Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

14

v obytných domoch. Toto spodobenie predkov
málo funkciu magíckú i spomienkovú,37 ale sú-
časne aj občianskoprávnu. Říman nimi dokazo-
val svoj pôvod a tým aj nárok na určité posta-
venie v spoločnosti. Nešlo mu o zobrazenie ce-
lého těla, stačila tvář ako nositelka najcharak-
teristickejšídh črt člověka. Z občianskopráv-
nej funkcie vyrastá aj intenzívny záujem o pres-
nú podobnost s konkrétnou osobou. Opisný rea-
lizmus římských portrétov má teda celkom iné
základy ako egyptský iluzionizmus38 alebo zdu-
chovnený helenistický naturalizmus. Okrem he-
lenistických portrétov a neskoroetruských ve-
ristických podobizní mrtvých čerpal římsky
portrét z vlastnej tradicie posmrtných vosko-
vých masiek, ktoré „technickým“ spósobom sní-
mali presne aj najjemnejšie črty tváře.39
V Rime sa stala základom portrétneho ume-
nia súkromná podobizeň. Veřejný portrét, kto-
rý vyrástol na tomto základe, nelišil sa spósobom
podania tváře, ale tým, že nadviazal na grécke
a etruské vzory a zobrazoval významných mu-
žov v celej postave. Republikánské portrétně
umenie, splývajúce v mnohom s etruským es-
tetickým cítěním, používá postavu na zdóraz-
nenie úřadu, ktorý zobrazený zastáva.
Cisársky portrét neskoršieho obdobia preberá
vzory gréckej plastiky často celkom mechanic-
kým spósobom: portrétnu hlavu dopíňa telom
kopírovaným podlá niektorého gréckeho origi-
nálu.40 Je tu zřejmé, že poňatie člověka ako
harmonického celku, v ktorom je tělo rovnako
dóležité ako tvář, je Rimanom do značnej mie-
ry cudzie. Takisto kompozičně nejednotné bý-
vajú vladárske plastiky cisárskeho obdobia. Roz-
por medzi veristicky opisným spodobením tváře
a mladým idealizovaným telom nechává portrét
pósobiť vo dvooh rovinách: jednej vztahu júcej
sa na pozemský život, druhej nadčasovej. Kon-
trast niaturalizmu a idealizácie (často zdórazne-
nej dalšími atribútmi — drapériou, pózou, oli-
vovým vencom víťaza vo vlasoch) posúva kon-
krétnu osobu panovníka, ako ju charakterizuje
tvář poznamenaná časom, do spoločenstva bož-
ských bytostí, kam patří aj mimo času vnadě-
ným mladým telom. Celkom konkrétna bytost
je tu zbožštená. Jednotlivec je idealizovaný prá-
vě vo svojom najfyzickejšom prvku, tele. Tým

akoby bol zbavený všetkých slabostí. Glorifikuje
sa aj jeho moc a sila.
Oslavná funkcia cisárskych portrétov pósobí
však najsilnejšie v neskorom cisárskom období,
v monumentálnych jazdeckých sochách. Suve-
rén je tu spodobený ako vojvodca — víťaz, te-
da ako pozemská osoba, ale vládnúca obrovskou
silou, určujúcou osudy krajin. Dochádza tu, po-
dobné ako v klasickom gréckom portréte, k zveč-
neniu člověka ako vykonávatela významných
činov. Vojvodca je, na rozdiel od gréckych
portrétov, zobrazený v akcii. Zvěčněná je tu
teda energia a vola panovníka; ňou sa odlišuje
od obyčajných smrtelníkův a ostává mimo času.
Jazdecký pomník bol samostatným římským
výtvorem. Ako typ zodpovedal právě dynamic-
kému chápaniu osobnosti neskorého římského
obdobia.
Římské umenie však vytvořilo ešte jeden druh
portrétu — bustu. Bola organickým vyústěním
starej tradicie snímania posmrtných masiek,
prestupujúcej sa s gréckym vplyvom zobrazo-
vania celej postavy. Bola teda svojím spósobom
kompromisom medzi gréckym a domácím spó-
sobom portrétneho zobrazenia. Umožňovala za-
chytit okrem tváře aj gesto — pohyb a držanie
hlavy ako dóležitý charakterotvorný prvok. Sú-
časne však, na rozdiel od sochy a podobné ako
posmrtná maska, je určená najmä pre jeden
pohl’ad: pohl’ad spředu je najdóležitejší. Busta
tvořila přechod medzi súkromným a oficiálnym
portrétem. Casto sa používala i ako portrét pa-
novníka a umiestňovala sa prevažne do inte-
riéru. Vo veřejných priestoroch plnila busta ci-
sára často zástupnú funkciu v tom zmysle, ako
ju uvádzal A. Grabar:41 portrét zastupuje suve-
réna všade tam, kde sa jeho přítomnost žiadala,
v súdnej sieni, v úřade a pod.
Celkom iný charakter ako římsky portrét ma-
la skupina tzv. fajjúmskych portrétov, zarado-
vaných do rímsko-egyptského umenia.42 Forma
týchto portrétov je však originálna.43 Funkčně
sa úzko viažu s funerárnym egyptským portré-
tem. Doštičky s iluzívnou a velmi živou malbou
tváří sa ukládali k múmiám, nad tvář zomretého.
Plnili teda jednoznačné funerárnu zástupnú
funkciu podobné ako sochy zomretých v starom