Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied — 1989

Page: 68
DOI issue: DOI article: DOI Page: Citation link: 
https://digi.ub.uni-heidelberg.de/diglit/ars1989/0072
License: Free access  - all rights reserved Use / Order
0.5
1 cm
facsimile
68


Le Corbusier: Budova Centrosojuzu v Moskvě, 1930.
Foto z roku 1985 F. Kresák

mach směroval k uvolneniu, ba až zániku rodi-
ny, v ktorej sa videi nástroj zotročenia ženy.
Casom sa však rodina osvědčila ako pevnejšie
puto než sa spočiatku předpokládalo. Rozdielne
názory na zospoločenštenie života sa odrazili aj
v architektonickej tvorbě. Niektoré projekty
domov-komún obsahovali rodinné byty s pří-
slušenstvům a spoločnými zariadeniami ako
jasle, školka, jedáleň, iné zasa len buňky na spa-
nie, osobitne pre každého jednotlivca, pričom
celodenný život sa mal odohrávať v spoločen-
ských priestoroch (kluby, čitárne, her ne a pod.).
Vcelku možno konstatovat, že okolo roku 1925
sa prechádza na projektovanie velkých komún
vo viacposchodových stavbách pre stovky, ba
aj niekolko tisíc obyvatel’ov a okolo roku 1928
na typizáciu a štandardizáciu rodinných bytov,
pri ktorej zohral významná úlohu najmä Ginz-
burg: myšlienka udržať rodinu zvíťazila. Velké
domy-komúny ostali váčšinou len na papieri.

Jednak preto, lebo — ako sme už spomenuli —
pre nedostatky v stavebníctve sa znova přešlo
na tradičnú výstavbu zrubových domov, ktoré
nedovolovali velkorysejšie riešenia, jednak pre-
to, lebo aj existuj úce domy-komúny zlyhávali
pre trvalú bytovú krízu: do obytných buniek
pre jednotlivca či do spoločných zariadení sa
neraz nasťahovali nebývajúce rodiny a tak ich
vyřadili z funkcie.
Sovietska architektúra však nestála len před
otázkou bývania v novej spoločnosti. Organizá-
cia života obyvatelstva bola aj urbanistickým
problémem: ozdravit staré a stavať nové socia-
listické mestá — aké a ako velké — alebo mes-
tá postupné rušit a budovat osídleme v pásoch
pozdíž dopravných tepien? Na čele obidvoch
smerov stáli ekonomi. Přívrženci prvej koncep-
cie postupné prechádzali od záhradných miest
k přestavbě miest ako komplexov velkých do-
mov uprostřed zelene so spoločenským vybave-
ním, pri vylúčení výroby z obytných oblastí.
Neraz mestá vtesnávali do geometrických
schém, ignoruj úc konfiguráciu terénu, akoby
všetky stáli na rovině. Oproti tomu přívrženci
desurbanizácie, ktorých reprezentantům medzi
architektmi bol najmä Nikolaj Miljutin (1889—
1941), si osídleme představovali rozložené v pá-
soch pozdíž komunikácií, s ktorými susedilo
priemyselné pásmo, zeleňou oddělené od spole-
čenského, obytného a rekreačného pásma. Ta-
kéto osídlenie stieralo rozdiel medzi mestom a
vidiekom, chýbali mu však kultúrne a správné
centrá. Myšlienka desurbanizácie nakoniec
v júni 1931 padla, ostalo pri ozdravení miest a
stavbě nových. Velké mestá dostávali postupné
územné plány. Generálny plán Moskvy, na kto-
rom sa pracovalo už od revolúcie, přijali roku
1935. Spolu s metrom zhruba vyriešil dopravný
problém města, bol však přijatý v čase, keď sa
už sovietska architektúra poberala iným sme-
rom ako jej určila avantgarda.
Moderná architektúra, ktorá v čase socialis-
tických premien trpěla zaostalosťou stavebnej
výroby a zlou kvalitou realizácie, sa okolo roku
1930 dostala do rozporu aj s psychikou obyva-
telstva. Z obsahovej stránky neraz nedostatoč-
ne rešpektovala rodinné zväzky, z formálnej
příliš předběhla vývin vkusu más. Nepomohli
loading ...