Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1984)

85

nutím valcov do steny, akýmsi vytočením alebo
zalomením bez ukončenia v konzole.
Dvakrát vyžlabené, ostrohovo zakončené reb-
ro vybieha na klenbu z prípory, kde dosadá na
polygonálne jádro medzi přiložené válce. Podl’a
Mencla patria tieto klínové rebrá do tvarového
aparátu najmä druhej polovice 14. storočia, sú
však dedičstvom poklasického lineárneho slohu.
Napriek tomu vyhovujú aj gotike zo začiatku
15. storočia, ,,a to pre aktivitu svetelnej hry,
ktorá vzniká na dnách konkávnych žliabkov na
ich bokoch“.21 Používajú sa v kresbove ostrej-
šej neskorej podunajskej gotike,22 na ktorej
vplyv narážame aj v architektúre košického
františkánského kostola. Tu dochádza k zaují-
mavému prelínaniu sa tvaroslovia i typov klen-
bových vzorov. K príporám a rebru, ktoré vy-
rastá zo staršej františkánskej tradicie, sa při-
družuje nové, už neskorogotické tvaroslovie.
Vědomé zotrvávanie v doznievajúcom poklasic-
kou! linearizme sa strieda nečakane s novými,
pokrokovými tvarmi, například pri zaklenutí
chóru, čo mylné núti datovať jeho vznik až k po-
lovici 15. storočia.
Prvé štvorcové klenbové pole za víťazným
oblúkom nesie klenbový obrazec, v ktorého
jadre je pravidelná hviezdica v sploštenom
osemuholníku. Z něho vybiehajú rebrá k prípo-
rám, ktoré vytvárajú obrazec vonkajšej hviez-
dice. Rebrá vnútornej hviezdice tvcjria výstuž
v podobě kríža a sú vpuštěné do kruhového
svorníka. Poměrně zložitý dekorativně pósobia-
ci obrazec takto vytvára tzv. „Knickrippenstern
I“23, ktorý sa od základného typu odlišuje tým,
že diagonálně rebrá, vybiehajúce z prípor, ne-
prechádzajú stredom vnútornej hviezdice, ale
končia sa zakotvené v osemuholníku, ktorý o-
bieha základnú vnútornú hviezdicu. Čistý typ
takejto hviezdice bol použitý vo viedenskom
kostole Maria am Gestade a za prostredie, ktoré
sa podiel’alo na vzniku týchto už neskorogotic-
kých klenbových vzorcov, pokládá K. H. Clasen
hutu dómu sv. Štefana vo Viedni. Ak chceme
hovořit’ o sférách vplyvu, třeba vziať do úvahy
oblasť podunajskú aj česko-sliezsku.24
Středné chórové pole uzatvára nepravidelný
klenbový obrazec s kosoštvorcom uprostřed,
do ktorého akoby bolo vpísané písmeno M ale-

bo W, podlá toho, z ktorej strany sa pozeráme.
Núka sa tu myšlienka vysvětlovat zdanlivo ne-
logický vzorec ako symboliku mariánského kul-
tu alebo ako signatúru majstra klenby či stavi-
tela kostola. Do úvahy by prichádzal pražský
majster Mikuláš Wernher,25 činný v Krakove
kbncom 14. storočia a potom do roku 1411 v Ko-
šiciach, alebo majster Michael Weinwurm, kto-
rý pracoval vo Viedni v dómskej svátoštefan-
skej hutě.
V závere chóru vytvára klenba pravidelné,
k príporám pretiahnuté kosoštvorce. V střede
ich spája okrúhly svorník, na ktorom je plas-
ticky formovaná páťcípa hviezda, položená na
dužinaté akantové listy, zhodné s lištami pou-
žitými v ploché západného portálu.
Do prvého póla polygonu poi celej jeho šírke
je osadená trojdielna sedília s poměrně plytký-
mi nikami. Sedília, akoby zovretá príporami,
s ktorými profilácia krajných nik splývá, tvoří
jádro klenbovej prípory. Dva středné polo-
piliere dosahujú na kamennú lavičku sedílie.
Nad strieškou sedílie je okno zaberajúce tak-
tiež celú šířku póla polygonu. Bankál okna sa
končí v kordónovej římse, pod ktorou je ka-
menná pultoivá strieška sedílie. Nesú ju dvakrát
zlomené, v prvom zlome mierne vyžlabené kon-
zoly, ústiace šikmým klinom do deliacich pilie-
rov. Pod hornou římsou na hladkom kameni
bežia horizontálně dva úzké poloblúčikové prú-
ty, ktoré sa pretínajú s vertikálnymi prútmi
konzoly. Polkruhové, bohato profilované záklen-
ky sedílie majú v spodnej časti zavesené volné
kružby s trojlistom. Nolsy kružieb sú zakonče-
né 1’aliou. Drobná profilácia ostenia sedílie,
skladajúca sa z odrezanej hrušky, od ktorej sa
rozbieha na obidve strany postupné sa zmenšu-
júca vlnovka, je zložená z oblúnov a plytkých
výžfabkov. Profily vchádzajú do sokla skoro
rovnaké, ako je sokel prípory. Podobnú
profiláciu nájdeme vo Viedni na prípo-
rách v Hofburgkapelle, najmä však u Petra
Parléřa na jeho velkom južnom portáli chrá-
mu sv. Víta v Prahe. K tvarosloviu parléřov-
skej školy sa hlásí aj motiv pretínania oblých
prútov ako na triforiu v chráme sv. Víta a mo-
tiv kružbového oblúčikového vlysu, volné vi-
siaceho alebo položeného na plochu steny (ako