67

dřevené klasicizujúce provizórium z februára
1924; jeho autorom bol takisto Ščusev. Jeho py-
ramidálna kompozícia z červenej žuly respek-
tuje okolie a súčasne působí pateticky, jedno-
duché kubické tvary ju spájajú s avantgardou.
Oproti tomu sovietske súťažné návrhy na Ko-
lumbusov pomník v podobě majáku v San Do-
mingu udivovali odvahou a nápaditosťou, predo-
všetkým projekty Ščuseva a najma Melnikova.
Velkú pozornost věnovala avantgarda pro-
jektům nových divadiel (Ladovskij, Melnikov,
Vesninovci, Ginzburg). Zasahovali do nich ne-
raz popřední režiséři. ZSSR sa v týchto časoch
stal akýmsi pokusným laboratóriom divadelnej
architektúry pre celý svět. Uskutočnil sa z nich
len jediný, v Roštové nad Donom.
Okolo roku 1930 prichádza do ZSSR vela za-
hraničných architektův: Le Corbusier, André
Lurent, Mart Stam, Ernst May, Bruno Taut,
Erich Mendelsohn, Hans Schmidt, Hannes Me-
ier, z Ciech Jaromír Krejcar, zo Slovenska bra-
tia Weissovci, z Viedne manželia Schütte-Lihot-
zkyovci. Niektorí tam len prednášajú, iní aj
projektuji! a ostávajú na dlhší čas. Pracujú naj-
mä na územnom pláne Moskvy a na výstavbě
Uralu, predovšetkým Magnitogorska. Sú medzi
nimi rovnako přesvědčení komunisti, ako aj an-
tifašisti vyhnaní z domova, či 1’udia hladajúci
v ZSSR za hospodárskej krízy lepšie pracovné
možnosti. Prirodzene posilňujú avantgardně
křídlo. Ich pôsobenie v ZSSR bolo krátké. Přišli
pomoct překonat situáciu, do ktorej sa soviet-
ska výstavba v 1. páťročnici dostala pre rozpor
medzi prismelými plánmi a realitou obmedze-
ných možností. Kým však aj oni projektuji!
velkorysé mestá a sídliská, uznesením VKS (b)
z 25. 3. 1931 sa prechádza na tradiční! výstavbu
jedno- či dvojpodlažných zrubových domov; na
velkorysé projekty niet materiálu, techniky
ani odborníkův. Sny ustupuji! skutočnosti a ich
autoři sa postupné vracajú domov, aby odtial
— ako Taut alebo Meier — pod tlakom politic-
kých či spoločenských pomerov neraz znova
emigrovali. Od Le Corbusiera sa v Moskvě za-
chovala budova Centrosojuzu, jedna z jeho pr-
vých velkých realizácií, dnes už značné přestá-
vaná. Badat na nej niektoré zásady jeho ar-
chitektúry, ako ich formuloval aj literárně.


Konstantin Melnikov: Projekt majáku — Kolumbovho
pomníka pre San Domingo, 1929. Z knihy J. Kroha—
J. Hrůza, Sovětská architektonická avantgarda.
Repro T. Leixnerová

V rokoch 1928—1930 sa v Moskvě stavia podlá
projektu Ginzburga a Ignatija Milinisa (1899—
1974) obytný dom-komúna, na ktorom vidno
charakteristické znaky jeho architektúry: stojí
na stlpoch, má vtiahnutý železobetonový ske-
let, obytnú terasu a volný pôdorys s priebež-
nými horizontálnymi pásmi okien. Je pravdě-
podobné, že autoři projektu Le Corbusierove
názory poznali už před jeho príchodom.
Kým doteraz sme si všímali zváčša veřejné
stavby, obráťme sa teraz k bytovej výstavbě.
Revolúcia nastolila rovnost pohlaví, oslobode-
nie žien od domácích práč a kolektívnu výcho-
vu dětí. Trvalá bytová kríza cárského režimu,
zhoršená ešte vojnovým ničením, sa za revolú-
cie riešila nasťahovaním robotníctva a nebýva-
júcich do miest, kde sa byty dělili podlá zása-
dy: pre 1 rodinu 1 izba, kuchyňa a příslušen-
stvo spoločné. V domoch vznikali samosprávné
orgány starajúce sa o kolektivně zariadenia —
hromadné kuchyně, jedálne, dětské jasle a pod.
— ktoré, ak sa nedali zriadiť v doterajšom dome,
sa pristavovali. Domy-komúny tak vznikali ešte
prv než sa utvořil ich stavebný typ.
Problém, ktorý musela riešiť nová výstav-
ba, bolo stanovenie hranice medzi súkromím a
zospoločenštením života. Prvý revolučný roz-