DOI Artikel:
Z̆áry, Juraj: Menší severný portál bratislavského dómu a jeho sochárska výzdoba
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51720#0045
Leipzig 1927, s. 118—202; BAUM, J.: Die Bildwerke der Rottweiler
Lorenzkapelle. Augsburg 1929; STÄHLE, W.: C. d. v pozn. 51, s. 60
a d’.; HECHT, W.: C. d. v pozn. 51, s. 564 a ď.
53 Z poslednej literatúry pozři například FEUCHTMÜLLER, R.:
Der Wiener Stephansdom. Wien 1978, s. 75 a ď.; ZYKAN, M.: Der
Stephansdom. Wien — Hamburg 1981, s. 42 a d’.; WAGNER-RIE-
GER, R_: C. d. v pozn. 42, s. 134.
34 Do jednej štylistickej skupiny začlenil konzoly pri pilieroch
v interiéri chóru viedenského dómu, ako aj konzoly pod korunnou
římsou na exteriéri TIETZE, H.: Geschichte und Beschreibung des
Stephansdoms in Wien. Österreichische Kunsttopographie XXIII.
Baden bei Wien 1931, s. 163 — 164. Do širokého akčného rádia
kamenárov viedenského chóru patřil po polovici 14. storočia aj
mariánsky kostol v Krakove, na ktorom takisto vytesali figurálně
konzoly korunnej římsy presbytéria (WÇCLAWOWICZ, T.: Zagad-
nenie funkcji wsporników figuralnych pod gzymsem wieňczq prezbi-
terium košciola mariackiego w Krakowie. Folia Historiae Artium
XXI, 1985, s. 63).
55 Za upozornenie na možné súvislosti bratislavského reliéfu
s chórovými svorníkmi viedenského dómu ďakujem dr. Jánovi
Bakošovi. Hans Tietze, ktorý materiálovo najdóslednejšie zdokumen-
toval viedenský dóm (C. d. v pozn. 54) svorníky chóru vobec
nespomína. Upozornil na ne ZYKAN, J.: C. d. v pozn. 29, s. 11 a ď.,
obr. 18 — 22. Na súvislosť viedenských svorníkov s niektorými českými
dielami upozornil zasa KUTAL, A.: O reliefu od P. Marie Sněžné
a některých otázkách českého sochařství první poloviny 14. století.
Umění XXI, 1973, s. 480—496. K viedenským svorníkom a konzolám
porovnaj například aj FEUCHTMÜLLER, R.: C. d. v pozn. 53, s.
79, 82, 98, 99 (obr.); ZYKAN, M.: C. d. v pozn. 53, s. 68.
56 KIESLINGER, F.: Der plastische Schmuck des Westportals bei
den Minoriten in Wien. Belvedere XI, 1927, s. 103—108; GIULIA-
NI, G.: Die Wiener Minoritenkirche. Padova 1971, s. 37; WAGNER-
RIEGER, R.: C. d. v pozn. 42, s. 131.
57 BAUM, J.: C. d. v pozn. 49, s. 21.
38 SCHMIDT, G.: Der „Ritter“ von St. Florian und der Manieris-
mus in der gotischen Plastik. In: Festschrift Karl M. Swoboda zum
28. Januar 1959. Wien — Wiesbaden 1959, s. 249 a ď.; KUTAL, A.:
České gotické sochařství 1350—1450. Praha 1962, s. 10 a ď.
Gerevichovo poukázanie na rottweilskú hutu celkom odmietla a na
priame ovplyvnenie bratislavského reliéfu plastikou zo Sankt Floria-
nu upozornila ako prvá MARGÓTSYOVÁ, V.: Gotická kamenná
plastika figurální v Bratislavě. Diplomová práca na Katedře dějin
umenia FF Karlovej univerzity v Prahe. 1966 (rukopis), s. 19 a ď. Na
základe súvislosti so spomenutou hornorakúskou sochou začlenila
autorka reliéf k moravskej skupině drevorezieb sústredených okolo
Majstra Michelskej madony. Zároveň podčiarkla spojitost’ bratislav-
ského diela — podlá mojej mienky dosť problematická — so súborom
soch, zváčša bosonohých apoštolov, v južnom, tzv. apoštolskom chóre
svátoštefanského dómu vo Viedni. Terminus post quem pre vznik
bratislavského tympanonu vymedzila chybným Tietzeho neskorým
datováním týchto viedenských plastik do obdobia okolo roku 1360
(TIETZE, H.: Geschichte und Beschreibung des Stephansdoms in
Wien. C. d. v pozn. 54, s. 221 a ď.), ktoré bolo v rakúskej literatúre
posledných desaťročí ustálené na štyridsiate roky 14. storočia.
S prihliadnutím na maďarská literatúru a na starší názor manželov
Menclovcov (MENCLOVCI, V. a D.: C. d. v pozn. 16, s. 49, v pozn.
42, s. 53) datovala potom Margótsyová bratislavský tympanon až do
sedemdesiatych rokov 14. storočia (MARGÓTSYOVÁ, V.: C. d., s.
20—21). Pozastavila sa přitom — vyjadriac tak svoju neistotu — nad
konzervatívnym, na staršiu tradíciu katedrálnej plastiky nadvázujú-
cim charakterom bratislavskej práce (tamže, s. 21—22).
59 SCHMIDT, G.: C. d. v pozn. 58, s. 249 a d’., 252, 260.
Východiskom slohu Majstra Michelskej madony, a teda aj sankt-flo-
riànskeho rytiera, bola podl’a Kutala popři rottweilskom prameni
takisto plastika Ile de France, sprostredkovaná Horným Porýnskom
— kaplnkou sv. Kataríny v Straßburgu, Božím hrobom münsteru vo
Freiburgu a niektorými dalšími prácami (KUTAL, A.: C. d. v pozn.
58, s. 10 a ď.), ktoré stáli aj pri zrode rottweilského štýlu.
60 Boh Otec bratislavského tympanonu má na hrudi jednoduchá
ozdobná sponu so štyrmi 1’aliovitými výbežkami. Podobnou sponou
má zapnutý plášť Admontská madona (avšak až s ósmimi podobnými
výbežkami), ktorá sa niekedy zvykne uvádzať — najmä kvôli
lineárnemu rozvrhu svojej drapérie — do súvislosti s rytierom zo
Sankt Florianu (pozři například BALDASS, P. von: Die Plastik. In:
Gotik in Österreich. 3. vyd. Wien — Hannover — Bern 1964, s. 89).
Záhybový systém oděvu Ježíška, ktorého Admontská madona drží na
rukách, má zasa čiastočné analogie v riešení šiat postranných
bratislavských anjelov, ktoré, mimochodom, nie je celkom vzdialené
ani záhybom drapérie Michelskej madony. Podlá Gerharda Schmid-
ta je Admontská madona — najkrajšie dielo štajerskej plastiky,
pochádzajúce asi z roku 1310 — dokladom vplyvu hornorýnskeho
umenia na rakúske sochárstvo v tom čase a neskór. Pripísal ju preto
priamo švábskému rezbárovi (SCHMIDT, G.: Bildende Kunst
— Malerei und Plastik. In: Die frühen Habsburger, Dome und
Klöster. 1279—1379. Katalog výstavy. Wien 1979, s. 83).
61 SCHMIDT, G.: C. d. v pozn. 58, s. 256-257.
62 KUTAL, A.: C. d. v pozn. 58, s. 13. Porovnaj napr. aj KUTAL,
A.: České gotické umění. Praha 1972, s. 30 — 31; Ten istý: Gotické
sochařství. In: Dějiny českého výtvarného umění 1/1. Od počátku do
konce středověku. Praha 1984, s. 231.
63 HLOBIL, L: Nová zjištění ke skupině plastik kolem Michelské
madony — madona v Hrabové, kristus v Ostritz. Umění XXVIII
1980, s. 105 a ď. Ten istý autor nedávno novo lokalizoval dielňu
Majstra Michelskej madony doOlomouca — HLOBIL, L: Přemyslo-
vec Jan Volek, rodopisné, heraldické a sfragistické otázky. Umění
XXXV, 1987, s. 478.
64 Na rozdiel od Schmidta výrazné akcentoval význam rottweilské-
ho štýlu — predovšetkým Majstra Krista (apoštolov) — pre slohové
zásady rytiera zo Sankt Florianu a brnenskej skupiny soch KUTAL,
A.: České gotické sochařství 1350—1420. C. d. v pozn. 58, s. 14.
Porovnaj tiež Ten istý: O reliéfu od P. Marie Sněžné a některých
otázkách českého sochařství první poloviny 14. století. C. d. v pozn.
55, s. 480-496.
643 SCHMIDT, G.: Bildende Kunst — Malerei und Plastik. C. d.
v pozn. 60. Z regensburských plastik 1. třetiny 14. storočia sú
bratislavskému tympanonu čiastočné, najmä v systéme drapérií,
příbuzné bosonohé plastiky sv. Krištofa a niektorých figúr apoštolov
na južnom priečelí regensburgského dómu. Regensburské a horno-
rýnske vplyvy, ako aj nimi sprostredkované francúzske podněty
poznačili aj tzv. mariánsky tympanon minoritského kostola vo Viedni
z 2. polovice dvadsiatych rokov 14. storočia, umiestený dnes
sekundárné v severnom múre kostola (SCHMIDT, G.: Das Marien-
tympanon der Wiener Minoritenkirche. Österreichische Zeitschrift
für Kunst und Denkmalpflege XI, 1957, s. 107 a d’.).
39
Lorenzkapelle. Augsburg 1929; STÄHLE, W.: C. d. v pozn. 51, s. 60
a d’.; HECHT, W.: C. d. v pozn. 51, s. 564 a ď.
53 Z poslednej literatúry pozři například FEUCHTMÜLLER, R.:
Der Wiener Stephansdom. Wien 1978, s. 75 a ď.; ZYKAN, M.: Der
Stephansdom. Wien — Hamburg 1981, s. 42 a d’.; WAGNER-RIE-
GER, R_: C. d. v pozn. 42, s. 134.
34 Do jednej štylistickej skupiny začlenil konzoly pri pilieroch
v interiéri chóru viedenského dómu, ako aj konzoly pod korunnou
římsou na exteriéri TIETZE, H.: Geschichte und Beschreibung des
Stephansdoms in Wien. Österreichische Kunsttopographie XXIII.
Baden bei Wien 1931, s. 163 — 164. Do širokého akčného rádia
kamenárov viedenského chóru patřil po polovici 14. storočia aj
mariánsky kostol v Krakove, na ktorom takisto vytesali figurálně
konzoly korunnej římsy presbytéria (WÇCLAWOWICZ, T.: Zagad-
nenie funkcji wsporników figuralnych pod gzymsem wieňczq prezbi-
terium košciola mariackiego w Krakowie. Folia Historiae Artium
XXI, 1985, s. 63).
55 Za upozornenie na možné súvislosti bratislavského reliéfu
s chórovými svorníkmi viedenského dómu ďakujem dr. Jánovi
Bakošovi. Hans Tietze, ktorý materiálovo najdóslednejšie zdokumen-
toval viedenský dóm (C. d. v pozn. 54) svorníky chóru vobec
nespomína. Upozornil na ne ZYKAN, J.: C. d. v pozn. 29, s. 11 a ď.,
obr. 18 — 22. Na súvislosť viedenských svorníkov s niektorými českými
dielami upozornil zasa KUTAL, A.: O reliefu od P. Marie Sněžné
a některých otázkách českého sochařství první poloviny 14. století.
Umění XXI, 1973, s. 480—496. K viedenským svorníkom a konzolám
porovnaj například aj FEUCHTMÜLLER, R.: C. d. v pozn. 53, s.
79, 82, 98, 99 (obr.); ZYKAN, M.: C. d. v pozn. 53, s. 68.
56 KIESLINGER, F.: Der plastische Schmuck des Westportals bei
den Minoriten in Wien. Belvedere XI, 1927, s. 103—108; GIULIA-
NI, G.: Die Wiener Minoritenkirche. Padova 1971, s. 37; WAGNER-
RIEGER, R.: C. d. v pozn. 42, s. 131.
57 BAUM, J.: C. d. v pozn. 49, s. 21.
38 SCHMIDT, G.: Der „Ritter“ von St. Florian und der Manieris-
mus in der gotischen Plastik. In: Festschrift Karl M. Swoboda zum
28. Januar 1959. Wien — Wiesbaden 1959, s. 249 a ď.; KUTAL, A.:
České gotické sochařství 1350—1450. Praha 1962, s. 10 a ď.
Gerevichovo poukázanie na rottweilskú hutu celkom odmietla a na
priame ovplyvnenie bratislavského reliéfu plastikou zo Sankt Floria-
nu upozornila ako prvá MARGÓTSYOVÁ, V.: Gotická kamenná
plastika figurální v Bratislavě. Diplomová práca na Katedře dějin
umenia FF Karlovej univerzity v Prahe. 1966 (rukopis), s. 19 a ď. Na
základe súvislosti so spomenutou hornorakúskou sochou začlenila
autorka reliéf k moravskej skupině drevorezieb sústredených okolo
Majstra Michelskej madony. Zároveň podčiarkla spojitost’ bratislav-
ského diela — podlá mojej mienky dosť problematická — so súborom
soch, zváčša bosonohých apoštolov, v južnom, tzv. apoštolskom chóre
svátoštefanského dómu vo Viedni. Terminus post quem pre vznik
bratislavského tympanonu vymedzila chybným Tietzeho neskorým
datováním týchto viedenských plastik do obdobia okolo roku 1360
(TIETZE, H.: Geschichte und Beschreibung des Stephansdoms in
Wien. C. d. v pozn. 54, s. 221 a ď.), ktoré bolo v rakúskej literatúre
posledných desaťročí ustálené na štyridsiate roky 14. storočia.
S prihliadnutím na maďarská literatúru a na starší názor manželov
Menclovcov (MENCLOVCI, V. a D.: C. d. v pozn. 16, s. 49, v pozn.
42, s. 53) datovala potom Margótsyová bratislavský tympanon až do
sedemdesiatych rokov 14. storočia (MARGÓTSYOVÁ, V.: C. d., s.
20—21). Pozastavila sa přitom — vyjadriac tak svoju neistotu — nad
konzervatívnym, na staršiu tradíciu katedrálnej plastiky nadvázujú-
cim charakterom bratislavskej práce (tamže, s. 21—22).
59 SCHMIDT, G.: C. d. v pozn. 58, s. 249 a d’., 252, 260.
Východiskom slohu Majstra Michelskej madony, a teda aj sankt-flo-
riànskeho rytiera, bola podl’a Kutala popři rottweilskom prameni
takisto plastika Ile de France, sprostredkovaná Horným Porýnskom
— kaplnkou sv. Kataríny v Straßburgu, Božím hrobom münsteru vo
Freiburgu a niektorými dalšími prácami (KUTAL, A.: C. d. v pozn.
58, s. 10 a ď.), ktoré stáli aj pri zrode rottweilského štýlu.
60 Boh Otec bratislavského tympanonu má na hrudi jednoduchá
ozdobná sponu so štyrmi 1’aliovitými výbežkami. Podobnou sponou
má zapnutý plášť Admontská madona (avšak až s ósmimi podobnými
výbežkami), ktorá sa niekedy zvykne uvádzať — najmä kvôli
lineárnemu rozvrhu svojej drapérie — do súvislosti s rytierom zo
Sankt Florianu (pozři například BALDASS, P. von: Die Plastik. In:
Gotik in Österreich. 3. vyd. Wien — Hannover — Bern 1964, s. 89).
Záhybový systém oděvu Ježíška, ktorého Admontská madona drží na
rukách, má zasa čiastočné analogie v riešení šiat postranných
bratislavských anjelov, ktoré, mimochodom, nie je celkom vzdialené
ani záhybom drapérie Michelskej madony. Podlá Gerharda Schmid-
ta je Admontská madona — najkrajšie dielo štajerskej plastiky,
pochádzajúce asi z roku 1310 — dokladom vplyvu hornorýnskeho
umenia na rakúske sochárstvo v tom čase a neskór. Pripísal ju preto
priamo švábskému rezbárovi (SCHMIDT, G.: Bildende Kunst
— Malerei und Plastik. In: Die frühen Habsburger, Dome und
Klöster. 1279—1379. Katalog výstavy. Wien 1979, s. 83).
61 SCHMIDT, G.: C. d. v pozn. 58, s. 256-257.
62 KUTAL, A.: C. d. v pozn. 58, s. 13. Porovnaj napr. aj KUTAL,
A.: České gotické umění. Praha 1972, s. 30 — 31; Ten istý: Gotické
sochařství. In: Dějiny českého výtvarného umění 1/1. Od počátku do
konce středověku. Praha 1984, s. 231.
63 HLOBIL, L: Nová zjištění ke skupině plastik kolem Michelské
madony — madona v Hrabové, kristus v Ostritz. Umění XXVIII
1980, s. 105 a ď. Ten istý autor nedávno novo lokalizoval dielňu
Majstra Michelskej madony doOlomouca — HLOBIL, L: Přemyslo-
vec Jan Volek, rodopisné, heraldické a sfragistické otázky. Umění
XXXV, 1987, s. 478.
64 Na rozdiel od Schmidta výrazné akcentoval význam rottweilské-
ho štýlu — predovšetkým Majstra Krista (apoštolov) — pre slohové
zásady rytiera zo Sankt Florianu a brnenskej skupiny soch KUTAL,
A.: České gotické sochařství 1350—1420. C. d. v pozn. 58, s. 14.
Porovnaj tiež Ten istý: O reliéfu od P. Marie Sněžné a některých
otázkách českého sochařství první poloviny 14. století. C. d. v pozn.
55, s. 480-496.
643 SCHMIDT, G.: Bildende Kunst — Malerei und Plastik. C. d.
v pozn. 60. Z regensburských plastik 1. třetiny 14. storočia sú
bratislavskému tympanonu čiastočné, najmä v systéme drapérií,
příbuzné bosonohé plastiky sv. Krištofa a niektorých figúr apoštolov
na južnom priečelí regensburgského dómu. Regensburské a horno-
rýnske vplyvy, ako aj nimi sprostredkované francúzske podněty
poznačili aj tzv. mariánsky tympanon minoritského kostola vo Viedni
z 2. polovice dvadsiatych rokov 14. storočia, umiestený dnes
sekundárné v severnom múre kostola (SCHMIDT, G.: Das Marien-
tympanon der Wiener Minoritenkirche. Österreichische Zeitschrift
für Kunst und Denkmalpflege XI, 1957, s. 107 a d’.).
39