadiel; od váčších rozmerov
sa upustilo z dopravných příčin.
Vývinovým pokračováním tohto štadióna je ná-
sypový Sliezsky štadión v Chorzówe (1956—1958,
arch. D. Bredyová a J. Brzuchowski).9 Hïadisko tu
už dósledne vychádza z výsledkov výskumu optimál-
neho pódorysu Gavina Haddena10: na západnej
straně je oproti varšavskému štadiónu ešte rozšířené,
pričom počet radov sedadiel sa zvyšuje podobné ako
vo Varšavě. Použitím róznofarebných obkladov
jemných odtieňov a pestrými nátermi sa štadión snaží
vyvolat uprostřed devastovanej prírody baníckeho
Horného Sliezska radostná náladu. Dominovat má
vysoká zasklená veža s reflektormi, umiestnená na
najvyššom bode hïadiska. Jej výšku májá umocnit
topole, vysádzané po vonkajšom svahu. Kapacitou
83 000 sedadiel je Sliezsky štadión najváčší v Polsku
a spolu s podobné riešeným varšavským štadiónom
vytvára tradíciu moderného polského štadióna.
Násypové hladiská, vývinovo už překonané, stavali
sa tam, kde povojnové nároky na množstvo stavebného
materiálu převyšovali výrobné možnosti. Aj obidve
najváčšie povojnové realizácie v NSR, v Hamburgu
a Hannover!, sú násypové. Hamburský štadión
(arch. Robaschik a Oelsner, pre 90 000 divákov)11
priniesol po vojně znova poschodovú tribúnu, avšak
málo odvážnu, so spoločenskými zariadeniami v bu-
dově pristavanej k nej.12 Hïadisko Dolnosaského
štadióna v Hannover!13 (1951—1954, arch. R. Hil-
lebrecht,14 pre 86 000 divákov) pozostáva z dvoch
Ústředny stadión v Lipsku. Foto F. Kresák
třeba hl’adat najmä v odlišnej situácii obidvoch šta-
diónov. Leningradský stadión, ktorý je pri morskom
zálive, snaží sa nevtieravo včlenit do okolia, kým
lipský štadión, blízko centra města s kulisou vysokých
domov v pozadí, nemusí sa obávat, že by panorámu
rušil.
Parabolicky profilované hïadisko má lavice zo syn-
tetickej hmoty, avšak ich tvarovanie ešte napodobňuje
dřevené. Dramatický rytmus hïadiska přerušuj ú
mohutné vchody pře hromadné vystúpenia a repor-
térska tribúna, vysekávajúca z hïadiska taktiež
velký priestor. Šatné sú v masívnej páťposchodovej
budově, postavenej — rovnako ako symbolická
40-metrová zvonica — ešte v historizujúcom štýle
zo začiatku páťdesiatych rokov. Zvonica stojí na
pozdlžnej osi areálu už mimo pódorysu štadióna; pri
pohl’ade z ihriska sa súvislosť s ním takmer stráca.
Nedostatkom štadióna je čiastočná kompozičná zá-
vislost od obidvoch starších olympijských štadiónov
v Berlíne-Grunewalde. So slohom stavieb kontrastuje
dokonalé technické vybavenie : obsah v Lipsku vysoko
zatieňuje formu.7
Varšavský Štadión desaťročia (1955, arch. J. Hry-
niewiecki, M. Leykam a C. Rajewski)8 je asi najvy-
darenejší zo série velkých povojnových násypových
štadiónov. Vybudovali ho na pozvážaných troskách
Varšavy ako súčasť vel’kého parku na břehu Visly.
Aby sa diváci prizerali z čo najmenšej vzdialenosti,
má vonkajší pôdorys hïadiska takmer tvar kruhu
(osi 244 a 240 m), kým vnútorný obvod tvoří výrazná
elipsa. Takéto riešenie si samozřejmé žiada rozličná
šířku i spád hïadiska. Počet radov sedadiel klesá
vždy na přechode medzi dvoma sektormi. Kontakt
diváka s ihriskom je lepší ako na predchádzajúcich
štadiónoch : pri strmom spáde hïadiska sa bežecká
dráha na pozdížnych koncoch takmer dotýká bariéry.
Plochy vyňaté z hïadiska sú minimálně. Čestná lóža
je skromná. Jej význam podčiarkujú zasklené repor-
térske kabiny na hornom okraji hïadiska, tvarmi
i stavebným materiálom už daleko vybočuj úce
z rámca eklektickej architektúry doznievajúceho
obdobia. Ich ïahké anorganické hmoty, zváčša
hliník a sklo, kontrastujú s hrubo otesaným kameňom
na koruně hïadiska, no tento protiklad mierni subtilný
kovový ornament. Vonkajší spád hïadiska je všade
rovnaký. Široko do priestoru roztvorený štadión sa
k Visle obracia ešte klasicizujúcim portikom, celkove
však vhodné zapadá do prírodného okolia. Kapacita
hïadiska je 71 000 sedadiel; od váčších rozmerov
sa upustilo z dopravných příčin.
Vývinovým pokračováním tohto štadióna je ná-
sypový Sliezsky štadión v Chorzówe (1956—1958,
arch. D. Bredyová a J. Brzuchowski).9 Hïadisko tu
už dósledne vychádza z výsledkov výskumu optimál-
neho pódorysu Gavina Haddena10: na západnej
straně je oproti varšavskému štadiónu ešte rozšířené,
pričom počet radov sedadiel sa zvyšuje podobné ako
vo Varšavě. Použitím róznofarebných obkladov
jemných odtieňov a pestrými nátermi sa štadión snaží
vyvolat uprostřed devastovanej prírody baníckeho
Horného Sliezska radostná náladu. Dominovat má
vysoká zasklená veža s reflektormi, umiestnená na
najvyššom bode hïadiska. Jej výšku májá umocnit
topole, vysádzané po vonkajšom svahu. Kapacitou
83 000 sedadiel je Sliezsky štadión najváčší v Polsku
a spolu s podobné riešeným varšavským štadiónom
vytvára tradíciu moderného polského štadióna.
Násypové hladiská, vývinovo už překonané, stavali
sa tam, kde povojnové nároky na množstvo stavebného
materiálu převyšovali výrobné možnosti. Aj obidve
najváčšie povojnové realizácie v NSR, v Hamburgu
a Hannover!, sú násypové. Hamburský štadión
(arch. Robaschik a Oelsner, pre 90 000 divákov)11
priniesol po vojně znova poschodovú tribúnu, avšak
málo odvážnu, so spoločenskými zariadeniami v bu-
dově pristavanej k nej.12 Hïadisko Dolnosaského
štadióna v Hannover!13 (1951—1954, arch. R. Hil-
lebrecht,14 pre 86 000 divákov) pozostáva z dvoch