DOI Heft:
Nr. 1
DOI Artikel:Bakošová, Jindra: Metamorfózy portrétu
DOI Seite / Zitierlink:https://doi.org/10.11588/diglit.51717#0021
17
pády známe z dobových textov, podlá ktorých
existovali modelové vyobrazenia niektorých
apoštolov, tajné vyhotovené ukrytými maliarmi
na objednávku žiakov.50 Pře funkciu ranokres-
ťanského portrétu však tieto údaje nemajú pod-
statnější význam. Zobrazenia uctievaných osob
v tomto období vóbec neriešia problém podob-
nosti s konkrétným človekom. Náboženský „por-
trét“ sa predovšetkým vyrovnával s morálnou
otázkou vyplývajúcou z viery, lebo viac ako
hociktorý iný druh obrazu ho bolo možné po-
dozrievať z tvorby idolu. Ale na druhej straně,
aj keď obava z tvorby idolu bola v kresťanoch
hlboko zakořeněná, túžba zosobnit postavy svá-
tých na didaktické účely bola taká silná, že sa
postupné čoraz viac rozšiřoval okruh uctieva-
ných osôb, ktoré sa mohli znázorňovat. Tento
druh ranokresťanského veřejného portrétu je
teda svojou podstatou prevažne náučný. Didak-
tickú funkciu plní pomocou zosobnenia zobra-
zeného na základe konvenčného výtvarného
znaku. Paralelné s ním existuje aj súkromný
portrét, ktorý sice postupné sčasti tiež podlieha
typologickému spósobu zobrazenia, napriek to-
mu si však dlho udržiava vo svojom základe
antickú realistickú tendenciu.
Niekedy sa realizmus v podaní tváře ob-
javí aj v oficiálnom kresťanskom umění, napr.
v ravenských mozaikách cisárskeho byzantského
štýlu. Tento spósob portrétneho umenia však
z křesťanského výtvarného prejavu pozvolna
mizne.
Situácia západného umenia po rozpade Řím-
ské j říše je velmi zložitá nielen v súvislosti
s búrlivými změnami a postupným namáhavým
přeskupováním danej štruktúry a vznikáním
nových štátnych celkov. Na území Európy pó-
sobí aj viacero silných výtvarných vplyvov,
ktoré na seba navzájom narážajú, prestupujú
sa, znova oddefujú, aby postupné vytvořili novů
syntézu. Už neskoré římské umenie bolo vý-
znamné ovplyvnené orientálnymi a alexandrij-
skými filozofiami, s ktorými sa často přijímali
aj výtvarné tendencie. Ranokresťanská Europa
je nasýtená barbarským uměním pósobiacim na
území římského kultúrneho okruhu i mimo
něho; prostredníctvom tradicie neskororímskeho
výtvarného prejavu čerpá z orientálnych vzo-
rov, súčasne sprostredkovaných Byzanciou. Zá-
roveň sa utvorenie určitého uměleckého cítenia
komplikuje i vzťahom kresťanskej filozofie
k obrazovému prejavu. Od 4. storočia, keď sv.
Augustin vo svojom učení zlúčil novoplatoniz-
mus s křesťanstvem, ovládli jeho myšlienkové
principy uvažovanie tých kultivovaných vrstiev,
ktoré tvořili zázemie umeleckej tvorby. Jeho
názor na umenie vychádzal z Plotinovho odmie-
tania zmyslových vnemov ako jednostranných
a neúplných a z uprednostnenia „vnútorného“
světa. Pre Augustina bol obraz len symbolom
idey. Jediným dóvodom existencie obrazu bola
jeho schopnost sprostredkovať ideu aj nevzdě-
laným. Funkciou obrazu mala byť znova di-
daktickosť. Najrýdzejším prejavom Augustínom
zavrhovaného zmyslového vztahu k světu bol
kult krásy 1’udského těla, ktorého výrazom bola
1’udská socha a vo špecifickom zmysle aj por-
trét. Křesťanské umenie postupné celkom od-
stránilo spodobovanie súkromných osôb (okrem
velmi raných zobrazení donátorov) a obmedzilo
obrazy 1’udskej tváře na úzký okruh svátcov
a Krista, teda akýsi druh „portrétu“ mřtvych.51
Len podobizně biskupov boli pozostatkom zob-
razovania živých 1’udí. Tieto portréty cirkev-
ných hodnostárov boli výlučné znakové.52 Por-
tréty pápežov v San Paolo fuori le Mura v ich
schematickosti nemožno navzájom odlišit; urču-
je ich len měno. Zdálo by sa teda, že antická
realistická tradícia spodobovania individuálnej
tváře celkom zanikla.
Koncom 6. storočia sa pápež Gregor Velký
rozhodol vytvořit latinské křesťanstvo opreté
o latinské, teda antické umenie. Bolo to reago-
vanie Říma na prenikanie írsko-škótskeho křes-
ťanstva, s ktorým silněl aj vplyv abstraktného
umenia, blízkého uměleckému cíteniu barbar-
ských národov. Účinným nástrojom latinizácie
sa stali misie benediktínov. Spolu s římským
křesťanským rítom roznášali do svojioh misij-
ných oblastí aj obrodu antického výtvarného
cítenia i zobrazovanie ludskej postavy. Ich sna-
hy narušili sice ďalšie barbarské vpády, vplyv
antického umenia sa však stal jednou zo zá-
kladných zložiek západoeurópskeho křesťanské-
ho výtvarného prejavu.
pády známe z dobových textov, podlá ktorých
existovali modelové vyobrazenia niektorých
apoštolov, tajné vyhotovené ukrytými maliarmi
na objednávku žiakov.50 Pře funkciu ranokres-
ťanského portrétu však tieto údaje nemajú pod-
statnější význam. Zobrazenia uctievaných osob
v tomto období vóbec neriešia problém podob-
nosti s konkrétným človekom. Náboženský „por-
trét“ sa predovšetkým vyrovnával s morálnou
otázkou vyplývajúcou z viery, lebo viac ako
hociktorý iný druh obrazu ho bolo možné po-
dozrievať z tvorby idolu. Ale na druhej straně,
aj keď obava z tvorby idolu bola v kresťanoch
hlboko zakořeněná, túžba zosobnit postavy svá-
tých na didaktické účely bola taká silná, že sa
postupné čoraz viac rozšiřoval okruh uctieva-
ných osôb, ktoré sa mohli znázorňovat. Tento
druh ranokresťanského veřejného portrétu je
teda svojou podstatou prevažne náučný. Didak-
tickú funkciu plní pomocou zosobnenia zobra-
zeného na základe konvenčného výtvarného
znaku. Paralelné s ním existuje aj súkromný
portrét, ktorý sice postupné sčasti tiež podlieha
typologickému spósobu zobrazenia, napriek to-
mu si však dlho udržiava vo svojom základe
antickú realistickú tendenciu.
Niekedy sa realizmus v podaní tváře ob-
javí aj v oficiálnom kresťanskom umění, napr.
v ravenských mozaikách cisárskeho byzantského
štýlu. Tento spósob portrétneho umenia však
z křesťanského výtvarného prejavu pozvolna
mizne.
Situácia západného umenia po rozpade Řím-
ské j říše je velmi zložitá nielen v súvislosti
s búrlivými změnami a postupným namáhavým
přeskupováním danej štruktúry a vznikáním
nových štátnych celkov. Na území Európy pó-
sobí aj viacero silných výtvarných vplyvov,
ktoré na seba navzájom narážajú, prestupujú
sa, znova oddefujú, aby postupné vytvořili novů
syntézu. Už neskoré římské umenie bolo vý-
znamné ovplyvnené orientálnymi a alexandrij-
skými filozofiami, s ktorými sa často přijímali
aj výtvarné tendencie. Ranokresťanská Europa
je nasýtená barbarským uměním pósobiacim na
území římského kultúrneho okruhu i mimo
něho; prostredníctvom tradicie neskororímskeho
výtvarného prejavu čerpá z orientálnych vzo-
rov, súčasne sprostredkovaných Byzanciou. Zá-
roveň sa utvorenie určitého uměleckého cítenia
komplikuje i vzťahom kresťanskej filozofie
k obrazovému prejavu. Od 4. storočia, keď sv.
Augustin vo svojom učení zlúčil novoplatoniz-
mus s křesťanstvem, ovládli jeho myšlienkové
principy uvažovanie tých kultivovaných vrstiev,
ktoré tvořili zázemie umeleckej tvorby. Jeho
názor na umenie vychádzal z Plotinovho odmie-
tania zmyslových vnemov ako jednostranných
a neúplných a z uprednostnenia „vnútorného“
světa. Pre Augustina bol obraz len symbolom
idey. Jediným dóvodom existencie obrazu bola
jeho schopnost sprostredkovať ideu aj nevzdě-
laným. Funkciou obrazu mala byť znova di-
daktickosť. Najrýdzejším prejavom Augustínom
zavrhovaného zmyslového vztahu k světu bol
kult krásy 1’udského těla, ktorého výrazom bola
1’udská socha a vo špecifickom zmysle aj por-
trét. Křesťanské umenie postupné celkom od-
stránilo spodobovanie súkromných osôb (okrem
velmi raných zobrazení donátorov) a obmedzilo
obrazy 1’udskej tváře na úzký okruh svátcov
a Krista, teda akýsi druh „portrétu“ mřtvych.51
Len podobizně biskupov boli pozostatkom zob-
razovania živých 1’udí. Tieto portréty cirkev-
ných hodnostárov boli výlučné znakové.52 Por-
tréty pápežov v San Paolo fuori le Mura v ich
schematickosti nemožno navzájom odlišit; urču-
je ich len měno. Zdálo by sa teda, že antická
realistická tradícia spodobovania individuálnej
tváře celkom zanikla.
Koncom 6. storočia sa pápež Gregor Velký
rozhodol vytvořit latinské křesťanstvo opreté
o latinské, teda antické umenie. Bolo to reago-
vanie Říma na prenikanie írsko-škótskeho křes-
ťanstva, s ktorým silněl aj vplyv abstraktného
umenia, blízkého uměleckému cíteniu barbar-
ských národov. Účinným nástrojom latinizácie
sa stali misie benediktínov. Spolu s římským
křesťanským rítom roznášali do svojioh misij-
ných oblastí aj obrodu antického výtvarného
cítenia i zobrazovanie ludskej postavy. Ich sna-
hy narušili sice ďalšie barbarské vpády, vplyv
antického umenia sa však stal jednou zo zá-
kladných zložiek západoeurópskeho křesťanské-
ho výtvarného prejavu.