DOI Heft:
Nr. 2
DOI Artikel:Bořutová, Dana: K otázkam začlenenia výtvarných diel do prostredia obytných súborov
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51717#0108
20
spojení výtvarného diela s architektonickým
objektom alebo na relativné volnejšom priesto-
rovom spojení.
Při fyzickom spojení diela s architekturou (ná-
stěnné malby, sgrafitá, mozaiky a ďalšie nástěn-
né techniky, ale aj reliéfy) výsledný účinok je
dvojaký. V exťeriéri2 ponímame výtvarné dielo
ako súčasť povrchu architektonického objektu,
ktorá sa však svojou faktúrou, farebnosťou atď.,
teda svojím stvárnením, vyděluje z ostatnej plo-
chy. Plocha — priečelie (teda architektúra) tu
pósobí ako akýsi podklad, resp. pozadie pre
výtvarné dielo. Priečelie i výtvarné dielo si po-
držiavajú určitú mieru autonomie, no nemožno
ich vnímať celkom oddelene. Výtvarné dielo sa
zapája do systému celkového členenia, trakto-
vania architektonického objektu a v tom zmys-
le sa mu podriaďuje, no zároveň svojou špeci-
fickosťou přesahuje jeho rámec a stává sa kon-
trapunktům celej skladby. Spojením s architek-
túrou sa tieto diela, ktoré bežne označujeme
ako nástěnné, včleňuj ú do priestoru a nadobú-
dajú tak novů črtu — presahujú vlastný rámec
a stávajú sa specifickými priestorotvornými
prvkami.
Ak sa väzba výtvarného diela a architektúry
nezakládá na pevnom fyzickom spojení, možno
hovořit o priestorovej vázbe (začlenenie sochár-
skych diel, resp. priestorových objektov do ar-
chitektúry). V tomto případe existuje široká
škála možností — od úzkého až po volné spo-
jenie plastického diela s architektúrou. Podlá
toho móže výtvarné dielo vyznievať róznym
spósobom, móže oplývat rozličnou mierou „sa-
mostatnosti“, resp. „podriadenosti“ vo vztahu
k celku. Obidve zložky, architektúra i výtvarné
dielo, si v tomto případe móžu podržať vyššiu
mieru autonómnosti oproti predchádzajúcemu
případu — intenzita ich vzájemných väzieb
podlieha vyššej, priestorovej organizácii širšie-
ho urbanistického celku a vyplývá z logickosti
ich obsahového, funkčného i tvarového začle-
nenia do daného organizmu. Podl’a povahy vzá-
jomnej väzby móže socha na jednej straně bez-
prostředné spolupósobiť s architektúrou — mó-
že sa uplatňovat zároveň s jej architektonickou
formou, ale na druhej straně móže jej i „kon-
kurovat“ — móže sa uplatňovat ako pendant
architektúry vo svojej urbanistickej funkcii (t. j.
ako určitý priestorovo-organizačný prvok).
Priestorová vazba architektúry a výtvarného
diela sa javí v porovnaní s predchádzajúcim
prípadom dynamickejšou.
Pri vzájomnom vztahu výtvarného diela a ar-
chitektúry nemožno však uvažovat iba v rovině
formovej, resp. priestorovej kompozície, preto-
že tá je (resp. by mala byť) vlastně výrazom
hlbších funkčných súvislostí, pevnej spätosti
v rovině obsahu. Výtvarné dielo nadobúda svoj
zmysel a význam v určitom prostředí, prie-
store, no to ešte neznamená, že úloha architek-
túry sa obmedzuje len na to, aby mu tento
priestor poskytla. Veď každý z jednotlivých
druhov výtvarného umenia vládne specifickými
výrazovými prostriedkami, schopnými tlmočiť
najrozmanitejšie myšlienky a emócie. Z toho
vyplývá, že splnenie zásadnej požiadavky ob-
sahové j jednoty a spätosti celku, dósledné pre-
pracovanie vzájomnej ideovej nadväznosti jed-
notlivých prvkov je základným predpokladom
pre dosiahnutie stanoveného ciela.
Pri pohlade na dlhý rad realizácií výtvarných
diel v rámci obytných súborov v priebehu so-
cialistickej výstavby u nás možno konštatovať
niekolko základných skutočností, ktoré sú pří-
značné pre doterajší vývin. Predovšetkým je
to úzká spätost povahy a kvality diel s podmien-
kami spoločenského diania — faktory ideové,
funkčné, ekonomické i materiálovo-technické
sa premietali nielen do architektonického vý-
razu sídlisk, ale vtláčali svoju pečať aj výtvar-
ným dielam, a to po stránke obsahovo-námeto-
vej, formovej i technologickej. Ilustratívny je
z tohto hladiska příklad sgrafitovej výzdoby:
v podmienkach tradičných stavebných postu-
pov používaných v období pätdesiatych rokov
sa v širšej miere přesadila vďaka svojim Speci-
fickým vlastnostiam, ktoré boli v súlade s do-
bovými požiadavkami na výtvarné dielo v ar-
chitektúre.3 Po tom, čo následuj úce obdobie pri-
nieslo zásadnú stavebno-technologickú změnu
v oblasti hromadnej bytovej výstavby, táto tech-
nika sa prakticky vytratila z priestorov sídlisk.
spojení výtvarného diela s architektonickým
objektom alebo na relativné volnejšom priesto-
rovom spojení.
Při fyzickom spojení diela s architekturou (ná-
stěnné malby, sgrafitá, mozaiky a ďalšie nástěn-
né techniky, ale aj reliéfy) výsledný účinok je
dvojaký. V exťeriéri2 ponímame výtvarné dielo
ako súčasť povrchu architektonického objektu,
ktorá sa však svojou faktúrou, farebnosťou atď.,
teda svojím stvárnením, vyděluje z ostatnej plo-
chy. Plocha — priečelie (teda architektúra) tu
pósobí ako akýsi podklad, resp. pozadie pre
výtvarné dielo. Priečelie i výtvarné dielo si po-
držiavajú určitú mieru autonomie, no nemožno
ich vnímať celkom oddelene. Výtvarné dielo sa
zapája do systému celkového členenia, trakto-
vania architektonického objektu a v tom zmys-
le sa mu podriaďuje, no zároveň svojou špeci-
fickosťou přesahuje jeho rámec a stává sa kon-
trapunktům celej skladby. Spojením s architek-
túrou sa tieto diela, ktoré bežne označujeme
ako nástěnné, včleňuj ú do priestoru a nadobú-
dajú tak novů črtu — presahujú vlastný rámec
a stávajú sa specifickými priestorotvornými
prvkami.
Ak sa väzba výtvarného diela a architektúry
nezakládá na pevnom fyzickom spojení, možno
hovořit o priestorovej vázbe (začlenenie sochár-
skych diel, resp. priestorových objektov do ar-
chitektúry). V tomto případe existuje široká
škála možností — od úzkého až po volné spo-
jenie plastického diela s architektúrou. Podlá
toho móže výtvarné dielo vyznievať róznym
spósobom, móže oplývat rozličnou mierou „sa-
mostatnosti“, resp. „podriadenosti“ vo vztahu
k celku. Obidve zložky, architektúra i výtvarné
dielo, si v tomto případe móžu podržať vyššiu
mieru autonómnosti oproti predchádzajúcemu
případu — intenzita ich vzájemných väzieb
podlieha vyššej, priestorovej organizácii širšie-
ho urbanistického celku a vyplývá z logickosti
ich obsahového, funkčného i tvarového začle-
nenia do daného organizmu. Podl’a povahy vzá-
jomnej väzby móže socha na jednej straně bez-
prostředné spolupósobiť s architektúrou — mó-
že sa uplatňovat zároveň s jej architektonickou
formou, ale na druhej straně móže jej i „kon-
kurovat“ — móže sa uplatňovat ako pendant
architektúry vo svojej urbanistickej funkcii (t. j.
ako určitý priestorovo-organizačný prvok).
Priestorová vazba architektúry a výtvarného
diela sa javí v porovnaní s predchádzajúcim
prípadom dynamickejšou.
Pri vzájomnom vztahu výtvarného diela a ar-
chitektúry nemožno však uvažovat iba v rovině
formovej, resp. priestorovej kompozície, preto-
že tá je (resp. by mala byť) vlastně výrazom
hlbších funkčných súvislostí, pevnej spätosti
v rovině obsahu. Výtvarné dielo nadobúda svoj
zmysel a význam v určitom prostředí, prie-
store, no to ešte neznamená, že úloha architek-
túry sa obmedzuje len na to, aby mu tento
priestor poskytla. Veď každý z jednotlivých
druhov výtvarného umenia vládne specifickými
výrazovými prostriedkami, schopnými tlmočiť
najrozmanitejšie myšlienky a emócie. Z toho
vyplývá, že splnenie zásadnej požiadavky ob-
sahové j jednoty a spätosti celku, dósledné pre-
pracovanie vzájomnej ideovej nadväznosti jed-
notlivých prvkov je základným predpokladom
pre dosiahnutie stanoveného ciela.
Pri pohlade na dlhý rad realizácií výtvarných
diel v rámci obytných súborov v priebehu so-
cialistickej výstavby u nás možno konštatovať
niekolko základných skutočností, ktoré sú pří-
značné pre doterajší vývin. Predovšetkým je
to úzká spätost povahy a kvality diel s podmien-
kami spoločenského diania — faktory ideové,
funkčné, ekonomické i materiálovo-technické
sa premietali nielen do architektonického vý-
razu sídlisk, ale vtláčali svoju pečať aj výtvar-
ným dielam, a to po stránke obsahovo-námeto-
vej, formovej i technologickej. Ilustratívny je
z tohto hladiska příklad sgrafitovej výzdoby:
v podmienkach tradičných stavebných postu-
pov používaných v období pätdesiatych rokov
sa v širšej miere přesadila vďaka svojim Speci-
fickým vlastnostiam, ktoré boli v súlade s do-
bovými požiadavkami na výtvarné dielo v ar-
chitektúre.3 Po tom, čo následuj úce obdobie pri-
nieslo zásadnú stavebno-technologickú změnu
v oblasti hromadnej bytovej výstavby, táto tech-
nika sa prakticky vytratila z priestorov sídlisk.