Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (1997)

rodnej hrudě (1908), napřiek snahe o naturalis-
tická priamočiarosť v konečnom dósledku Omo-
čilo len zovšeobecňujúcu symboliku „ melancho-
lického života sputnaného národa 17
Naše maliarstvo však vtedy ponúklo aj iné,
dodnes fascinujúce riešenia možnosti ozvláštňo-
vania preberaných štýlových vzorov a provincio-
nálnou duchovnou problematikou. Je například
nepochybné, že z dekadentného stredoeurópske-
ho ovzdušia konca storočia sa napájal aj mysti-
cizmus neskorého vrcholu figurálnej malby La-
dislava Medňanského (1852-1919). V pozadí
tohto makabristického obdobia umelcovej tvor-
by boli i traumatizujúce osobné okolnosti - naj-
mä ťažké ochorenie a potom smrť otca v roku
1895. Duševná rozorvanosť, sebaspytovanie na
„posledné “ věci člověka, priam chorobné zau-
jatie naturalistickými obrazmi umierania, ale aj
fantazmagorické vízie ťaživých snových výjavov
celkom převládli v motívoch maliarovej nesko-
rej tvorby. Predchádzajúci, aristokratickým od-
stupem korigovaný záujem o život dědinského
a městského proletariátu - Cigánov, tulákov, pas-
tierov a sedliakov vystriedali podstatnejšie me-
tafyzické ambície. Záujem o typických spole-
čenských outsiderov čoraz viac překrýval zovše-
obecňujúci akcent, poukazujúci viac na
existenciálny, než sociálny úděl člověka, na in-
dividuálně zložitosti jeho tajomného vnútorné-
ho života (Smrť starca, 1890-1900; Lesný duch,
1890-1900; Stařena sediaca v kresle, okolo
1895; Sputnaný — Otrok, 1890-1900; Zhromaž-
denie 1’udu, okolo 1898; Dvaja tuláci, okolo
1900; Shylock, okolo 1900; Hlava tuláka, okolo
1900; Bezzemok, okolo 1900). V istom zmysle
sa maliar týmto spósobom projektoval do dvoj-
značného osudu vydedencov společnosti, ktorí
napriek tomu (či právě preto), že boli opuštění
všetkými a zbavení všetkého, zostali duchovné
slobodnými, od triviálnych věcí života nezávis-
lými individualitami. Kult prirodzenej morálky
nenarušeného, patriarchálneho života dedinskej
chudoby tak prerastá do vízie možnosti vlastné-
ho oslobodenia zo zvázujúcich společenských,

duchovných a tým aj uměleckých konvenci í.
Manifestačným výrazom tejto skrytej nutkávej
túžby umelca je zvýšený výskyt záhadných mo-
tívov anonymného lúdského davu zmietaného
neznámými silami, sputnaných mužských figúr
a najmä michelangelovských motívov zviaza-
ných, či oslobodzujúcich sa otrokov. Prvotnú
inšpiráciu neskorých mystických diel nachádzal
Medňanský vo vtedy velmi módnej teozofii.
Uprednostňovanie vnútornej skúsenosti člověka,
intuície ako spósobu pochopenia boha, před auto-
ritou oficiálnych cirkevných dogiem, spájanie
prvkov východných (najmä budhizmu) a západ-
ných náboženstiev (ktoré Medňanský našiel i u
raného Tolstého) vyjadřovalo nielen krizové po-
city stredoeurópskej společnosti konca storočia,
ale plné vyhovovalo duševným poryvom starnú-
ceho, najbližšími opuštěného maliara. Mystické
vzopätie makabristického obdobia zostalo už tr-
valým příznakem maliarovho umenia a plné pře-
vážilo nad prvotnou sociografickou nazeravos-
ťou obrazov života dedinskej chudoby. To všet-
ko však vyvolalo na svět štýlové změny
Medňanského malby. Kolorizmus je podriadený
významovo jednoznačným monochrómiám hně-
dých a okrových farieb, prirodzené rozptýlené
světlo je nahradzované reflektorickými, zároveň
znejasňujúcimi i vysvetlújúcimi snopmi blúdia-
cich světelných lúčov. Hlavně však kresbová os-
nova štětcového rukopisu reagovala na dramati-
zujúce záměry maliara. Stala sa čoraz skicovi-
tejšou, expresívnejšou, len stručné opisujúcou
znakovo nasýtené, věcné i figurálně komponenty
obrazovej scény. Zvnútornenie významov bolo
celkom logicky zhodné s číro maliarskymi po-
stupmi, ich artikuláciou v duchu vangoghovské-
ho symbolizmu. Prejavilo sa najmä dominanciou
základného farebného tónu, určujúceho duchov-
nú atmosféru obrazu, ale najmä dynamicky vy-
stupňovaným kreslením farbou. To všetko sa
v rovině významu spojilo do magického ozvlášt-
ňovania, symbolického nasycovania z reality
vytrhnutého, povodně celkom triviálneho žán-
rového námětu.

15