DOI issue:
Nr. 1
DOI article:Bakoš, Ján: Sociálne revolúcie a umelecké tradície
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51760#0013
9
Sociálně revolúcie a umělecké tradicie
JÁN BAKOS
Spoločenské revolúcie představujú v historic-
kom vývine momenty relatívnej diskontinuity.
Je logické, že právě v dósledku svojej explicit-
nej diskontinuitnosti aktualizuj ú vztah k minu-
losti, k historickej kontinuitě. Sám pojem revo-
lúcia, ako je známe, má dva protikladné význa-
my1: nielen v modernom období prevládajúci
význam zásadného zvratu, přelomu, radikálnej
kvalitatívnej změny, ale aj póvodnejší význam
koloběhu (revolutio) a teda i návratu a obnovy.
Preto nepřekvapuje, že v najcharakteristickej-
šej buržoáznej revolúcii — vo Francúzskej re-
volúcii — bola idea vybudovania novej společ-
nosti založená nielen na deštrukcii starej spo-
lečnosti, ale v závažnej miere i na návrate
k „prirodzenosti“, na obnově „pravdy“. Revo-
lúcie účtujú s bezprostřednou minulosťou, pre-
tože ju pociťujú ako překážku ďalšieho rozvoja
a pokroku, i preto, že sa im javí ako deformácia
póvodnosti, prirodzenosti a pravdivosti. Účto-
vanie s minulosťou sa odohráva i v mene obno-
vy nedeformovanej póvodnosti, preto sa revo-
lučná diskontinuita dopíňa Hádáním opory
v hlbšej minulosti, Hádáním oprávnenia v tra-
dicii, konstituováním novej kontinuity s minu-
losťou. Protiklad revolúcie a tradicie, ktorý
osvietenstvo pokládalo za nezmieriteťný,2 sa
tak ukazuje ako komplementárny.3
Osobitou polohou tejto problematiky — vzta-
hu revolúcii k tradíciám — je vztah sociálnych
revolúcii k umeniu minulosti, k uměleckým tra-
díciám. Keďže sa revolúcie tematizujú, t. j. stá-
vá jú uvědomovaným a neskór i vědomě využí-
vaným javom v období přechodu od feudalizmu
ku kapitalizmu,4 vychádzajme zo situácie v ob-
dobí absolutistických monarchií. Pre aristokra-
ciu představovalo umenie:
1. prostriedok spoločenského dištancovania sa,
odlišovania světa aristokracie od ostatného svě-
ta, světa tzv. tretieho stavu;
2. prostriedok okrasy světa urodzených (dekor)
a súčasne prostriedok spríjemňovania ich živo-
ta (zábava), pomocou ktorých sa spomenuté od-
líšenie a dištancovanie uskutočňovalo;
3. umenie zároveň představovalo špecifickú for-
mu dědičného takpovediac „pozemkového“
vlastníctva, s výlučným právom na jeho vlast-
nenie a okrášfovanie sa. V tomto zmysle zna-
menalo umenie svět vzácných, drahých a luxus-
ných predmetov;
4. umenie bolo médiom oslavy šlachty a pro-
striedkom „zvečňovania“ (budením ilúzie ne-
měnnosti, „věčnosti“) feudálneho statu quo;
5. chápalo sa ako kontinuum medzi minulosťou a
prítomnosťou. Samozřejmost kontinuity ume-
nia sa pokladala za doklad samozřejmosti a „věč-
nosti“ feudálneho statu quo.
Umenie teda nielen pomáhalo utvárať obran-
ný val světa urodzených, ale jeho vlastnenie sa
chápalo ako doklad oprávněnosti tohto dištanco-
vania sa.
Buržoázia v úsilí získať přístup k moci už
v priebehu 18. storočia začína meniť koncept
umenia :
1. proti umeniu ako dekoru a okrase sta via
umenie ako moralizáciu. Proti zábavě kladie
Sociálně revolúcie a umělecké tradicie
JÁN BAKOS
Spoločenské revolúcie představujú v historic-
kom vývine momenty relatívnej diskontinuity.
Je logické, že právě v dósledku svojej explicit-
nej diskontinuitnosti aktualizuj ú vztah k minu-
losti, k historickej kontinuitě. Sám pojem revo-
lúcia, ako je známe, má dva protikladné význa-
my1: nielen v modernom období prevládajúci
význam zásadného zvratu, přelomu, radikálnej
kvalitatívnej změny, ale aj póvodnejší význam
koloběhu (revolutio) a teda i návratu a obnovy.
Preto nepřekvapuje, že v najcharakteristickej-
šej buržoáznej revolúcii — vo Francúzskej re-
volúcii — bola idea vybudovania novej společ-
nosti založená nielen na deštrukcii starej spo-
lečnosti, ale v závažnej miere i na návrate
k „prirodzenosti“, na obnově „pravdy“. Revo-
lúcie účtujú s bezprostřednou minulosťou, pre-
tože ju pociťujú ako překážku ďalšieho rozvoja
a pokroku, i preto, že sa im javí ako deformácia
póvodnosti, prirodzenosti a pravdivosti. Účto-
vanie s minulosťou sa odohráva i v mene obno-
vy nedeformovanej póvodnosti, preto sa revo-
lučná diskontinuita dopíňa Hádáním opory
v hlbšej minulosti, Hádáním oprávnenia v tra-
dicii, konstituováním novej kontinuity s minu-
losťou. Protiklad revolúcie a tradicie, ktorý
osvietenstvo pokládalo za nezmieriteťný,2 sa
tak ukazuje ako komplementárny.3
Osobitou polohou tejto problematiky — vzta-
hu revolúcii k tradíciám — je vztah sociálnych
revolúcii k umeniu minulosti, k uměleckým tra-
díciám. Keďže sa revolúcie tematizujú, t. j. stá-
vá jú uvědomovaným a neskór i vědomě využí-
vaným javom v období přechodu od feudalizmu
ku kapitalizmu,4 vychádzajme zo situácie v ob-
dobí absolutistických monarchií. Pre aristokra-
ciu představovalo umenie:
1. prostriedok spoločenského dištancovania sa,
odlišovania světa aristokracie od ostatného svě-
ta, světa tzv. tretieho stavu;
2. prostriedok okrasy světa urodzených (dekor)
a súčasne prostriedok spríjemňovania ich živo-
ta (zábava), pomocou ktorých sa spomenuté od-
líšenie a dištancovanie uskutočňovalo;
3. umenie zároveň představovalo špecifickú for-
mu dědičného takpovediac „pozemkového“
vlastníctva, s výlučným právom na jeho vlast-
nenie a okrášfovanie sa. V tomto zmysle zna-
menalo umenie svět vzácných, drahých a luxus-
ných predmetov;
4. umenie bolo médiom oslavy šlachty a pro-
striedkom „zvečňovania“ (budením ilúzie ne-
měnnosti, „věčnosti“) feudálneho statu quo;
5. chápalo sa ako kontinuum medzi minulosťou a
prítomnosťou. Samozřejmost kontinuity ume-
nia sa pokladala za doklad samozřejmosti a „věč-
nosti“ feudálneho statu quo.
Umenie teda nielen pomáhalo utvárať obran-
ný val světa urodzených, ale jeho vlastnenie sa
chápalo ako doklad oprávněnosti tohto dištanco-
vania sa.
Buržoázia v úsilí získať přístup k moci už
v priebehu 18. storočia začína meniť koncept
umenia :
1. proti umeniu ako dekoru a okrase sta via
umenie ako moralizáciu. Proti zábavě kladie