DOI Artikel:
Z̆áry, Juraj: [Rezension von: Günter Brucher, Gotische Baukunst in Österreich]
DOI Seite / Zitierlink: https://doi.org/10.11588/diglit.51720#0174
zuje na problematickosť vymedzenia počiatkov (nemecko-
-rakúskej) neskorej gotiky a na nemožnost’ časového fixovania
štýlového přelomu, kedže jej prvé příznaky ppniesla už architek-
túra žobravých rádov. Prikláňa sa k názoru o počiatočnej fáze
neskorogotickej architektůry v Rakúsku okolo roku 1390, v ča-
se vyrovnávania sa Michaela Chnaba s epochálnymi výsledkami
pražskej parlerovskej huty. Nepřijímá ůsilie rakúskej literatúry
posledných dvoch desaťročí zúžit' okruh činnosti tohto vý-
znamného majstra v službách kniežacej moci, ani Pergerovo
odmietnutie priezviska „Chnab“ tomuto majstrovi, ku ktorému
dospěl na základe archívnych výskumov.
Spolu s Norbertem Nußbaumom, o ktorého syntézu ne-
meckej gotickej architektůry (Deutsche Kirchenbaukunst der
Gotik, 1985) sa Brücher neraz opiera, kritizuje zaužívaný troj-
fázový model neskorogotickej architektůry (1. makký štýl idea-
lizujúcej gotiky, 1400—1430; 2. lámaný štýl realistickej gotiky,
1430- 1470; 3. baroková gotika, 1470 -1520), ktorý vznikol na
základe transformácie pojmov, přenesených na stavebné umenie
z drapériových štýlov figuratívnych umění. Zároveň s tým pro-
blematizuje tézu Wagner-Riegerovej a jej predchodcov, že umě-
lecká völ'a (Kunstwollen) tej ktorej epochy sa prejavuje v kaž-
dom umeleckom odvětví. Brucher zdórazňuje rastůcu kompli-
kovanost’ mechanizmov tradicie v neskorogotickom obodbí,
štýlovů pluralitu a nesystémovost’ stavebného umenia, ktoré sú
zrkadlom nezvyčajného ideového bohatstva. Stále vačšmi ex-
pandujúcu stavebnú kapacitu a mnohotvárné sa rozvetvujúcu
štýlovů situáciu umocnili v Rakůsku aj historické podmienky,
lebo tu došlo v rámci panovníckej dynastie k roztriešteniu mo-
cenských pomerov a k vzniku partikularistických hegemoniál-
nych snáh. Tvořivé sily nebývalej energie uvolnila aj priaznivá
klíma vystupňovaného konkurenčného myslenia a individuálna
vôl’a k reprezentatívnej sebaprojekcii. Ruka v ruke s tým kladie
nové akcenty chrámovej stavebnej činnosti aj stále vačšmi seba-
vedomé meštianstvo. Prevažujúci štýlový pluralizmus, prejavu-
júc sa v takmer neprehladnej mnohosti architektonických výra-
zových foriem, odráža sociologicky mnohovrstvovů štruktúru
objednávatelského potenciálu i organizačnú premenu stavebníc-
tva, zataženého narastajůcimi úlohami.
V otázke autorstya trojlodia a južnej veže viedenského dómu
Brucher obnovuje platnost' nedávno spochybnenej atribúcie Mi-
chaelovi Chnabovi a spolu s tým rehabilituje aj jeho dóležitú
úlohu v dolnorakůskej architektůre poslednej štvrtiny 14. storo-
čia, navracia mu zásluhy o inovačnů transformáciu architektůry
parlerovského obdobia, pripisujůc mu v neokýptenom rozsahu
širší okruh práč, prisůdených Chnabovi už staršou literatůrou.
Předpokládá, že tento majster — podobné ako jeho sůčasník
Peter Parler — poznal aj goticků architektůru Anglicka. Bru-
cher vysoko hodnotí jeho tvorbu a novo poukazuje na nezávis-
lost' konceptu južnej veže svátoštefanského dómu od južnej veže
pražskej katedrály a spolu s tým aj na neudržatelnosť názoru
o Parlerovom vplyve na rakůskeho architekta. Zo štýlovej strán-
ky poukazuje na ambivalentnosť Chnabových práč, ktoré sa
vyznačujů syntézou zdóraznenej kompaktnej hmoty s bohatými
a vznosnými ornamentálnymi formami. Chnabov novátorský
potenciál stavia tak rovnocenné k dielu Petra Parlera. K vý-
znamným architektonickým motívom z jeho repertoáru, z kto-
rých nejeden sa bezprostredne na prahu 15. storočia uplatnil aj
v gotike Slovenska, patřili například zdvojené okná v jednom
klenbovom poli, věžové helmice kupolovitého tvaru, kružbová
panelácia podokennej zóny, kolienkové konzoly a kupolovito
vydutá sietbvo-hviezdicová klenba, uplatněná po prvý raz v lodi
viedenského kostola Maria am Gestade.
Zatial čo Michaelovi Chnabovi patria predovšetkým záslu-
hy v oblasti nekonvenčného utvárania steny, v tvorbě odváž-
ných priestorových konceptov patří primát Hansovi von Burg-
hausen (f 1432). Pôsobil vo východobavorsko-salzburskej ob-
lasti, ktorá vystůpila do popredia architektonickej tvorby za-
čiatkom 15. storočia, výdatne čerpajúc z českého umenia, spro-
stredkovaného sem juhočeskou rožmberskou hutou. Zo stavieb
Hansa von Burghausen na rakůskom území je najvýznamnejší
halový chór františkánského kostola v Salzburgu s osovou pod-
porou v závere, pravoúhlými kaplnkami medzi vtiahnutými
opornými piliermi a scefujůcim obrazcom sieťovo-hviezdicovej
klenby. Brucher považuje toto netradičné dielo s osobitným
pódorysom za najpósobivejšie vo vtedajšej strednej Europe.
Významovým stredobodom dvanásťbokého závěru je tu trojica
stlpov vymedzujůcich vnůtri rovnostranný trojuholník, tvoriaci
duchovno-kultové centrum so symbolickým trojičným význa-
mem. Na základe úzkého vztahu k priestorovým konceptem
chórov s axiálnymi piliermi začleňuje Brucher do okruhu burg-
hausenského majstra aj v tom čase rozšířený typ tzv. trojpodpo-
rových kostolov (Dreistützenkirchen) s trojicou stípov vložených
do středu lodě, na čele so špitálnym kostolom v Braunau.
Plodné vyrovnanie sa s uměním Hansa von Burghausen
priniesla tvorba Stephana Krumenauera (t 1461), pokračovate-
lů v niektorých nedokončených stavbách svojho burghausen-
ského predchodcu a učitela i autora prvej krůženej klenby na
nemeckej pode. Jeho otec Hans Krumenauer, pochádzajůci z ju-
hočeského ohniska rožmberského stavebného kruhu, sprostred-
koval do Lanshutu a Pašova parlerovské umenie. Sám Stephan
Krumenauer prešiel aj krumlovským a navýše i viedenským
prostředím a do dějin rakúskej stredovekej architektůry sa zapí-
sal predovšetkým farským kostolom v Braunau, v ktorom pře-
hodnotil příklad kostola sv. Martina v Landshute.
Ďalšiu obsažnú podkapitolu venuje Brucher stavebnému
umeniu váčších městských centier v západnej časti krajiny
(Graz, Wiener Neustadt, Viedeň). V 2. a 3. tretine 15. storočia
budované chrámové stavby sa tu spájajú so stavebníckou priaz-
ňou Fridricha III., za ktorého dochádza k stále váčšmi expandu-
júcemu stavebnému dianu, charakterizovanému stylovým plura-
lizmom. Spolu s často uplatňovanými heraldickými aplikáciami
odrážajú obnovený interes ústrednej moci o sebareprezentáciu
vlastnej rodovej slávy a spojenectva s cirkvou prostredníctvom
architektůry. Zatial’ čo celkový charakter stavebných podujatí
panovníka bývá zvačša programovo zahfadený do minulosti,
teda retrospektivně orientovaný a štrukturovaný retardačně
(novo sa například zvykne aktualizovat' typológia mednikant-
ských a cisterciánskych stavieb), zároveň dochádza k niektorým
netradičným riešeniam priestorového usporiadania (panovníko-
va empora sa překládá zo západnej časti Iode priamo k chóru)
i tvaroslovia (kružby, pretínajúce sa prúty v osteniach portálov).
Osobitú pozornost’ venuje autor činnosti stavebnej dielne parle-
rovsky školeného Petra Pusiku vo Wiener Neustädte — oblúbe-
nej rezidencii Fridricha III. od roku 1440 (hrad s hradnou ka-
Interiér chóru farského kostola v Krenstettene. Okolo roku 1500
166
-rakúskej) neskorej gotiky a na nemožnost’ časového fixovania
štýlového přelomu, kedže jej prvé příznaky ppniesla už architek-
túra žobravých rádov. Prikláňa sa k názoru o počiatočnej fáze
neskorogotickej architektůry v Rakúsku okolo roku 1390, v ča-
se vyrovnávania sa Michaela Chnaba s epochálnymi výsledkami
pražskej parlerovskej huty. Nepřijímá ůsilie rakúskej literatúry
posledných dvoch desaťročí zúžit' okruh činnosti tohto vý-
znamného majstra v službách kniežacej moci, ani Pergerovo
odmietnutie priezviska „Chnab“ tomuto majstrovi, ku ktorému
dospěl na základe archívnych výskumov.
Spolu s Norbertem Nußbaumom, o ktorého syntézu ne-
meckej gotickej architektůry (Deutsche Kirchenbaukunst der
Gotik, 1985) sa Brücher neraz opiera, kritizuje zaužívaný troj-
fázový model neskorogotickej architektůry (1. makký štýl idea-
lizujúcej gotiky, 1400—1430; 2. lámaný štýl realistickej gotiky,
1430- 1470; 3. baroková gotika, 1470 -1520), ktorý vznikol na
základe transformácie pojmov, přenesených na stavebné umenie
z drapériových štýlov figuratívnych umění. Zároveň s tým pro-
blematizuje tézu Wagner-Riegerovej a jej predchodcov, že umě-
lecká völ'a (Kunstwollen) tej ktorej epochy sa prejavuje v kaž-
dom umeleckom odvětví. Brucher zdórazňuje rastůcu kompli-
kovanost’ mechanizmov tradicie v neskorogotickom obodbí,
štýlovů pluralitu a nesystémovost’ stavebného umenia, ktoré sú
zrkadlom nezvyčajného ideového bohatstva. Stále vačšmi ex-
pandujúcu stavebnú kapacitu a mnohotvárné sa rozvetvujúcu
štýlovů situáciu umocnili v Rakůsku aj historické podmienky,
lebo tu došlo v rámci panovníckej dynastie k roztriešteniu mo-
cenských pomerov a k vzniku partikularistických hegemoniál-
nych snáh. Tvořivé sily nebývalej energie uvolnila aj priaznivá
klíma vystupňovaného konkurenčného myslenia a individuálna
vôl’a k reprezentatívnej sebaprojekcii. Ruka v ruke s tým kladie
nové akcenty chrámovej stavebnej činnosti aj stále vačšmi seba-
vedomé meštianstvo. Prevažujúci štýlový pluralizmus, prejavu-
júc sa v takmer neprehladnej mnohosti architektonických výra-
zových foriem, odráža sociologicky mnohovrstvovů štruktúru
objednávatelského potenciálu i organizačnú premenu stavebníc-
tva, zataženého narastajůcimi úlohami.
V otázke autorstya trojlodia a južnej veže viedenského dómu
Brucher obnovuje platnost' nedávno spochybnenej atribúcie Mi-
chaelovi Chnabovi a spolu s tým rehabilituje aj jeho dóležitú
úlohu v dolnorakůskej architektůre poslednej štvrtiny 14. storo-
čia, navracia mu zásluhy o inovačnů transformáciu architektůry
parlerovského obdobia, pripisujůc mu v neokýptenom rozsahu
širší okruh práč, prisůdených Chnabovi už staršou literatůrou.
Předpokládá, že tento majster — podobné ako jeho sůčasník
Peter Parler — poznal aj goticků architektůru Anglicka. Bru-
cher vysoko hodnotí jeho tvorbu a novo poukazuje na nezávis-
lost' konceptu južnej veže svátoštefanského dómu od južnej veže
pražskej katedrály a spolu s tým aj na neudržatelnosť názoru
o Parlerovom vplyve na rakůskeho architekta. Zo štýlovej strán-
ky poukazuje na ambivalentnosť Chnabových práč, ktoré sa
vyznačujů syntézou zdóraznenej kompaktnej hmoty s bohatými
a vznosnými ornamentálnymi formami. Chnabov novátorský
potenciál stavia tak rovnocenné k dielu Petra Parlera. K vý-
znamným architektonickým motívom z jeho repertoáru, z kto-
rých nejeden sa bezprostredne na prahu 15. storočia uplatnil aj
v gotike Slovenska, patřili například zdvojené okná v jednom
klenbovom poli, věžové helmice kupolovitého tvaru, kružbová
panelácia podokennej zóny, kolienkové konzoly a kupolovito
vydutá sietbvo-hviezdicová klenba, uplatněná po prvý raz v lodi
viedenského kostola Maria am Gestade.
Zatial čo Michaelovi Chnabovi patria predovšetkým záslu-
hy v oblasti nekonvenčného utvárania steny, v tvorbě odváž-
ných priestorových konceptov patří primát Hansovi von Burg-
hausen (f 1432). Pôsobil vo východobavorsko-salzburskej ob-
lasti, ktorá vystůpila do popredia architektonickej tvorby za-
čiatkom 15. storočia, výdatne čerpajúc z českého umenia, spro-
stredkovaného sem juhočeskou rožmberskou hutou. Zo stavieb
Hansa von Burghausen na rakůskom území je najvýznamnejší
halový chór františkánského kostola v Salzburgu s osovou pod-
porou v závere, pravoúhlými kaplnkami medzi vtiahnutými
opornými piliermi a scefujůcim obrazcom sieťovo-hviezdicovej
klenby. Brucher považuje toto netradičné dielo s osobitným
pódorysom za najpósobivejšie vo vtedajšej strednej Europe.
Významovým stredobodom dvanásťbokého závěru je tu trojica
stlpov vymedzujůcich vnůtri rovnostranný trojuholník, tvoriaci
duchovno-kultové centrum so symbolickým trojičným význa-
mem. Na základe úzkého vztahu k priestorovým konceptem
chórov s axiálnymi piliermi začleňuje Brucher do okruhu burg-
hausenského majstra aj v tom čase rozšířený typ tzv. trojpodpo-
rových kostolov (Dreistützenkirchen) s trojicou stípov vložených
do středu lodě, na čele so špitálnym kostolom v Braunau.
Plodné vyrovnanie sa s uměním Hansa von Burghausen
priniesla tvorba Stephana Krumenauera (t 1461), pokračovate-
lů v niektorých nedokončených stavbách svojho burghausen-
ského predchodcu a učitela i autora prvej krůženej klenby na
nemeckej pode. Jeho otec Hans Krumenauer, pochádzajůci z ju-
hočeského ohniska rožmberského stavebného kruhu, sprostred-
koval do Lanshutu a Pašova parlerovské umenie. Sám Stephan
Krumenauer prešiel aj krumlovským a navýše i viedenským
prostředím a do dějin rakúskej stredovekej architektůry sa zapí-
sal predovšetkým farským kostolom v Braunau, v ktorom pře-
hodnotil příklad kostola sv. Martina v Landshute.
Ďalšiu obsažnú podkapitolu venuje Brucher stavebnému
umeniu váčších městských centier v západnej časti krajiny
(Graz, Wiener Neustadt, Viedeň). V 2. a 3. tretine 15. storočia
budované chrámové stavby sa tu spájajú so stavebníckou priaz-
ňou Fridricha III., za ktorého dochádza k stále váčšmi expandu-
júcemu stavebnému dianu, charakterizovanému stylovým plura-
lizmom. Spolu s často uplatňovanými heraldickými aplikáciami
odrážajú obnovený interes ústrednej moci o sebareprezentáciu
vlastnej rodovej slávy a spojenectva s cirkvou prostredníctvom
architektůry. Zatial’ čo celkový charakter stavebných podujatí
panovníka bývá zvačša programovo zahfadený do minulosti,
teda retrospektivně orientovaný a štrukturovaný retardačně
(novo sa například zvykne aktualizovat' typológia mednikant-
ských a cisterciánskych stavieb), zároveň dochádza k niektorým
netradičným riešeniam priestorového usporiadania (panovníko-
va empora sa překládá zo západnej časti Iode priamo k chóru)
i tvaroslovia (kružby, pretínajúce sa prúty v osteniach portálov).
Osobitú pozornost’ venuje autor činnosti stavebnej dielne parle-
rovsky školeného Petra Pusiku vo Wiener Neustädte — oblúbe-
nej rezidencii Fridricha III. od roku 1440 (hrad s hradnou ka-
Interiér chóru farského kostola v Krenstettene. Okolo roku 1500
166