DOI article:
Herucová, Marta: K ikonografii náhbroku fin-de-siècle na Slovensku
DOI Page / Citation link:https://doi.org/10.11588/diglit.51728#0074
viezť na cintorín umiestnený za mestom, bez
akejkolvek okázalosti, v truhle s výsuvným
dnom (vo Viedni nazývanej ,,josephinische Spar-
sarg“), ktorá sa dala bezplatné vypožičať na far-
ských úradoch; potom ho nahého, uloženého len
vo vreci, mali pochovat do zeme (najlepšie do
pódy, ktorá podporuje hnilobný proces), lebo
z vtedajšieho pohladu ovplyvneného racionalis-
tickými tendenciami, účelom pochovávania bol
rozklad tiel, čomu by truhla bránila. Pochovávat
sa málo do společných šachtových hrobov, vo vrst-
vách nad sebou (v Paříži zrušených v roku 1804),
bez ohladu na vieru a stav. Cintorín mal zdobit
len jeden společný kříž a žiadne náhrobky, ak, tak
len pri múre. Tieto nariadenia, či v pövodnej ale-
bo niekolkokrát pozmeňovanej koncepcii, sa
v praxi neujali a zostávali viac-menej len „na
papieri“.17 V devátnástom storočí sa totiž opä-
tovne objavila túžba po „náhrobnej ozdobě“, a to
vďaka silnejúcej pohnútke: znovuprebudenej
potrebe navštěvovat hrob zesnulého příbuzného.
To znamená, že typ novodobého cintorína
možno v konečnom dósledku chápat aj ako vý-
sledek změny stavu pocitov. Církev spočiatku
nerešpektovala zákaz pochovávania v Božích
domoch a snažila sa zabránit umiestňovaniu cin-
torínov na odlahlé miesta: spochybňovala hygie-
nické argumenty a poukazovala na to, že aby bola
splněná túžba příbuzných čo najčastejšie navště-
vovat hroby, mali by k nim mať čo najbližšie.
Dotkla sa tým sice jadra problému, avšak pod-
cenila strach před epidémiami. Jej argumento-
vanie už nezodpovedalo všeobecnému cíteniu,
mylné si vysvětlovala ideu návštěvy cintorína ako
želanie modlit sa za spásu tých, ktorí by mohli
byť zatratení. Ludia však chceli mať možnost
vyjádřit svoj osobný smútok. Pociťovali radost-
mi úlavu, keď sa mohli náhlit k hrobu milovanej
bytosti a oplakávat ju. Pohoršovali sa nad nedó-
stojnosťou spomínaných masových hrobov, zmiz-
nutím příbuzného v strašných kloakách, převo-
zem spravidla opitými nosičmi, bez doprovodu,
bez ceremonií (ako to například líčí dojímavá
scéna Mozartovho pohrebu vo filme Amadeus
1. František Klimkovič: Lebka, s nezábudkou, olej na plátně,
před 1890 (SNG Bratislava, O 775)
2. Mikuláš Holéczy: Zátišie s lebkou, akvarel, okolo 1900 (Ge-
merské muzeum Rimavská Sobota, HU 346)
od Miloša Formana odohrávajúca sa v roku
1791). Už netolerovali také poměry, aké pano-
vali dost dlho. Chceli, aby sa zrušila aj na no-
vých cintorínoch zachovávaná prax pochovávat
chudobných spoločne, pričom si želali, aby sa
hroby opátovne stali miestami, kde sa člověk
móže pohrúžiť do myšlienok, meditovat a spo-
mínať na svojho blízkého bez ohladu na to, či
bol chudobný alebo bohatý. Mnohí to chápali
ako náboženský súcit. Nebol však náboženský
68
akejkolvek okázalosti, v truhle s výsuvným
dnom (vo Viedni nazývanej ,,josephinische Spar-
sarg“), ktorá sa dala bezplatné vypožičať na far-
ských úradoch; potom ho nahého, uloženého len
vo vreci, mali pochovat do zeme (najlepšie do
pódy, ktorá podporuje hnilobný proces), lebo
z vtedajšieho pohladu ovplyvneného racionalis-
tickými tendenciami, účelom pochovávania bol
rozklad tiel, čomu by truhla bránila. Pochovávat
sa málo do společných šachtových hrobov, vo vrst-
vách nad sebou (v Paříži zrušených v roku 1804),
bez ohladu na vieru a stav. Cintorín mal zdobit
len jeden společný kříž a žiadne náhrobky, ak, tak
len pri múre. Tieto nariadenia, či v pövodnej ale-
bo niekolkokrát pozmeňovanej koncepcii, sa
v praxi neujali a zostávali viac-menej len „na
papieri“.17 V devátnástom storočí sa totiž opä-
tovne objavila túžba po „náhrobnej ozdobě“, a to
vďaka silnejúcej pohnútke: znovuprebudenej
potrebe navštěvovat hrob zesnulého příbuzného.
To znamená, že typ novodobého cintorína
možno v konečnom dósledku chápat aj ako vý-
sledek změny stavu pocitov. Církev spočiatku
nerešpektovala zákaz pochovávania v Božích
domoch a snažila sa zabránit umiestňovaniu cin-
torínov na odlahlé miesta: spochybňovala hygie-
nické argumenty a poukazovala na to, že aby bola
splněná túžba příbuzných čo najčastejšie navště-
vovat hroby, mali by k nim mať čo najbližšie.
Dotkla sa tým sice jadra problému, avšak pod-
cenila strach před epidémiami. Jej argumento-
vanie už nezodpovedalo všeobecnému cíteniu,
mylné si vysvětlovala ideu návštěvy cintorína ako
želanie modlit sa za spásu tých, ktorí by mohli
byť zatratení. Ludia však chceli mať možnost
vyjádřit svoj osobný smútok. Pociťovali radost-
mi úlavu, keď sa mohli náhlit k hrobu milovanej
bytosti a oplakávat ju. Pohoršovali sa nad nedó-
stojnosťou spomínaných masových hrobov, zmiz-
nutím příbuzného v strašných kloakách, převo-
zem spravidla opitými nosičmi, bez doprovodu,
bez ceremonií (ako to například líčí dojímavá
scéna Mozartovho pohrebu vo filme Amadeus
1. František Klimkovič: Lebka, s nezábudkou, olej na plátně,
před 1890 (SNG Bratislava, O 775)
2. Mikuláš Holéczy: Zátišie s lebkou, akvarel, okolo 1900 (Ge-
merské muzeum Rimavská Sobota, HU 346)
od Miloša Formana odohrávajúca sa v roku
1791). Už netolerovali také poměry, aké pano-
vali dost dlho. Chceli, aby sa zrušila aj na no-
vých cintorínoch zachovávaná prax pochovávat
chudobných spoločne, pričom si želali, aby sa
hroby opátovne stali miestami, kde sa člověk
móže pohrúžiť do myšlienok, meditovat a spo-
mínať na svojho blízkého bez ohladu na to, či
bol chudobný alebo bohatý. Mnohí to chápali
ako náboženský súcit. Nebol však náboženský
68