Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1985)

30


Leonardo da Vinci: La Gioconda (Mona Lisa), 1503.
Repro O. Silingerová

trétov druhého směru bola reprezentácia ideálu.
Novoplatónska filozofia, ktorá bola základom
tohto odklonu od zobrazovania reálného světa,
bola často len překrytím ranorenesančného vý-
tvarného cítenia, vyplývajúceho svojou podsta-
tou z aristotelovského učenia. Preto napr. aj
u niektorých najvýznamnejších postáv vrchol-
nej renesancie splývá zduchovnenie výtvarného
prejavu s analytickými štúdiami ludskej posta-
vy a tváře.
U Leonarda da Vinci87 vedie jeho popretie
každého apriórneho přístupu k prírode a jej
zobrazeniu k uznaniu jediného principu — ex-
perimentu.88 Jeho pomocou, intelektuálu ou, ale
aj manuálnou činnosťou móže umelec vytvořit
krásu, ktorej podstata je duchovná. Aj v po-
dobizni dosahuje túto „duchovnú“ krásu na zá-

klade empirie. Takto zobrazený člověk sa stává
nositelem hlbokých duševných dejov, ktorých
zrkadlom je nielen jeho reálna, ale zduchovnená
tvář, i obklopujúca ho krajina. Takto sú tváře
v jeho portrétoch nositelom duchovna, ktoré
prežiaruje i krajinu v pozadí. V tomto zmysle
majú jeho portréty symbolický význam. Symbol
tu však nie je konvenčným znakom, nie je ur-
čený na dešifrovanie. Stává sa neoddělitelnou
súčasťou kompozície smerujúcej k duchovnej
kráse portrétu.?9
Aj Raffael budoval na aristotelovskej dôvere
v hodnotu reálných, zmyslami daných poznat-
kov. Spájal ju súčasne s úsilím o vyjadrenie
určitých ideí. Tento dvojaký prameň majú i jeho
portréty. Pápeža Júliusa II. opísal ako starca
v okamihu vnútorného uvolnenia a zamyslenia.
Tvář, ruky pokryté vráskami, zhrbenosť uvolne-
nej postavy — všetko je zobrazené „verne“ a bez
idealizácie.90 Ale volba momentu meditácie
umožňuje naznačenie idey zbožnosti a duševné-
ho deja. Funkčně tu splývajú typy reprezenta-
tívneho a súkromného portrétu. Pápež je odetý
do rúcha, ktoré ho určuje ako hlavu církvi, zá-
roveň je však zachytený v súkromnom okamihu
(na rozdiel napr. od spomenutého portrétu že-
hnajúceho Bonifáca VIII.). Tento súkromný,
intímny okamih je však zverejnený so zámerom
„ukázat“ pápeža pri kontemplácii, čo móže mať
v pozadí aj didaktický účel. Súkromná, repre-
zentatívna, didaktická funkcia sa tu zložito pre-
pletajú, navzájom sa popierajú. Portrét zamyšle-
ného, unaveného starca v pápežskom rúchu im
umožňuje uplatnit sa všetkým.
Michelangelo bol najdóslednejším novoplato-
nikom i v portréte. Odmietal napodobovanie
fyzických črt. Jeho idea krásy bola iba duchov-
nej povahy. Preto aj zobrazenie člověka málo
byť zachytením jeho ideálnej podstaty a život-
ného výrazu.
Osobitný spósob riešenia tejto duality pozoro-
vania a zobrazovania reality a vyjadrovania ideí
mala benátská škola. Kvalita „věrnosti životu“
sa tu dosahovala farbou. Portréty teda neboli
opisné, reálne zobrazenie iba naznačovali. Pra-
covali s ilúziou opisu, súčasne bola farba ako
základný prostriedok výtvarného pósobenia
týchto obrazov akejsi „duchovnej“ povahy.