DOI Artikel:
Bakoš, Ján: Cesty k syntéze: (metodologické prúdy v sovietskej historiografii výtvarného umenia)
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51718#0022
14
dôvodenia. Vnútorná obsahovosť druhov, zalo-
žená na špecifickom materiáli a technike, spät-
ne přitakává východiskovému tvrdeniu, že sa
všetky zložky diela zúčastňujú na jeho obsahu.
Identita druhu ako specifického obsahového póla
je aj kruhovým vysvětlením myšlienky o ději-
nách umenia ako dějinách druhov, ktorá je vo
Vipperových dóvodeniach potenciálně obsiahnu-
tá. Je zdóvodnením historickej skutečnosti, že
rožne doby volia a uprednostňujú rožne druhy
umenia. Bez ich vnútornej a obsahovéj iden-
tity by to bolo bez zmyslu. V pozadí všetkých
týchto myšlienok je předpoklad inherentnej
psychologickej konstantnosti, resp. potenciality,
ktorá umožňuje bezprostředné chápanie diel
dávno minulých dôb a ich výrazový výklad. Pri
posudzovaní adekvátnosti umeleckohistorického
poznania sme do tejto psychologickej, bezpros-
trednej „pochopitelnosti“ (přístupnosti) — nech
akokoïvek oklukou cez dokumenty či konštruk-
cie — zahrnutí. Priame psychologické porozu-
menie tvoří posledné kritérium. V konečnom
dósledku rozhoduje, nakolko je výklad komplex-
ný. Cím kvalitnejšie vysvetlenie, tým menej po-
nechává mimo svojej interpretácie.
Dějiny umenia vo Vipperovom chápaní ako
Specificky stvárňované poznanie a sociálně ve-
domie nie sú jednotným prúdom, v ktorom rož-
ne druhy umenia rôznym spósobom formujú
spoločne poznávané. Odohrávajú sa vo viace-
rých prúdoch, keď každý umělecký druh sa prá-
vě v dósledku svojej špecifickej identity a obsa-
hovej potenciality Specializuje na odlišnú sfé-
ru skutočnosti. Tým je daná nenahraditelnost
každého z uměleckých druhov a nakoniec i ume-
nia ako celku voči iným sférám poznania. Ume-
nie sa nechápe ako dodatečná ilustrácia před-
mětu poznaného mimo jeho rámca. Význam
umenia tkvie v jeho schopnosti samostatné a Spe-
cificky poznávat; spoznávať cestou stvárňova-
nia; v schopnosti spojit poznáváme a vyjadro-
vanie (pósobenie) -— a to právě stvárňovaním.
(To je i most medzí poznáním a svetonázorom.)
Vďaka tejto jednote poznania a stvárnenia, po-
znania a pósobenia, pofenania a vyjadrenia
obsah uměleckého poznania sa stává Specifickým
a umenie společensky nenahraditelným a sociál-
ně významným.
K hlavným predmetom uměleckého poznáva-
nia patří podlá autora hmota, priestor a čas.
Vipper venuje osobitnú pozornost poslednému
z nich právě preto, že čas je statickou povahou
výtvarných umění zdanlivo nezachytitelný.20
Dochádza k presvedčeniu, že výtvarné diela sú
napriek svojej neměnnosti schopné stelesňovať
čas, ba že protirečenie medzí statickou štruktú-
rou diela (například obrazu), nehybným zobra-
zením a pohyblivým charakterem zobrazeného
patří k základu života diela. V dějinách steles-
ňovali umělecké diela nielen rožne ponímania
hmoty, člověka, priestoru a ich vzťahov, ale
i rozmanité chápania času. Tak ako v ostatných
obsahoch, aj v poňatiach času sa uskutečňoval
rózny světonázor. ÁTpper podrobné analyzuje
premeny chápania času v umění a porovnává
ich s dobovými filozofickými koncepciami času.
Dospieva k zisteniu troch historických zákoni-
tostí: 1. Vývin umenia vedie k zliatiu času
a priestoru. 2. Vývin prebieha od chápania času
a priestoru ako objektívnych folriem k ich po-
nímaniu ako foriem myslenia a vnímania. 3. V
čase vzniku slohu převláda v umění problém
priestoru nad problémom času, aby v závěreč-
ných fázach slohu prevládol nielen problém ča-
su, ale dokonca jeho chápanie ako mnohoroz-
měrného fenoménu, neskór ako okamihu, ako
pomíjania, až po chápanie času ako subjektiv-
ného prežívania a rozplynutie sa predmetnosti
v ňom. Tieto zistenia sa sústreďujú na čas ako
predmet znázornenia. Vipper k nim dospieva po-
drobnou analýzou konkrétných uměleckých diel
v priebehu dějin od starého Egypta po přelom
19. a 20. storočia.
U Vippera umělecké poznanie nielenže netvo-
ří jediný kumulatívny prúd, nielenže sa člení
podlá foriem poznania, ale je poznáním bytost-
né súvisiacim s dějinně sa meniacimi svetoná-
zormi. Poznanie ako světonázorová funkcia a spo-
lečenské vedomie nepodlieha výlučné roz-
měru progresívneho narastania, ale funguje aj
ako uskutočňovatef dějin. Tým sa Vipper vyhol
tak zjednodušenému, vulgárnemu progresivizmu
(keď sa dějiny umenia javia ako narastajúce po-
znanie, čo má za následok normativizmus a kult
přítomnosti ako vrcholu uměleckých dějin), ako
aj relativizmu (dějiny umenia iba ako strieda-
dôvodenia. Vnútorná obsahovosť druhov, zalo-
žená na špecifickom materiáli a technike, spät-
ne přitakává východiskovému tvrdeniu, že sa
všetky zložky diela zúčastňujú na jeho obsahu.
Identita druhu ako specifického obsahového póla
je aj kruhovým vysvětlením myšlienky o ději-
nách umenia ako dějinách druhov, ktorá je vo
Vipperových dóvodeniach potenciálně obsiahnu-
tá. Je zdóvodnením historickej skutečnosti, že
rožne doby volia a uprednostňujú rožne druhy
umenia. Bez ich vnútornej a obsahovéj iden-
tity by to bolo bez zmyslu. V pozadí všetkých
týchto myšlienok je předpoklad inherentnej
psychologickej konstantnosti, resp. potenciality,
ktorá umožňuje bezprostředné chápanie diel
dávno minulých dôb a ich výrazový výklad. Pri
posudzovaní adekvátnosti umeleckohistorického
poznania sme do tejto psychologickej, bezpros-
trednej „pochopitelnosti“ (přístupnosti) — nech
akokoïvek oklukou cez dokumenty či konštruk-
cie — zahrnutí. Priame psychologické porozu-
menie tvoří posledné kritérium. V konečnom
dósledku rozhoduje, nakolko je výklad komplex-
ný. Cím kvalitnejšie vysvetlenie, tým menej po-
nechává mimo svojej interpretácie.
Dějiny umenia vo Vipperovom chápaní ako
Specificky stvárňované poznanie a sociálně ve-
domie nie sú jednotným prúdom, v ktorom rož-
ne druhy umenia rôznym spósobom formujú
spoločne poznávané. Odohrávajú sa vo viace-
rých prúdoch, keď každý umělecký druh sa prá-
vě v dósledku svojej špecifickej identity a obsa-
hovej potenciality Specializuje na odlišnú sfé-
ru skutočnosti. Tým je daná nenahraditelnost
každého z uměleckých druhov a nakoniec i ume-
nia ako celku voči iným sférám poznania. Ume-
nie sa nechápe ako dodatečná ilustrácia před-
mětu poznaného mimo jeho rámca. Význam
umenia tkvie v jeho schopnosti samostatné a Spe-
cificky poznávat; spoznávať cestou stvárňova-
nia; v schopnosti spojit poznáváme a vyjadro-
vanie (pósobenie) -— a to právě stvárňovaním.
(To je i most medzí poznáním a svetonázorom.)
Vďaka tejto jednote poznania a stvárnenia, po-
znania a pósobenia, pofenania a vyjadrenia
obsah uměleckého poznania sa stává Specifickým
a umenie společensky nenahraditelným a sociál-
ně významným.
K hlavným predmetom uměleckého poznáva-
nia patří podlá autora hmota, priestor a čas.
Vipper venuje osobitnú pozornost poslednému
z nich právě preto, že čas je statickou povahou
výtvarných umění zdanlivo nezachytitelný.20
Dochádza k presvedčeniu, že výtvarné diela sú
napriek svojej neměnnosti schopné stelesňovať
čas, ba že protirečenie medzí statickou štruktú-
rou diela (například obrazu), nehybným zobra-
zením a pohyblivým charakterem zobrazeného
patří k základu života diela. V dějinách steles-
ňovali umělecké diela nielen rožne ponímania
hmoty, člověka, priestoru a ich vzťahov, ale
i rozmanité chápania času. Tak ako v ostatných
obsahoch, aj v poňatiach času sa uskutečňoval
rózny světonázor. ÁTpper podrobné analyzuje
premeny chápania času v umění a porovnává
ich s dobovými filozofickými koncepciami času.
Dospieva k zisteniu troch historických zákoni-
tostí: 1. Vývin umenia vedie k zliatiu času
a priestoru. 2. Vývin prebieha od chápania času
a priestoru ako objektívnych folriem k ich po-
nímaniu ako foriem myslenia a vnímania. 3. V
čase vzniku slohu převláda v umění problém
priestoru nad problémom času, aby v závěreč-
ných fázach slohu prevládol nielen problém ča-
su, ale dokonca jeho chápanie ako mnohoroz-
měrného fenoménu, neskór ako okamihu, ako
pomíjania, až po chápanie času ako subjektiv-
ného prežívania a rozplynutie sa predmetnosti
v ňom. Tieto zistenia sa sústreďujú na čas ako
predmet znázornenia. Vipper k nim dospieva po-
drobnou analýzou konkrétných uměleckých diel
v priebehu dějin od starého Egypta po přelom
19. a 20. storočia.
U Vippera umělecké poznanie nielenže netvo-
ří jediný kumulatívny prúd, nielenže sa člení
podlá foriem poznania, ale je poznáním bytost-
né súvisiacim s dějinně sa meniacimi svetoná-
zormi. Poznanie ako světonázorová funkcia a spo-
lečenské vedomie nepodlieha výlučné roz-
měru progresívneho narastania, ale funguje aj
ako uskutočňovatef dějin. Tým sa Vipper vyhol
tak zjednodušenému, vulgárnemu progresivizmu
(keď sa dějiny umenia javia ako narastajúce po-
znanie, čo má za následok normativizmus a kult
přítomnosti ako vrcholu uměleckých dějin), ako
aj relativizmu (dějiny umenia iba ako strieda-